ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Slovenské povesti, str. 350 — 356 (n. vyd. 554 — 564 a 50), majú rozprávku „Zlatá priadka“.

V úvode toho textu menujú sa dve verzie, ktoré podali P. Michalovič a Pavel Dobšinský. Tlačený text srovnáva sa celkom s rukopisnou verziou v sošite VII. (Zlatá priadka), ktorý sa z pozostalosti P. Dobšinského opatruje v archíve v Turčianskom Sv. Martine.

Mať vychvaľovala mladému pánovi svoju dcéru ako priadku veľmi pilnú. Pán ju pýtal za ženu. Keď ju priviedol domov, zaviedol ju do komory, plnej pradiva, a povedal jej, ak to všetko na zlaté nitky do rána popradie, že sa s ňou ožení. Dievča nad toľkou robotou nariekalo a tu sa jej zjavil maličký chlapček a sľúbil jej svoju pomoc, ale musí do roka uhádnuť jeho meno; ak ho neuhádne, stane sa jeho ženou. Ráno našiel pán všetko na zlaté nitky popradené. Keď rok dochádzal, začul pán na poľovačke prmpelíka spievať pesničku a v nej jeho meno: „Martynko Klyngáš“, a tak bola žena zachránená. V rukopise volá sa Kýnkaš Martinko.

Tento text bol ešte s rozličnými drobnými štylistickými zmenami vytlačený v Slovenskom obrázk. kalendári 1886, roč. XV., str. 32 — 36. Záverečná formulka tam vystala.

2. Do toho sošitku je vložený list, obsahujúci verziu, napísanú Pavlom Michalovičom „Martinko Klingáš“.

Verzia sa odchyľuje na mnohých miestach od predchádzajúcej.

„Bola jedná žena, vdova, mala jedno dievče, a že ho nemohla naučit prjast, zavedla ho k potoku a počala mu palce skalkámi drvit. Dievče nebožjatko plakalo a volalo o pomoc. A práve v ten čas šjeu ztadial jeden pán na koču. Jak slyšel plač a krik, kázal kočišovi zastavit kone a zpýta se té ženy, preč tak drví skalkami dievčaťu palca. ,Tak i tak som jej už i v stupke slamou pálila a nemožem jú predce naučit priasť.‘ Pán povedá: ,No keďže je tak, dajte ho mne a neubližujte mu: já ho (povedá) dám naučit prjasť a u mne mu dobre bude.‘ I dala mu ho. Pan si ho odvjezol domou a poručil čeľadi, aby to dievča statočně ošatili, obriadili a opatrili.

Dievčaťu bolo dobre. Chyba ráz mu povie pán, že ho musí dať naučiť prjasť. Dal mu tedy vretjenca, kužel a hodný úkol ľanu spriast, s tým ho zatvoril večer do tmavé pivnici s príkazom, aby to šecko do rána spriadla.

Tu ona v pivnici samotná v strachu a starosti dala se do plaču, čo počne, že, povedá, nevie ani vretjenco do palcou ulapit. Ráz, ak sa tak stareje, prijde jedon chlapčok k nej v červené čiapočke a v červených nohavičkách, zpytuje sa jú, čo tak plače. ,Ach,‘ povedá, ,ak že by som já neplakala, ked mi tolko roboty naložili a ani vretjenca do ruky ulapiť neznám!‘ ,No, hleď že! já te naučím šecko a spredem šecko, keď uhádneš, jak mne volajú.‘ Tak on vzal vreteno, sadol si pod kužel a počal vrtkať, a jemu to šlo velmi sporo a dobre, učil jú a ukazoval je:

až je šecko velmi skoro spriadol a priadza tá jeho bola zlatá. Potom odišou a poslal ju spat. Zítra že, povedá, zase prijde, aby si pomyslela, jak ho volajú, lebo keď neuhádne, bude jeho, on jú odvedie, a keď uhádne, že bude pánová.

Ráno jú šli vypustit, ale ona ešte spala. ,No,‘ povedá čelád, ,azdaj dlúho sedela pri prjazi, nachže si len ešte pospí.‘ Druhý ráz prišli, vtedy už nespala a odvedli jú do chyži a za priadzu jú pán velmi pochválil.

