ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

Istý bohatý továrnik z Viedňa trpel už dlhší čas na žalúdkovú nemoc. Mal znamenitých lekárov, používal všetky možné kúpele a mínerálne vody, a nebolo to nič naplat. Žalúdek mu netrovil a keď sa predsa najedol, mával tažkosti, bolästi a tratil dych. Bolo ale aj na ňom vidno, že si ničoho neodoprel, aspoň nie pred tým, než ochorel. Brucho ako hektolitrový súdok, lalok ako presvuřst, a krk ako byko. Len tá farba trávy, hnedo-žltá, a tie mútné oči dosviedčaly, že veru neni zdravý, a to masisko viselo na ňom ako hadra.

No, nepomohli mu ani vídeňskí professorovi a lekári, ani Karlové Vary, ani Marianské lázne, ani Gleichenberg. Naposledy mu ktorýsi lekár poradil Trenčianské Teplice.

Bol tam už dva týždne, a nič lepšie. Pil zo žriedla, užíval medicíny, ale pri tom neodoprel si žiadné významnejšie jiedlo, a potom mu bolo vždy nedobre. Dlhé procházky tiež konal, aby mu nezastydla krev, ale to všetko nič nepomohlo.

Raz přišiel na svojej procházke až do Teplej, a ustatý súc no tiež i smädný, vliezol do jednoho z tamojších hostincov a dal si dajaké občerstvenie. Obsluhovala ho hostinská — židovka sama. Slovo dalo slovo, továrnik si postiažoval.

„Ale čo, doktori!“ riekla židovka, — „stará baba často lepšie pomôže. Nedaleko odtialto býva taková žena, tá rozumie viacej ako desať doktorov; som istá, že by tá pomohla. Nuž ale takoví páni tomu neveria. My na ,lonte‘ máme o tom inakšie zkusenosti a celkom opáčne pochopy.“

„Hoc by to i sám čert bol, nedbám!“ zvolal továrnik. „Veď ja dnes — zajtrá nebudem smeť ani kušťok pečienky pojesť, ani pohár piva vypiť! Zhynúť tak, lebo tak! — A kdeže býva ten babský lekár, o ktorom hovorite?“

„Pri Starom Hrozenkove na kopaniciach. S fiakrom sú tam za 3 hodiny. No, sú tam dve, lebo tri takové ženy, čo sa tomu rozumejú, ale tá nejstaršija je najmúdrejšia. To im kde — kdo tam ukáže a do večera môžu byť zpät a nemusi o tom nikto vedeť.“

Potom mu popísala celú cestu a vyprávala o niektorých podarených kúskoch liečenia bohyň.

Továrnik na druhý deň ráno vydal se na cestu; vlakom do Trenčína, odtiať s fiakrom. Na poludne bol na Žítkovej a tam mu „pantháta“ poradil, ku ktorej má ísť, a poněváč továrnik češtinu len lámal, nabídnul sa mu aj za tlumočníka.

Bohyňa ích privítala a dala si rozpověděť všetko. Prikyvovala len hlavou. Neuliala ani vosk, nebohovala, nepredpisovala nič. „Viem, viem, čo takým pánom chýba, a veru nepomôže ani doktor, ani kúpele, bo takí páni neuposlúchnu radu a nevedia sa šanovať. Keby som ho mala já v rukách, za 14 dní bude jesť treba aj ševcovské klínce a nebude mu nič. Inakšiej porady mu dať nemóžem. Keby sa odhodlal u mňa zostať, tak by som ho vyliečila.“

„Pantháta“ protlumočil verne všetko. Továrnik bol odhodlaný na všetko. „Dobre, ostanem teda tu; keď ma vyliečí, dobre jej zaplatím. Do Teplic odpíšem, že musím v obchodnej záležitosti na krátky čas odcestovať a bude v poriadku.“

„Hja, ale pánko, keď tu ostanú a kúru započnú, musia ju aj dodržať, lebo ináče bolo by horšie. A musia mysleť, že sú ako v nemocnici; musia sa celkom mojej vôle podrobiť; ináče by to neišlo.“

Továrnik súhlasil, len to si žiadal, aby sa tu nenudil, žeby mu „pán hostinský“ zaopatriel niekolko časopisov. To mu bylo prisľúbené. Bohyňa vraj „uprace“ izbu pre tak veľkého pána, a zatiať nech sa zabaví v hostinci.

Stalo sa. Pán poslal fiakra zpät, napísal dopisy, poslal na poštu a „pantáta“ mu do večera krátil čas. Večer si prišla bohyňa pre neho.

