ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

Bol som v Topolčanoch u prostried leta 1911. V jednom hostinci bola náhodou reč o žítkovských bohyniach a tu som očul, že istá židovka i s jej tetkou práve ten deň odcestovala na Žítkovú. Ináče som si toho neveľmi všimnul a prijdúc na druhý deň do Drietomej, vidím, že jedna kopaničiarka z moravskej strany, poberá sa hradskou domov.

Zastaví mňa jeden z domajších gazdov a hovorí mi: „Ponahlajte hen za tou ženou, to je jedna zo žitkovských bohyň; vyprevádzala dve paničky na stanicu a teraz ide domov.“

Viacej som nepotreboval; nadviazal som kročaje a čo skoro som bol pri nej.

„Kam idete, tetka?“

„Do Hrozenkova,“ odpovedala.

„Teda pôjdeme spolu,“ hovorím.

„A po čom idete do Hrozenkova?“ zase sa mňa zpýtala.

„Hm, ja vlastne idem na kopanice,“ odpovedám pomaly, — „tam na Žítkovú.“

„Však nie azdaj k bohyne?“

„Veru idem,“ odvetím. „A ja to ďaľako?“

Pozre na mňa, premerá ma od hlavy do päty a riekne: „Je veru, ale keď tam opravdu idete, nemusíte sa unovať, veď i ja som bohyňa.“

Urobím sa prekvapeným a po chvíli odpovedám: „Idem k akejsi Belohlavej.“

„Ej, to je jedno, či ona, či ja. — A čo chcejú u bohyne?“ (Začala mi onikať.)

Otálam, nechcem s barvou von; to jest: robím sa rozpačitým. Ale ona pozre mi do očí, chytí ma za ruku a hovorí: „Mňa neošialá, a aby vedeli, že veci rozumiem, poviem ím hned, že oni sú nešťastliví; nič sa ím nedarí a boli aj dlho chorý. Ale, čo chcejú? V tom ím ani ja, ani žiadná iná bohyňa nepomôže.“

„A tým paniam z Topolčian ste pomohla?“

Teraz ona prekvapeno na mňa pozrela. „A čo oni o tom vedia?“ pýtala sa.

„Nič, len to, že tu včera boly a dnes ste ích vyprevodila. Idem z Topolčian a tam mi o tom hovorili a pýtali sa mňa, kedy že môžu priísť domov.“

„A však oni neni sú z Topolčian!“

„Neni som, ale idem tam tade; mám tam známych a tí ma vlastne sem poslali,“ — vysvětloval som jej.

Ona sa dala do smiechu. „Áno, povidali, povidali! — Oni nepotrebujú moju radu, ani moju pomoc. Oni chcejú dáčo inšieho! Zkúmať chcejú, to je to! — Povedia, čo by radi?“

„Nuž keď tak povedáte, teda to musíte vedeť. A keď ani vy, ani žiadná druhá bohyňa mne v mojej brynde pomocť nemôžete, tak mi aspoň rozprávajte prečo k vám tí ľudia tak veľmi chodia?“

„Hm, prečo! — Nuž nech chodia, čo koho do toho!“

„Nie tak, tetka! Ja viem, tetka, že ste vy tam mnoho ľudom dobre poradila, aj pomohla; ale aj to dobre viem, že mnohí nič nezvíťazili.“

„Nuž my neni sme vševedúce.“

„Predsa ale volačo viete?“

„Čo nám ľudia sami povedia,“ — hovorila a zasmiala sa.

„Jako to?“

„Ej, čo potom; my musíme z otázok už vedeť, čo kto chce a čo by rád, a dľa toho sa riadíme.“

„Nepovedali byste mne, tetka, čo všetko od vás ľudia žiadajú?“

„To neslobodno, to je ako zpoveď.“

„No, veď ja nechcom, aby ste mi tajnosti prezradila; ja by som len rád vedel, — tak povrchne, — čo všetko od vás chcejú a jako vy z otázok uhádnete to všetko.“

„Veru je to skoro divné,“ — odvetila a ceľkom prívetive odpovedala; „ale nikdo nepozná tak ľudské duše jako my, čo sa s tým zaoberáme. V otázkách, ktoré nám kladú, odokryjú ľudia sami seba a svoju dušu.“

„Iste najviacej bohujete zamilovaným a potom aj okradeným,“ zkúmal som.