Večer jé zase dali viac priadzi a zatvorili ju do té pivnici. Ona plakala a starala sa, čo počne. Chlapčok zase prišol a priadol uče jú:

Ak popriadol, odišieu s tým poručenstvom, že až zítra večer, keď prijde, neuhádne, ak ho volajú, že bude jeho, ale ak uhádne, že bude pánová. Ona myslí, myslí, háda a háda šakovie mená, ale uhádnuť nemohla. Potom lehla spať. Ráno ak prišli pre ňú, hned šla do chyži a na pánov rozkaz ískať ho musela. Prijde pánov jeden sluha a povedá, čo on dnes vo huore počul a videl; že vraj jedneho chlapčeka v červených nohavicách a červené čiapočke na jednom stromu; že mal 9 hrnčokou, na každom konáru po jednom, a v každom hrnčoku ložku, on z konára na konár skákaje miešal v tých hrnčokoch a zpieval si túto piesničku:

Ak to slúha vyrozprával, dievče Helenke hned prišlo na pamet a zradovala se, že už vie to meno.

Večer dievče zase zatvorili s priadzou do pivnici. Prijde zase chlapček, no povedá: ,Či vieš, ak ma volajú?‘ A ona už pekně krásně bola zapomněla, jako ho volajú. Tu on vzal priadzu a vreteno, začal prjasť a povedal jej, aby si rozmyslela a uhadla ešte, kým to popriade, lebo až si nerozmyslí a neuhádne,^[24] že bude jeho, ale až uhodne,^[25] že bude pánová. Tu chlapčok už šecko popriadol a počal už dievča Hellenku na chrbet brať, ale jé predci na šťestie prišlo na pamet a povedá: ,Či ťe nevolajú Martinko Klingáš, zo vší botky máš?‘ On jú hned pustil a skapal. A Hellenka zatým vedela peknú zlatú priadzu priasť a potom se sdali s pánom a žijú dosial, ak nepomreli.“

3. Vo verzii, ktorú mala B. Němcová od starej Lehoťanky (I., 11, č. 2), malo dievča ešte uhádnuť, z čoho sú topánky trpaslíkove. Trpaslíka vyspovedal žobrák, ktorého dievča pohostilo. Už v predchádzajúcej verzii spieval trpaslík, že má botky zo vší, v tejto verzii má topánky z psej kože. Trpaslík sa volá tiež Klingaš Martinko.

4. Dosť podobná verzia sa v novšom čase rozprávala v stolici Nitrianskej (Národop. Věstník II., 232 č. 2).

Nevesta má do roka uhádnuť meno prmpelíkovo. Jej muž sám vysliedil trpaslíka. Menuje sa Martinko Klindaš.

5. Rovnaká je verzia zo stolice Spišskej (ib. IV., 217 č. 3).

Prmpelíka počul najprv sluha, potom kočiš, konečne sám pán. Prmpelík sa volá Klingač Martyn.

6. Zo stolice Zvolenskej je verzia „O zlatěj priadki“, ktorú rozprávala Anna Rajčok, 43-ročná, rod. a býva v Brezne; zapísal S. Czambel 14. X. 1900.

„Bola jedna matka macocha. Mala céru aj pastorkyňu a mala veľmi veľa ľanu. Tak povedala těj pastorkyni, že ona to šetko musí sprias na zlaťje nitky, a toho ľanu bolo nakladenô za plnú veľkú izbu. Pastorkyňa sa pustila do plaču že čo si ona s ťím ľanom počne? Od razu v ťej izbe, de bola, odvalí sa z múru a vyskočí maličký chlapec v červeňej čapički, a to bou čert, a povie jej: ,Ak uhádneš moje meno, pomôžem ťi opriasť ťen ľan.‘ Ona mu prisľúbila, že jeho meno uhádne, žeby jej ľen pomohou. Do rana šetko popriadli na zlaťie niťi. Išla zavolať tú macochu, že je jej už šetko popradenô. Na to sa macocha veľmi nahnevala, lebo potom, keď prišiou pytač, ťen kceu už len tú, čo ťje zlaťie nitky priasť vedela. A macocha by bola kcela, aby svoju vlasnú céru vydala.

Raz prišiou pytač a zau si tú zlatú priadku. Potom ako už ťen čas dochodiu, keď už mau prísť ťen čert po zlatú priadku, ona na veky v izbe plakala. Spýtau sa jej raz muž: ,Prečo plačeš?‘ Ona mu povedala: ,Má po mňa prísť jedon čert. Ja mu mám meno uhádnuť. Ak uhádnem, nevezme ma, ak neuhádnem jeho meno, vezne ma.‘ Ťen jej muž sa potom vybrau prezvedať sa, ako toho čerta volaju. A prišiou na jednu lúčinu, tam sa kus kädilo. Išiou pozrieť, čo je to tam. A videu tam okolo skákať tohto isťího čerta, ktorý si tak spievau: ,Mám ja dostáť zlatú priadku. Ak uhádne moje meno, nechcem ju, ak ho neuhádne, veznem ju. Moje meno Martinko Klingáč.‘ S ťím sa vrátiu ťen jej muž naspak a povedau jej: ,Neboj sa ťeraz už nič, keď príde čert k tebe, povedz mu: ,Tvoje meno Martinko Klingáč‘.‘ Prišiou čert k nej: ,Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ak ho neuhádneš, veznem ťa.‘ Ona mu povedala: ,Tvoje meno Martinko Klingáč.‘ Čert sa skrútou a šou preč.“

Rozprávku zo Slov. Povestí, str. 350, preložil do angličtiny A. H. Wratislav v knihe Sixty Folk-Tales, str. 82 — 89.