Zaviedla ho hore humnom do osamotnelej chalupy a nie do svojho domu. Domčok bol prázdný a pustý. V izbe ale postel dobre upravená, stôl, stolička, lavka, a všetko poumetané, oprášené a čisté.

„Toto bude ich kvartiel do tej doby, dokiaľ tu budú. Všetko tu majú, čo potrebujú. V sieňke je aj nádoba k použití. — A teraz dobrú noc!“

Továrnik sa vyzliekol a ľahnul spať. Dobre sa mu spalo a neprebudil sa, až bolo ráno. Pohovel si a čakal raňajky. Ale už bolo slnko vysoko, a nikdo neprichodil. Vstal teda a chcel sa obliecť, ale — — vrchné šaty boly preč! — Na stole boly hodinky, budielár, nožík, — jedným slovom všetko, čo mal vo vačkoch, ale šaty a topánky boly preč! Za to našiel papuče a svoj svrchník povesený.

„Aha,“ pomyslel si, „iste mi šaty čistí! No teda, žena vie čo sa patrí. — Ale čo je to na stole?“ Prizre sa, a tu najde v bielom hrnčoku asi pol litra kyslého mlieka (kýšku) a pri ňom pol žemle!“

Mali ste videť, akú kyslú tvár zrobil na tým kyslým mliekom! — To že majú byť raňajky? — Brr! to nechce! — Čakal, že prijde voľakto. — No, už bolo desať a nikto! Pozerá oknom von, — bolo len malé, asi na jeden šúch široké a na pol druha vysoké, — pred sebou pár stromov a sádok! ďalej roľa a až asi na dve sto krokov chalupa.

Keď mu to bolo už dlho, hodil na seba svrchník a išiel von. Ale len do siene! Dverá z vonku boly zamknuté! Čo to? — Kde je baba? — Čo robiť? Darmo hútal, darmo čakal. Mal hlad, zjedol pol žemle; mal smäd, vypil — ačkoľvek s nechuťou — kýšku, potom ľahnul.

Bolo poludne, a tu očuje hlasy. Vyskočil z postele a tu vstúpil „pantháta“ a bohyňa.

Žid priniesol haldu novín a bohyňa hrnčok kýšky a jednu žemlu!

„Pane, jestli chcete býť zdravý, uspokojte sa s tým, čo vám ona dá; ona sa tomu rozumie. Však to dlho trvať nebude. Keď je vám ale milejšia choroba a na posledy biedná smrť, tak máte ešte čas a môžete odejsť. Bol by to ale nesmyseľ, keď ste už tu,“ — riekol žid.

„Ale to ja nevydržím!“

„No, deň — dva áno; potom bude ináče!“

Továrnik chodil po izbe, mrzalo ho to. Ale — vem to ďas! keď to dlho trvať nebude, vydrží.

Sadnul ke stolu, zjedol žemlu, vypil kýšku; zatiaľ upratala bohyňa izbu, žid posmeloval, obodroval, a než sa továrnik nadál, boli vonku.

Po tak slavnostnom obede dal sa prezerať noviny, potom ľahnul a s lahkým žalúdkom zaspal.

Keď sa prebudil, bol hladný ako vlk. Ale nikde nič. Dvere boly zase zapreté a tak musel čakať až do večera. Večer prinesla bohyňa zase hrnčok kýšky a pol. (!) žemle. Okamikom sa obrátila a než továrnik slovo prehovoril, bola vonku a klúč zaškriepnul. —

Ráno už našiel svoju porciu, ale nič viacej. Hlad, ukrutný hlad ho trápil, no, musel do poludňa čakať. Prišla bohyňa a s ňou nie žid, ale — — ozrutný chlapisko, a ten sa postavil pri dveroch. Bohyňa postavila hrnčok kýšky a jednu žemľu na stôl, upratala, a keď továrnik prosil, aby mu dala viacej, že má hlad, riekla len: až zajtrá!

Porcia zmizla okamikom. Ale teraz už nebol továrnik spokojný. Veľký, nevýslovný hlad ho trápil a keď si nevedel už rady, otvoril okno a dal sa kričať a volať; nemecky, česky, baj francuzsky. Ale nikdo neprišiel, bolo ticho ako po vymretiu. Večer ale prišiel žid sám pod okno a hovoril ceľkom vážne, aby pán nerobil krik, lebo by z toho mohly povstať zlé následky. Bohyňu by zatvorily a on by musel do Brodu k súdu. Keď už vraj dva dni vydržal, vydrží ešte aj tretí, a potom bude už ináč. Žalúdek sa musí vyčistiť, aby zase trovil a bude všetko v poriadku. Potom mu podal hrnčok s kýškou a — — celú žemľu. Bohyňa neprišla.