„Jako kedy. — Pri dievkách bývá vždy ľúbosť predmetom; pri starších ženách choroby a pri mužských zase peniaze. To máme už zkúsené. Zamilovaní ale nikdy nehovoria o láske, ale o tom, čím je, čo má a jaký bude. Láska už vyhynula. Rodičia môžu byť spokojní; nikto sa už nepýta: ,ma mňa rád?‘ Za to ale sa vždy pýtajú: ,bude bohatý?‘ — Len ceľkom mladé dievky opýtaju sa niekedy: ,aký bude?‘ — Nuž to my ovšem nevieme, ale keď dačo povieme tak dľa chuti, nuž uveria nám a to je dobre; sama si takoho vyhľadá a uverí, že sme my to privábily.“

Po chvíľke pokračovala: „A potom, jako ktorá odkiaľ je, tak sa pýta, a keď raz vieme, odkiaľ je, vieme aj čo máme hovoriť. — Keď je z Moravy, pýta sa: ,budem mať moc detí? budú zdravé?‘ — Keď je z Horniak, pýta sa: ,bude môj muž bohatý? bude ma býjať? bude pijan?‘ — Keď je tam zdola Uhár, pýta sa: ,Kolko budem mať detí? budem vdovou? vydám sa aj podruhé?‘ — A židovky sa pýtajú: ,budeme šťastliví? bude so mnou spokojný?‘“

„A ženy?“ pýtal som sa.

„Tie sa starajú o svoje deti a chcejú vedeť či sa ím bude dobre vodiť, alebo majú dajakú chorobu, treba i namyslenú, ktorú žiadný lekár nevylieči, a tu pomôžeme my a to skoro vždycky.“

„A čo chlapi?“

„Oj, tí len s peniazmi majú robotu; každý chce ľahko priísť k peniazom, ku šťastí, k dajakým pokladom. Sú hlúpejší ako ženy, prozradia sa vždy sami, čo chcejú?“

„A jako je to so zlodejmi?“ pýtam sa dialej s nie malou všetečnosťou.

„Ale veď je to ľahko! Keď nám zreteďelne vypovie ten okradený, čo a jako, uhádneme zlodeja, ba aj oni by to uhádli. A keď nevie nič povedať, nuž mi veru tiež nič nevieme a vtedy čakáme, až po drahý raz príjde, snáď potom nám dačo povie. Najlahšie je to so sedliakmi. Jeden kradne druhému a každý má dačo na svedomí. A tu lahko nájsť toho pravého len treba lúd poznať a dať si rozpovedať. Avšak takých hosťov nemáme rádi.“

„A prečo nie?“

„Bo vždycky nasleduje bitka a preklínanie. — Ludia sa radi vadia, pravotia a palicujú. — Páni, tí k nám skrz krádeže neidú; iba keď sú prekrmení, nakazení a bojá sa doktora.“

„To iste budú najlepší kundšafty?“

„Nuž áno; majú, nech dajú.“

„Aj paničky chodia k vám?“ dopytujem sa.

„Ba; ale o tom neslobodno hovoriť.“ —

Medzitým prišli sme na chodníčok, kade som mal odbočiť na kopanice, kde bývám. Nezbadal som to skôrej a bol som v rozpakoch, či mám ísť ďalej alebo čo? Ale bohyňa sa usmiala: „Moje kopanice ležia tam na pravo a jejích tu na lavo. Pôjdeme každý svojou cestou.“

„A viete, kto som?“ čudoval som sa.

„Nebola by som bohyňou, keby som to nevedela. Preto som to rozprávala, aby mali dáčo do novin. Však z toho žijú! — Teda s Bohom! A príjdu raz k nám!“ — —

Celkom rozumne hovorila a nič sa na mňa nehnevala. — Budem ju museť navštíviť, ale nie sám. Snáď by ma tam predsa nabili, ako mi to už pred rokmi slúbili, a toho si nežiadám. Takový honorár nepotrebujem.