Rozbor tejto rozprávky viď v Zs. d. V. f. Vkunde X., 254 a v Anmerk. KHM Grimm I., 490 č. 55. M. Bőhm-F. Specht: Lett. Lit. M. 187; Lambertz, Zwischen Vojusa u. Drin, 147.

1. V Sborníku Muz. slov. spoločnosti XVI., str. 32 — 35 č. 19, je rozprávka „Tri Ježibaby“ zo Spišskej stolice.

Matka bila dcéru, že nechcela nič robiť. Išiel okolo mladý kráľ, tomu nahovorila, že ju bije preto, že dcéra už všetko porobila a že ona nemá čo robiť. Kráľ ju vzal k sebe do služby, stará kráľovná jej naložila, aby za noc napriadla jeden magazin ľanu i a kúdele, a keď to nenapradie do rána, že ju dá obesiť. Prišly tri Endžibaby, spriadly jej všetko a vymienily si, aby ich pozvala na sobáš. Boly také mrzké, že všetci páni zo svadby utiekli. Zjedly všetko, čo bolo pripravené za tri týždne. Jedna mala zuby na sedem siah dlhé, druhá mala taký veľký zadok, že nemohla vyjsť z chyže, tretia na motovidle vymotala si ruky, že boly na sedem siah dlhé. Sobáš bol po druhý raz v neprítomnosti Ježibáb. O rok porodila mladá kráľovná, keď kráľ bol v súsednej krajine, dvoch chlapcov. Jedna Ježibaba odňala jej deti a hodila ďaleko pri krčme do močariny. Počul ich krčmár plakať, našiel ich a prijal za svoje. Ježibaba položila kráľovnej miesto chlapcov dve štence a napísala o tom kráľovi. Kráľ rozhnevaný rozkázal, aby ju zabili, kým sa vráti. Dvaja najvernejší rytieri vyviedli ju do hory, sľutovali sa nad ňou, miesto nej zabili sviňu, vyňali jej srdce, mladej kráľovnej odťali prst s prsteňom. Kráľovná putovala horami, až prišla do krčmy, kde boly jej deti. Poznala ich hneď po plienkach, zaplatila pestúnom za nich z peňazí, ktoré mala so sebou. Prišla s deťmi k jaskyni, zjavila sa tam laň a nadájala deti tri razy denne. Boly tam päť rokov, až prišiel jeden starec a vzal ich so sebou do svojej chalúpky.

Mladý kráľ, keď sa vrátil a počul, že ženu dali zmárniť, išiel ju hľadať a povedal, že sa nevráti, ak ju nenajde. Tri roky putoval s vojakom po horách, až prišiel k jej chalúpke. Ako vstúpil, kráľovná ho hneď poznala, ale on ju nie. Kráľovná ich pohostila a tak sa na druhú noc zasa ta vrátili. Keď kráľ zaspal, spadla mu ruka, kráľovná kázala synkovi, aby ruku vyzdvihol a pobozkal, lebo to bol kedysi jeho otec. Vojak všetko počul a povedal kráľovi. Išli ta zasa na tretiu noc. Kráľ sa robil, že spí, spustil hlavu, synček ju nemohol zdvihnúť, prišla kráľovná sama a kráľ ju chytil a spytoval sa, či nebola jeho ženou. Ona sa bála priznať sa, lebo sľúbila rytierom, že sa neprezradí. Ráno odišli zasa na poľovačku, kráľovná sa spýtala starca, či sa má priznať; on jej prisvedčil, lebo kráľ mnoho vytrpel. Kráľ radostne odišiel pre koč, aby si ju odviezol domov, a starec jej daroval ešte krajšie šaty než boly kráľovské.

V tejto verzii bola látka o lenivej priadke a jej troch kúzelných pomocniciach rozmnožená látkou o Jenovefe. Srovn. Súpis III., 132.

2. Czambel, § 136, str. 247 — 252, má verziu zo Spiša. Rovnako predtým bola odtlačená v Slov. Pohľadoch XX., 393 — 7 „Tri prédky“ od Jána Kovalčíka.