Ráno mal už zase nachystané. Baba musela iste v noci chodiť, že ju neočul. Lebo to musel továrnik uznať, že tak ešte nikdy nespal, ako zo tieto tri noci; ba spal aj vo dne.

A tak vydržal ubožiak štyri plné dni. Zúril, klial, búchal, babu prosil, ale nič. Utiecť nebolo možno, okno malé, dvore zapreté, a keď bohyňa prišla, ten chlapisko stal u dverí na stráži.

Na piátý deň keď sa prebudil, od hladu skoro zbláznelý, chcel sa vrhnúť na raňajky, ale stôl bol prázdný! Čo to? Snáď ho nechcú hladom umoriť! — O nie!

Asi o deviatej prišla bohyňa i s chlapom a priniesla hrnčok masovej polievky, jednu žemlu a jedno vajco.

„Huráh!“ zvolal továrnik, — „to ste hodná!“ Bol spokojený. K obedu priniesla mu polovicu pečeného kuriatka a žemlu. No, ešte sa baba ani jak sa patrí neobrátila, zmiznulo všetko v útrobách továrnika. Už vopred sa tešil na večeru. Ale jaké zklamanie! Večer dostal asi liter kýšky a jednu žemlu. Brr!

No ale továrnik už pochopil celé „kurirovanie“; už nehundral, spokojil sa, ba už i s bábou zažartoval, a len prosil, aby mu priniesla cigáre.

„To nie!“ riekla. „Nesmiete fajčit!

A takto minuly zase štyri dni. Každý deň ráno polievka a žemľa s vajcom; na poludne pol kuriatka a žemľa; večer kýška a žemľa.

Na piatý, to jest už na deviatý deň, sa to zase zmenilo. Ráno čaj, dve vajcia a žemľa; na poludne celé kura a skýva chleba, k tomu pohár piva.

Ej, ale to pivo zle poslúžilo továrníkovi. Vypil ho dúškom a o chvilku cítil, ako ono v bruchu zúri; ani čo by bol pohár mydlín vypil. Po dve hodiny behal po izbe, myslel, že sa mu črevá potrhajú. Až k večeru sa utíšil. —

Baba prišla a priniesla — — kýšku. Žaloval sa jej. Ona sa usmiala a riekla: „To je dobre; to je znakom, že nesmiete pivo piť. No uvidíme zajtrá!“

Na desiatý deň ráno zase čaj, dve vajcia a skyvu chleba s maslom; na poludne celé kura a kus chleba.

„A pivo nebudete?“ pýtala sa bohyňa.

„Teraz nie, ale večer mi prineste!“

Prikývla a usmiala sa. Večer priniesla na tanierku škvareninu (smažené vajcia), kus chleba a pohár piva. Továrnik jedol, akoby prášil. Po večeri vypil aj pivo. Ale ó beda! Keď ho včera omíňalo v bruchu, dnes ešte horšie! Ani čo by mal živých hadov v žalúdku, tak sa mu to tam hemžilo. Aspoň devaťrazí prisahal, že nikdy viacej nebude piva piť. Až k polnoci teprv usnul.

Chudiak, nevedal, že bohyňa do piva čohosi namieťala, a on to nepoznal, bo vždy ho razom vychlopnul a ochutnať zabudnul. Ona ho chcela od piva odučiť, a to sa jej podarilo.

Ráno, keď prišla s raňajkámi a on sa jej žaloval, povedala zrovna: „piva nesmiete piť, to je pre vás otrova; radšiej troška vína. — Uvidíme, čo bude dnes!“

Na poludne dostal hovadziu polievku, mäso so šalátom a pol kuriatka; ktomu pohárčik vína a večer kus šunky a zase víno.

A to isté aj na dvanásty deň.

Na trinácty deň prišiel ráno s bohyňou žid. „No, ako sa cítite?“

„Dobre, veľmi dobre, len ustavičný hlad mám! Ona mi dobre nosí, ale všetkého je tak málo!“

„Dosť pre váš žalúdok; zajtrá vás prepustí, ale musíte na seba pozor dať a pivo nepiť. Keď sa jeden deň precpáte, na druhý deň sa postite a nebude škodiť časom aj kýšku piť!“

Dnes dostal k obedu bravčovú pečienku so šalátom, a to hodný kus. Cítil sa veľmi dobre a keď mu večer priniesla šunku, bol tak opaterný, že skoro polovicu nechal, hovoriac, že na noc by toho bolo priveľa.

