ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

Na Zvrácenej (drietomské kopanice) bolo krstenie, a to sa samo sebou rozumie, že takáto radostná událosť, musí sa náležite osláviť. Je to chvalitebná obyčaj, — aspoň pre kmotrov z mokrej čtvrti, že ako náhle to nemluvniatko bolo poliaté svätenou vodou, tak rodičovia, kmotrovia, strýkovia a tetky, tiež aj susedstvo, na koľko boli totiž pozvaní, to polievanie doma opakujú. Iste, aby to lepšie poslúžilo. Ale neberú k tomu vodu, lež kvit a slivovicu, po prípade hriaté, a neupotrebujú k tomu novorozeniatko, ale svoje vlastné nemluvniatko, — žalúdok, — ktoré tiež potrebuje posilu a „spiritusa“.

Ale staré príslovie hovorí: „mnoho dobrého škodí“. To musel zkúsiť aj kmotor Banský od Machňáča, ktorý bol tiež účastníkom výš spomenutej slávnosti. Krstil a krstil, až — prekrstil; a pri tom tak ustal, že ani na nohách nemohol stáť a hlava mu klesala na hruď, akoby chcela odprosiť ten preplnený žalúdok za previnenie.

Konečne k pol noci poberal sa kmotor domov, veď mal asi hodinu cesty pred sebou. Nuž ale nohy solhaly a on musel voľky-nevoľky bok cesty uľahnúť a k tomu cieľu prestrel si svoju halenu a bácnul na ňu. I obostrel ho duch špiritusu a čo chvíľa padnul v hlboký, tvrdý spánok, a keby nebol fuňal a chrápal, bol by ktokoľvek myslel, že je mrtvý.

Nuž ale práve toto chrápanie a fuňanie bolo mu na škodu. Ono privábilo sem dajaké lotrovské dvojnohé zviera, ktoré ho síce nepožralo, ale veľmi šikovne väčšiu polovicu novej haleny, so ktorej sa bol sošmiknul, pekne nožom odrezalo, tak že ubohému kmotrovi práve len ten kúsok zostal, ktorý mal priľahnutý.

Zlodej zmiznul ako gáfor.

Bielý deň konečne prebudil a k životu priviedol kmotra z mokrej čtvrti a on sa dal halenu obliekať, bo ranná rosa trochu chladila. Ale ó beda, prebeda! Mal jej len kúsok. Veru len toľko, že sa to ani nemohlo menovať halenou, ale sotvy aj kapsou. Beda!

Čo teraz?

Sobral sa a namáhal svoju špiritusom ešte doposial obťažkanú hlavu, aby vyhútala: kto to urobil?

Ale márne namáhanie, márne rozmyšlanie; márne jeho „vzteklé vzteky“; nič nevyhútal.

No ale, nemusel by byť Machnáčan, aby si nevedel rady. Čo jeho hlava a v nej špiritus nevyhútalo, vyhúta ište a neomylne bohyňa na Žítkovej.

Hajdy teda tam!

Neviem, ktorá to bola, dosť na tom, bohyňa ho privítala: „Vítajce, strýko, vítajce! — A čo že mi nesiece?“

„Čerta nesiem,“ zafrfotal strýco, — „radšiel bych veru odniesol!“ A dal sa rozprávať celú vec, nakoľko sa vedel rozpamätať.

Bohyňa načúvala, vypytovala sa, rozmýšľala, ale nevedela si rady.

„No, musíme uliať vosku,“ riekla a hneď rozfúkala uhlíčky na ohnisku, rozpustila vosk a vliala ho do „posvätnej“ vodičky, ktorú obyčajne z járčoka brávala. „Povedz mi ty vosčíčku, opravdivú pravdičku!“

A hľa, už to má! Vidí tam zlodeja aj halenu!

„Strýko, chcete videť zlodeja a či halenu?“ pýtala sa Machnáčana.

„Hej, rád by som toho zlodeja poznal a mu troška nameral!“ odpovedá oškodený a zatne päste. Prekypel hnevom.

„Dobre,“ riekla bohyňa; — „a máte kravy?“

„Akoby som nemal? Mám!“

„A má niektorá aj zvonec?“

„Má veru!“

„Teda očujte! Na siedmú noc po krádeži, vezmite ten kravský zvonec a iďte tam s ním, na to miesto, kde sa vám to stalo. Tam musíte od jedenástej hodiny až do pol noci zvoniť a ten zlodej príjde k vám a bude vás prosiť, aby ste už prestali. — Tak! Rozumiete?“

„Rozumiem veru! Rozumiem! — No, však sa vám odslúžim! — Teraz buďte s Bohom a tu máte za poradu 2 kor. a na rum 1 kor.“ —

Prišla siedmá noc a o desiatej štrachal sa kmotor ku Zvrácenej. Príjde na miesto, stanul a čakal. Až keď myslel, že bude jedenácť, dal sa zvoniť a zvonil, až ho ruky bolely. Ale nikto neprichodil. — Zvonil ďalej a ďalej, skoro ustával, ale zvonil predsa až do polnoci, ale potom už ustal.

Nikto neprišiel, nikoho neočul. — Ba očul! Na Zvrácenej všetci psi štekali a blafali o prekot a poniektori prišli až na dostrel, ale zlodej nie!

Tu sa strýko už rozhneval, uderil zvoncom o zem a keby nebol býval pľachový, bol by sa iste roztrepal; ale takto sa len pokrivil. A dal sa nadávať bohyne, že si z neho blázna urobila, preklínať zlodeja do horúceho pekla, len že tým ani zlodeja, ani bohyňu, ani halenu nedocitoval.

Fuč je fuč!

A Zvráceňania si na druhý deň vyprávali, že po celú noc akasi mátoha zvonila na lúkach a že iste dajaké nešťastie sa prihodí.

Ale neprihodilo sa nič, iba to, že kmotor vo svojej zlosti hrešil na bohyňu a komusi povyprával, čo sa mu bolo prihodilo, a tento „ktosi“ priniesol to na Zvrácenú. Bolo smiechu dosť a dosť a keby náhodou kmotor Banský nebol zomrel, bol by sa iste od jedu a zlosti rozpučil.

A teraz už nikto tu neverí na múdrosť bohyninú, a cudzincom sa len smejú. —