Chudobná vdova s dcérou Zuzkou živila sa pradením. Zuzka bola lenivá, matka ju „vibuchtovala“, dievča dalo sa revať. Išla okolo kráľovná, počula plač a spytovala sa, prečo plače. Matka sa hanbila hovoriť pravdu a povedala, že Zuzka nechce nič iného robiť než priasť a priasť. Kráľovnej sa dievča zapáčilo, vzala ho so sebou do zámku, zaviedla ho do troch izieb, naplnených ľanom až po povalinu, povedala mu, že keď to spradie, dostane jej syna za muža. Zuzka celú noc preplakala a kráľovnej ráno povedala, že plakala toľko za matkou. Druhý deň sa vyhovorila, že ju bolela veľmi hlava. Keď ani na tretí deň nič neurobila, kráľovná jej pohrozila, že ju dá zatvoriť do väzenia plného hadov, žiab jašteríc.

V noci zaklopaly tri ohyzdné baby: jedna mala dolný pysk taký dlhý, že jej visel až na bradu, druhá mala na pravej ruke taký veľký palec, že si ním mohla zakryť celú dlaň, tretia mala takú širokú pravú nohu, ako by ju mala rozmlátenú cepami. Spytovaly sa Zuzky, prečo tak plače, a sľúbily, že všetek ľan spradú, ak ich pozve na svoju svadbu a ak sa nebude za nich hanbiť. „Stara s velikim palcom cahala nitki z lenu, ta s veliku vargu ji ślinila, a ta zo široku nohu cahala kolesko.“ Ráno odišly. Keď kráľovná videla výsledok roboty, bola spokojná. A tak chodily niekoľko nocí priasť, kým všetko nebolo spradené. Ježibaby prišly na svadbu a všetci hostia dobre sa nerozutekali, kráľ a kráľovná nemohli nič povedať, pretože pred svadbou tomu privolili. Kráľ sa ich opýtal, prečo majú dlhý pysk, veľký palec a širokú nohu. Ony odpovedaly, že to majú od pradenia. Kráľ sa naľakal a zakázal svojej žene priasť.

3. Zo Zvolena je verzia, ktorú rozprávala „Mara Garaj, rodáčka a obyv. vo Veľ. Slatine“; zapísal S. Czambel 17. X. 1900.

„Boly raz jednje priadke a tá gazdiná, de boly priadke, mala diouku. Tak sa deckovia ždy spytovali, prečo nepradie. Ta mať im poviedala, že preto nepradie, lebo keď sa chytí, napradie z konopí zlatje niti. Dozvedeu sa o tom kráľou syn. Tak prišou, že on má veľmo veľa konopí, že ak mu tye za tri noci popradie na zlatye niti, že si hu vezne za ženu. Tak diouka veľmo plakala, ale išla gu tomu kráľovmu synovi. Ale nevedela priasť, len plakala. Prešla noc za nocou, už bola tretia noc. Otvorily sa dvere. De sa zaly, tu sa zaly tri tetke. Prídu k nej: ,Anička, čo ti je, čo plačeš?‘ A ona: ,Akoby ja neplakala, keď toto mám šetko za tri noci opriasť.‘ A ony jej povedaly, že ak ích bude na svadbu volať, že jej popradú. A ona im sľúbila, že ích bude volať. Tak jej ony vravely: ,Takto, Anička, takto, takto.‘ A šetko jej popriadly na zlatú niť. Kráľovmu synovi sa to páčilo, že má šetko popradenô. Tá diouka mu potom povedala: ,Ja sa s tebou osobášim ľen tak, ak mi na svadbu zavoláš tri tetke.‘ On jej prisľúbiu, že ích zavolá. Bou sobáš a prišly tye tri tetke. Jedna mala gambu hrubú a druhá prst hrubý a tretia nohu hrubú. Tak sa ích kráľovsky syn spytovau, že prečo majú takje hrubje: gambu, prst aj nohu. A jedna tetka povedala: ,Pane kráľe, od veľa pradenia mi je gamba hrubá.‘ A druhá povedala: ,Pane kráľe, od veľa pradenia mi je prst hrubý.‘ Aj tretia povedala: ,Pane kráľe, od veľa pradenia mi je noha hrubá.‘ Tak potom kráľ povedau: ,Nuž keď je to tak, že od pradenia ošpatnie, tak ja nedám viacej ani mojej žene priasť.‘“

Srovn. Anm. KHM Grimm I., 109 č. 14. Wisła III., 754 č. 3. Lorentz, Teksty pom. 133 č. 181, 256 č. 209; 693 č. 853; 712 č. 879; 757 č. 935. Levčenko, 567 č. 620. Seržputovskij II., 230 č. 89.