ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

Na Uhersko-moravskej hranici v jednej väščiej dedine (nechcem ju menovať, bo osoba žije eště), bývá žena hašteřivá, zlostná, závistivá a klebetná, že ani na šesť hodin cesty koldokola takej není. Jej muž mal do nedávna opravdový očistec na tomto svete pri nej. Nebolo toho dňa, čo by aspoň šesť razy sa nevadila, počnúc od sluhu a služky až po hlavu domácnosti a aspoň raz netĺkla. Desať rokov žila s mužom a po cely čas len jeden jediný deň sa nevadila, a to bolo v deň svatby. Už na druhý deň bolo peklo. Ľudia nie len celej dediny, ale celého okolia sa jej báli a ju obchádzali ako diabla, bo na nikom dobrého vlasa nenechala. Jazyk mala ostry sťa meč a neúnavný. O tejto žene sa hovorievalo, že kam čert nemôže, tam ňu pošle.

No, teraz je už lepšia, to jest: dává si lepší pozor na seba.

Jej muž byl opravdový anjel oproti nej. On aspoň nikdy nedal príčinu ku svárom, to vždy len žena urobila. Ona vždy to opačne robila, čo by jej muž bol žiadal a nikdy sa nestalo, žeby muž bol mal posledné slovo. Nuž ale k veci!

Raz v nedelu varila udené maso a kapustu. Ona dobre vedela, že jej muž má rád zasmaženú kapustu ale ona zas len na „truc“ varila zatrepanú.

Muž dôjduc z kostola tešil sa na obed. Ale sa zas len ako obyčajne zklamal. Však ale mu to nič nevadilo, jedol až sa len prášilo a nehovoril ani slova za celý čas obeda. A to už žena nemohla vydržať.

„A čo sa ty zas duješ, či sa ti hádam obed neľúbí?“ vyhrkla.

„Ale čo by som sa mrzel, veď obed je dobrý, chutnalo mi; no pravda zasmaženú kapustu by som bol radšej,“ dal za odpoveď.

Viacej žena nepotrebovala. Len sa jej nadávky tak sypaly, ako krúpy z hrnca. Muž, ktorý chcel aspoň v nedelu mať pokoj, zo začiatku nič nehovoril. Ale až začala žena trieskať a plieskať, nemohol sa udržať, uderil päsťou na stôl a zahrešil na sto hromov. No, teraz bolo teprv Bože nedaj! Varečka začala mužovi po chrbáte tancovať, za to ale misa s kapustou sa dostala žene na hlavu; metla následovala varečku a remeň gazdov pokračoval, ale na chrbáte ženy. Konec bol, že žena utiekla do humna, muž ale do krčmy.

„To nemôže tak ostať na ďalej,“ — hovorila na druhý deň žena, — „ja sa otĺkať nedám; tomu musí byť konec už raz.“ — Obliekla sa do sviatočných šiat a odišla z domu.

A kam? Nuž k bohyniam na Žítkovú. —

„Tetka, zaplatím vám dobre, ale porobte mojmu mužovi dačo, aby zdochnul; nemôžem s ním vydržeť už.“ —

Bohyňa vyskočila. „A čo ho mám snaď otráviť? To ste sa zmýlila!“

„Ale nie,“ odvetila naľakano žena, „veď ja to tak nemýslím! Bože môj, a ktoby si bral cudziu dušu na seba! — Nie tak, tetka!“

„Nuž a teda jako?“

„Viete tak, aby sa mu dačo prihodilo; aby si ho Pán Boh povolal; len tak!“

Bohyňa rozmýšľala a na ženu bokom občas pozerala. Za chvílu riekla: „Nie, to ja nemôžem, ja nikomu o život hráť nebudem a nesmiem. Ale dám vám dobrú radu. Iďte k „bielým kňazom“ do Brodu a dajte na tri sväte omše „za odstránenie domajšieho zla.“ Rozumiete ma? Len tak hovorte a to stačí. U druhých kňazov to neplatí, lebo tí nemajú takú moc. Tak, iného vám poradiť nemôžem.“

„Keď myslíte — urobím tak. Však vy tomu rozumiete. — A čo vám dám za poradu?“

„Dajte si čo chcete, to je na vašej vôle, koľko asi chcete dať na svätú omšu?“

„Po zlatovke, hádam bude dosť?“

„Dosť; aj ja budem spokojná.“

Žena dala bohyne 3 zlatovky a ponáhľala do Brodu. Ale bolo už pozde a musela tam nocovať. Skoro ráno išla do kláštorského kostela a v zakristii pýtala sa, či príjde ešte ktorý páter omšu slúžiť, že by rada volačo s ním chcela.

