ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

Pán Masarovič pil mnoho. Odôvodňoval to tým, že trpí na nehoráznu žížeň, ačkoľvek jeho manželka nemohla pochopiť, ako k tejto chorobe prišiel. Ona sa veľmi trápila nad touto chorobou a poneváč bola len jednoducho vychovaná žena, bola toho náhľadu, že opíjanie sa, je prinajmenej zavrženia hodná vlastnosť, ktorá by jej manželovi mohla byť aj veľmi škodlivá. Bo tak veľke „opice“ nosiť domov, aké on nosil, vyžadovalo iste ohromnú telesnú námahu, čo dosvedčovalo i to, že pán Masarovič často pod ťarchou toho preťažkého bremena klesal a padal. Obávala sa, že niekedy dajaká ohromná opica pána manžela tak povalí, že si všetky hnáty poláme, alebo a snáď ani viacej nestane. Dohovárala mu často.

Ale on bol ceľkom inej mienky. Hovorieval, že opica len potvrdzuje dôstojnosť ľudskú a líši ho takto od zvierata. Bo ani on, ani nikto iný opité zviera nevidel, čo je dôkazom, že človek je povýšený nad všetko zverstvo, lebo jedine on má právo opice nosiť.

Raz priviezlo dakoľko priateľov na mol zpitého pána Masaroviča domov vo fiákre. A poneváč dobrý fiakrista musí mať tú zkúsenosť, ako s takým človekom zaobchodiť, aby svoj povoz v čistote a poriadku zachoval, teda nástojil na tom, aby pánovi bolo cez hlavu vreco natiahnuté. Čo sa aj skutočne stalo.

Keď prijeli k domu pána Masaroviča, jeho žena práve vyzerala von oknom a zbadajúc, čo sa deje, zalomila rukama a zabedovala. Bo hlava manželova trčala posiaľ vo vreci a keď mu ho fiakrista strhnul, ukázalo sa, že opaternosti nikdy nezbýva. Len si zahundral: „No, hovoril som, že taký ochlasta, nesnesie vozenie; u mňa dostane každý vreco na hlavu, a tak mám vždycky čistý vôz a podušky.“

Keď bol pán Masarovič doma a svoju opicu vyspal, zmorenú hlavu ale studeným obkladom a žalúdok zase čiernou kávou naprával, sťažovala si jeho drahá polovička susedkám na svoje nešťastie. A hľa, jedna zo súsediok vedela hned radu.

Poradila jej, aby sa obrátila na povestnú „žítkovskú bohyňu“, tam kdesi pri Trenčíne a tá iste bude vedeť dajaký prostriedok proti opilstvu.

A pani Masarovička uposlúchla. Pod zámienkou, že ide do Trnavy so sestrou sa vyporiadať, zajela si do Trenčína a odiaľ sa dala doprevadiť na žítkovské kopanice.

Bohyňa ju privítala a dala si rozprávať celú stiažnosť. Nasledovalo bohovanie a výzkumy z vosku, ako to už poznáme.

„No, učarované nemá, je to jeho vlastná choroba, ale od tej sa dá pomôcť. Uvarím vám medicínu a pri vhodnej príležitosti nalejte mu z nej do piva, alebo do vína, tak ale, aby to nepoznal; ase za dve lužičky. Na noc mu dajte jeruzalemské kvapky užívať, treba v čiernej káve.“ —

Uvarila potom rôzne zeliny a tento odvar, asi za pol litra, dala pani Masarovičke, ktorá jej za „dobrú radu“ a medicínu dala 10 korún. Na druhý deň vrátila sa domov.

V príhodnej chvíli namiechala tejto bryndy do iného nápoja a predstavila mužovi, aby sa stal z neho muž striezlivý a poriadný.

Avšak pozdejšie sa karta obrátila. Pán Masarovič si stiažoval, že mu nie je dobre, ani vraj, čoby v žalúdku mal celý krdeľ prčkov, alebo celé osie hniezdo; tak sa mu tam čosi hýbe, hniezdí a štípe. Keď to neustávalo, ba bolo ešte horšie, umienil si, že na tie zvieratká ináč vyzraje.

Odišiel do najbližšiej hospody a tam toľko toho vínka popil, že všetkých prčkov a či všetky osy v žaludku usmrtil, a radosťou nad tým dal domovnici, ktorá mu po pol noci dvere otvárala, miesto šesťáčka celý zlatník, ba ešte pobozkal jej pri tom ruku, prosiac zároveň, aby o tom pred paňou pomlčala. No to sa rozumie!

Pani Masarovička opakovala ešte dva razy dávku medicíny, ale on vždy vyzrál na tie osy, ktoré sa mu po každé ozývaly. Bolo ešte horšie ako pred tým. Teraz už nikdy pred pol nocou domov neprišiel. Tu sa potom pani Masarovička rozhnevala a vyhodila celú fľašu von oknom, aby ta pošla za tými desiati korunámi, ktoré bola bohyne dala.

Za pár dní Masarovič vážne ochorel a lekár našiel, že má v žalúdku — — rakovinu. Pani sa zľakla. „Hádam nie od tej medicíny?“

„Od akej medicíny?“

Pani sa zapýrila nad svojou neopaternosťou a vyrozprávala všetko.

A lekár sa usmial: „No, od toho nie; on má rakovinu už tak v pokročilom stave, že trpí na ňu asi rok. Treba ho operovať, a to som istý, že už potom nebude viacej piť. Ale téj babe to nedarujem!“ Vyzvedal všetko a bohyňu udal k súdu.

Masarovič už nepije, spí večný sen, bo operáciu nevydržal, ale vydržala ktorási bohyňa 8 dní zostreného väzenia. — —

Zo začiatku, ba i pozdejšie som už hovoril, že z blízkeho okolia nikto k bohyniam neide, lebo vedia, že je podvodnica, jedna ako druhá. Majú toho dôkazy. No ešte sem-tam z uhorských kopaníc voľakto prišiel, ale už ani odtiaľ neide nikto. Pokazila si to s nasledujúcou histórkou.