ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slov. Pohľady XV., 262 — 263, č. 17, majú rozprávku „Hajvidla“; je z ľudových rozprávok, spracovaných Teréziou Vansovou.

Stalo sa, že umrela jedna stará dievka, menom Hajvidla. Za živa ju nikto nechcel za ženu a po smrti skoro na ňu zabudli. Žil tam kdesi tiež mládenec, hodný človek, ale predsa nemohol dostať ženu, hoci sa dosť nachodil, naprosil a napýtal. Konečne stretol raz poriadnu, hodnú dievku. Spytovala sa ho, čo hľadá, a keď počula, že hľadá ženu, sľúbila, že mu bude dobrou a vernou ženou, ale musí jej sľúbiť, že sa nikdy na ňu nenahnevá: ako sa po prvý raz na ňu rozhnevá, opustí ho a viac sa nevráti. Sľuboval mládenec a tak sa vzali a žili spolu veľmi pekne a dobre, ako dva holúbky. Len tu raz umrel otec mužov. Všetci ho oplakávali, ale nevesta nie; tá práve dala ešte volať hudcov a spievala, tancovala a veselila sa. Muž ovesil hlavu, zaťal zuby, ale nepovedal nič. Po pohrebe spytovala sa muža, či sa hnevá, ale on vravel, že nie. Zasa žili manželia šťastne, žena mu znamenite gazdovala, tak že muž blahorečil hodine, kedy sa s ňou sišiel. Len raz prišiel do dediny otrhaný žobrák, „výzor mal taký, ako by bol sedem dedín podpálil“. Umrel tam, a tu mu žena vystrojila pohreb a usedave za ním nariekala. Keď sa po pohrebe spýtala muža, či sa nehnevá, odpovedal mrzute, kto by sa nehneval nad tým, čo robí. Nad smrťou otcovou sa veselí, nad smrťou žobrákovou zle narieka. Vysvetlila mu to: že sa veselila nad smrťou otcovou, lebo to bol človek bohabojný a prišiel do slávy nebeskej. Ale ten žobrák bol veľký hriešnik a prišiel do večného zatratenia. Sama že prišla na ten svet nazpät, aby ho urobila šťastným, že je Hajvidla. Ešte raz pozrela a zmizla. Žiadne ľudské oko ju viac nevidelo na tomto svete.

Divá žena — víla je tu nebohá milenka, má niektoré legendárne črty, ako sa anjel veselí nad smrťou spravedlivého a beduje nad smrťou hriešnikovou.

Podmienka, že víla zmizne, ako sa muž na ňu nahnevá, je t. rečené tabu, dosť rozšírené. Muž nesmie ženu hrešiť. Tak už v Mahabhárate (Gubernatis, Tiere in d. indogerm. Mythol., 51 a i). Srovn. Chauvin, Bibliographie arabe VI., 181 sl.; Hartland, Science of Fairy Tales, 303; Garber, VS Kärnten, 56 č. 65; Schweiz. Archiv V. Kunde III., 142; Etnograf. Zbirnyk XXIII., str. 195 č. 482.