„Ba ešte aj štyria!“ znela odpoveď.

„Teda, prosím vás, velebný pane,“ — koktala zo seba žena a vtiskla fráterovi jednu korunu do dlane, — „ja by som rada veľmi nábožného kňaza, takého, kterého má Pánbožko rád — — —“

Fráter pozrel na ňu zkúmavým hlasom, akoby ju chcel zpytovať, ale nehovoril nič, iba jej rozkázal, aby čakala blízo dverí, že ju zavolá.

Prišiel jeden páter, a prišiel aj druhý. Tomuto pošeptnul čosi do ucha a kývnul na ženu.

Páter išiel s ňou za oltár. „Čo chcete?“

„Priniesla som na tri sväté omše.“

„Čo vám voľakto zomrel?“

„Nie, ale to majú byt omše ,za odstránenie zla‘ v dome.“

„Teda nešťastie?“

„Nie!“

„Nuž teda čo? Hovorte, ja to musím vedeť!“

Žena otálala, a páter ju pozoroval. „No len hovorte, nemám mnoho času!“

„Nuž, veď už to nemôžem vydržať. Ja by som prosila, keďby ste tak dobrý bol a odslúžil tri svätá omše, by Boh vo svojej milosti ku sebe povolal môjho muža.“

Páter odstúpil o krok ďalej. Hľadí zadiveno, ale zpamätal sa. — „Nuž a prečo?“

„Vždy sa so mnou vadí, a v nedelu mi aj misu kapusty na hlavu hodil a ešte aj remeňom vymlátil, tak že som samá sinavica. Je to hriech pred Bohom a ľudmi, čo tento chlap stvára a bolo by najlepšie, keby ho Pán Boh povolal.“

Páter sa zhrozil tejto žiadosti. Dobre, že ku nemu prišla táto baba a nie ku dajakému travičovi. Avšak treba byť opaterným.

„A kto vám poradil, aby ste sem išla?“

Žena zase otálala. „Jedna múdra žena,“ — riekla.

Páter sa zamyslal zase. „Snáď na Žítkovej?“

„Áno, že ona — — —“

„Že ona vám pomôcť nemôže, pravda?“

„Veru tak!“

„No pomôžem ja. — Ale viete, ženička, keď je to také, musím vám to vysvetliť, lebo vy tomu nerozumiete. My Pána Boha nesmieme prosiť, aby toho lebo onoho zo sveta vzal. Boh je vševedúci, on vie dobre, čo kde je zlého. To by bol hriech Pánu Bohu predchýtať. Ale budem sväté omše slúžiť a požiadám aj ešte jednoho pátera, aby sa so mnou po deväť dní modlil: aby Pán Boh to zlo, ktoré je príčina vašoho nepokoja, odstraniť ráčil. Na deviatý deň našej pobožnosti, som istý, že Pán Boh to zlo odstráni a snáď aj vašého muža k sobe povolá, jestli je on príčinou. Ale dobre si to rozmyslite a pod omšou, ktorú slúžiť budem teraz, vrúcne sa modlite a rozjímajte. Jestli by ste snáď vy bola príčinou nesvárov, mohlo by sa stať, že by vás to na ten deviatý deň trafilo! — Tak, po sv. omši ma tu zase čakajte.“

Bolo po omši. Žena zarazená rečvu p. pátera, nemohla sa ani modliť a právě chcela ufujazdiť, keď páter na ňu zo zákristie kývnul.

„No, čo je s vami?“

„Ale nechajme to, velebný pane, eště tak. Rozmyslím si to.“

„Dobre; a odkiaľ ste?“

„Zo S…“

„Môžete ísť a nikde nechoďte, iba sem, keď sa rozmyslíte!“

Žena odišla, ale zároveň s tým istým vlakom aj jeden dopis pátera na p. farára v S…, v ktorom mu oznámil celú vec.

Za tri dni bola žena predvolaná na faru, a od tej doby, čo sa vrátila, bola inakšiu; aspoň na oko a v dome bol pokoj. —