ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

Dvaja remeseľníci, ševci, z Trenčianských Bánoviec putovali na Žítkovú k bohyne. Jeden z ních mal dajakú dôležitú „záležitosť“, ktorú chcel s pomocou bohyne na priaznivú cestu uviesť, a aby mu po cestě nebolo smútno, pozval si suseda-priateľa so sebou.

Tento však bol veľký posmeškár a neverec. Neveril ničômu a na nič, a následovne ani na vedomosť bohyně. Ale všetečnosť ho pobádala, a s priateľom putoval rád.

Mezi Drietomou a Starým Hrozenkovom, asi v pol cesty je krčma. Tu sa obydvaja naši pútnici zastavili nie len proto, aby sa vypýtali na chodníčok cez hory, ale aby sa aj k ďalšiej púti potúžili. Vypili si po fľaške slivovičky, zapálili do fajky a vypytovali sa.

Krčmár dal vývod, ale bolo v krčme prítomné aj jedno asi 12-14 ročne dievča a toto sa míkalo, že ich tam zavedie, keď jej dajú od cesty.

„Eh, však my tam trafíme aj bez teba,“ riekol posmeškár, „choď si radšiej husy pásť!“

Keď teda odopreli, dievča sa vytratilo a oni si ho vôbec ďalej ani nevšímali.

Keď si odpočali a sa potúžili, dali sa na cestu. Od hradskej, kde sa na poľnú cestu odbočí, je tam dosť hlboký járčok, a časom je aj rozvodnený, tak že sa musí hodný skok urobiť, aby sa človek dostal na druhý breh. Na ľavo sú role a lúky, na pravo krovie, trnie a lesný podrost.

Prihodilo sa, že keď preskakovali, tomu posmeškárovi dačo prirodzeného tak „po ševčovsky hlasite“ dačo uvrzlo, alebo ako sa u nás hovorí, že „pustil ducha z poza brucha“. Dal sa do smiechu a hovoril:

„Bratku, keď ti bohyňa uhádne, toto jej oferujem za odmenu!“ Smiali sa tomu. —

Za pol hodiny boli na Žítkovej a poberali sa rovno k bohyne, ktorej meno ím bol krčmár pri hradskej udal. Jednými dvermi vnišli a druhými dvermi práve v tedy vyvrzla červená sukienka, tak že ju ani nezbadali.

Bohyňa stála v sienke, ale sotvy otvorili dveru, postavila sa pred ních a takto jích privítala:

„Vy idete z ďaľaka a chcete, aby som vám bohovala v istej dôležitej záležitosti. No, z toho nebude nič! Ja pre vás neni som na svete, to si musíte iných bláznov hladať.“ A obrátiac sa k tomu posmeškárovi, dodala hnevom zrudlá: „A vy, čo ste mne to oferovali za odmenu, keď ste preskakovali járčok, to si len ponechajce, to je pre vás; ušite si z toho vrecko na tabák, alebo rukavicu na nos, vy ševče jeden zasmolený! Tam sú dvere, idzce s Bohom! A keď zase budzece preskakovac, nech vám brucho pukne!“

Buchla dvermi a ševci stáli vonku. Pozreli jeden na druhého, obydvaja sa zamrzeli, a zvesiac hlavu, volným krokom poberali sa zpät. Neprehovorili ani sloviečka, len dúmali.

Keď prišli zase k járčoku, hovorí jeden: „Bolo nám toho treba? Prekliatá baba, ako to mohla vedeť? Však sme živej duše nevideli, ani nestretnuli; to už nie je po dobrom!“

„Hm, v tom volačo väzí,“ — odvetil posmeškár — „a keď nie, tak uverím, že je bosorka.“

„Hja, ty nič neveríš, ale vysvetli mi toto, keď si tak múdry!“ —

„Bratku, prekabátila nás svojím rozumom, a neviem, čo by som za to dal, keby som tomu porozumeť mohol. Avšak ja na to príjdem!“

„Čo ma potom do toho, keď som teraz takú cestu konal a nič nedocielil? A tomu si len ty na príčine!“

„No len nehundri, vadiť sa skrz to nebudeme. — Vypijeme si v krčme, zapijeme zlosť a ja zaplatím, keď som ti to pokazil.“

Preskočili a poberali sa hradskou ke krčme.

Nebolo tam mimo šenkára, jeho ženy a toho 12-14 ročného dievčata, nikoho. Dali si naliať.

„Akosi skoro ste prišli,“ — prehovoril krčmár. — „Či ste tam, hádam, ani neboli?“

„Boli — neboli; čo potom,“ odvetil ten, čo išiel na poradu. —

„Tuším ste zle pochodili?“ dopytoval sa šenkár.

„Eh, nechme to; prekliatá baba!“

„To ste zle pochodili,“ — ozvalo sa dievča s úsmevom, — „mali ste ísť so mnou, boli byste iste lepšie pochodili!“

Posmeškár pozrel na dievča, rozbresklo sa mu v hlave, ale nehovoril nič.

Bolo ticho. Ševci pili, dali si ešte raz naliať a za hodnú chvíľu posberali sa na cestu. Keď dali už s Bohom, posmeškár pristúpil k dievčatu a beze slova vylepil mu poriadné za ucho. „To máš za cestu,“ — hovoriac, vyšiel von.

Dievča dalo sa bučať, a švec prekvapený, zvolal na kamaráda: „Pre Boha, čo robíš! Čo ju biješ?“

„Mlč a poď; keď je jej málo, pridam jej ešte!“

Odišli. Na kus cesty zastavil sa posmeškár. „Vieš prečo som jej dal za ucho? Poviem ti to! — Keď sme dievča neprijali, odišla, pravda?“

„Áno; ale čo to má s námi čo robiť.“

„Nuž to dievča išlo predkem k bohyne. Na ceste sa schovalo, a keď sme ho prešli, išlo iste tam v krovie za námi, aby nás vyočulo, o čom si hovoríme. A keď mala toho dosť, predbehla nás zase, rozpovedala to babe, a táto nás privítala. — Nezbadal si, keď sme do siene vešli, tú červenú sukienku vyvrznúť zadnými dvermi? — No ja som zbadal. A keby teraz bola mlčala, nebol by som ani na to prišiel. — Tak, bratku! Toto nech ťa poučí. — Že by sme boli to dievča pojali, bola by dačo vyzvedela, babe pošeptnula a ty by si jej bol uveril na slovo. — Či nie je tak?“ — —