Vyspal sa a ráno mal svoje šaty v poriadku prichystané. Raňajkoval a obliekol sa. Ale čo to? Sú to jeho šaty? To nie je možné!

Vesta na ňom len visela, nohavice, ktoré predtým sotvy mohol zapnuť, boly tak široké, že si mohol do nich hofera pustiť. A kabát! No ako plachta!

Ej veru, pán továrnk schudnul; brúško plaslo, lalok o polovicu menší, a on celý o mnoho ľahší. — No, tá bohyňa tomu rozumela!

Prišiel aj žid a hovoril, že je kúra ukončená. Továrnik poskočil ako mladík, posberal svoje veci a konečné sa zopýtal, čo je dlžen.

„Za chôvu a kvartiel 28 korún,“ riekla bohyňa, a za „pomôc“ dľa uznania.

Továrnik dal jej 28 korún a veľkodušne vtľačil jej do dľane 100 korunovú bankovku.

Rozlúčil sa a fujazdil k Hrozenkovu ani čo by mu hlava horela. Tam si najal povoz a zatiaľ než prijel, zjedol kus masa, klobásu a tri žemle.

Večer bol v Tepliciach.

Na druhý deň k obedu objavil sa v reštaurácii. Tam ho vítali, a vypytovali sa kde bol. Nevyzradil sa. Ale bolo to čudovania! Továrnik dal si jedálny lístok podať a jako tam bolo napísané, tak si to dal podávať. Už mal štvrté jiedlo pred sebou a tu príjde doktor a hovorí: „Už dosť, pane továrníku, bo ináče vás šľak trafí!“

„Ohó, pane doktore! Ja nemám ešte dosť, a šľak môže trafiť všetkých doktorov a všetky kúpele, bo to všetko nestojí nič! Ja som teraz zdravý chlap a nič sa nebojím!“

Jedol ďalej, ešte dva jedla a keď mal dosť, s úsmievom riekol: „Chvála Bohu, za 14 dní som sa raz najedol. Aký je to blažený pocit!“

Lekár krútil hlavou. „Nono, ešte neni večer; ja budem prichystaný, bo o hodinu ma iste budete volať. Ani vás z očí nespustím!“

„Nerobte si starosti; nebudem vás viacej potrebovať; mám ja inšieho lekára!“

Lekár sa cítil urazeným. Mrdnul len plecom a vytratil sa. Prítomní ale nedali pokoj a musel im továrnik povedať, akého lekára má.

„Vidíte, ani professori, ale ani lázne a doktori mi nemohli pomôcť, a jedna sprostá, sedliacká baba ma vyliečila!“ A továrnik vyprával všetko od začiatku do konca. Spoločnosť sa smiala, keď svoje útrapy maloval, ale konečne uznali všetci, že baba mu pomohla. „No tak vida!“ —

Medzi rozprávkou prišiel aj lekár jeho. Očúval, a keď továrnik ukončil, prehovoril vážne:

„Že vám tá baba pomohla, rád uverím. To by dokázal aj náš sluha. Ale čo by ste tak na to boli hovorili, keby ja, alebo iný kollega, bol vás tak zatvoril ako areštanta a s vami tak zachodil, ako tá baba? Bolo by to rámusu a kriku! Čo si baba dovolí, to si lekár nesmie dovoliť! — A nezakazoval som vám pivo, tučné jiedala a nepredpisoval striedmosť a pôst? Nuž pravda, keď vás človek nechá na slobode behať, čo sa vy staráte o predpisy? Jiete a pijete čo sa vám zachce a lekár zostane truľom. Aby ho vraj šlak trafil. — A čo sa tej baby týka, s tou si ešte prehovoríme! — Buďte s Bohom, a dajte sa len liečiť babámi!“ — — —

A doktor držal slovo. Babu oznámil u okresného súdu v Uh. Hradišti. K pojednávaní bol predvolaný ako svedok aj továrnik. Bárs on aj v jej prospech rozprával, posúdili ju na dva týždne.

A tu ukázal továrnik svoju vdačnosť. Keď ju odvaďali, vtisknul jej do ruky 100 korunovú banknotu so slovmi: „aby ste darmo nesedeli!“ A k sudecem riekol: „A ona mňa predsa uzdravila!“ —