ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

Vo Fraštáku (nitrianská stolica) bol jarmok. Zo ktorejsi dediny v okolici vybral sa tam rychtár, zámožný gazda, a pojal so sebou aj pastiera, ktorý sa koňom a lichve dobre rozumel. Gazda chcel dačo kúpiť, ale nebolo tam pre neho nič súceho, nekupil nič.

Ako to už býva na jarmoku, kde sa rôzni priatelia a známi sijdu, prisadnú k poháriku a zabavia sa až do noci. Tak sa to stalo aj s naším rychtárom. Zabavil sa do tmavej noci a dobre podtrunčený vysadnul na vôz, opraty ale dal pastierovi, aby on bol kočišom.

Prišli šťastlivo domov. Gazda si bol na voze zdriemnul, a zobudil sa až na dvore.

Sotvy vstúpil do izby, vytiahol budielár z lajblíka, nazrel doň len tak povrchne a vyložil ho na rošt. Zatiaľ pastier obstaral kone, a keď sa navečerali, odišol domov, gazda ale išiel spať.

Ráno však strhnul sa v dome rámus. Gazda totiž chcel peniaze uschovať do truhle, ale keď si ich prečítal, našiel, že mu chýba stovka. Včera mal ešte všetky a dnes už chýba. Len v noci to mohol dakto ukradnúť, alebo na ránku, keď on ešte spal. Ale kdo? — V dome mal mimo ženy a dve už odrástnuté deti, aj pohúnka, dievku a starú babku výmenkárku. Nikdo cudzí sem neprišiel, ani v noci, ani ráno; teda len domajší to urobil.

Keď všetko hladanie bolo márne, sdôveril sa rychtár žandárom, ktorí sa na patróly u neho boli zastavili a požiadal ich, aby po tíško dali obchodníkom vedeť, že kto by prišiel zameniť stovku, aby ho lapli. Ukradenú stovku možno ľahko poznať, bo on je zvyklý na zadnú stranu každej banknoty tintou krížik spraviť. I táto bola tak poznačená a pri tom ukázal viac značených banknôt.

Minul týždoň, a nič; zlodej sa nenašiel. Na druhú nedelu po obede prišiel k rychtárovi pastier a zavolal si rychtára do izby. Tam mu v krátkosti sdelil:

„Zasluchnul som, že vám ktosi ukradnul stovku; nenašli ste doposiaľ nič?“

„Ani zbľa! Ale ako si sa to ty dozvedal, keď to mimo domu nikto nevie?“

„Hmh! To je moja vec. Však to aj iní vedia. A ja preto idem k vám.“

„Azdaj vieš, kto ju ukradol?“

„To neviem, ale keď budete chceť, dozviem sa!“

„Aha, ty by si chcel bosorovať? — Z toho, bratku, nič nebude! Ja bobonám neverím.“

Pastier stal totiž v povesti, že vie nielen liečiť lichvu a kone, ale že vie aj „poslúženým“ kravám mlieko prinavrátiť, nemocným rôzne odvary a mastičky pripravovať, ba že vie aj sám čarovať.

„Či veríte, a či nie, to je mi jedno. Ale bolo by vám predsa dobre vedeť, kto to ukradnul; veď stovka je stovka, a také ovocie neroste na stromoch.“

„A jako by si to ty vedel vyzkúmať, keď žandári nič nemôžu?“

„Aj toto je moja vec. Žandári sú dávno na to sprostí! — No, chcete, gazdičko?“

„Ale netáraj!“

„Ako chcete; však viete, kde bývám. Teda s Bohom!“

Odišiel. — No rychtárovi to vrtalo v hlave. Ale on, rychtár, má si dať bosorovať? — To neide.

Minul zase týždeň, a zase nič. To rychtára velmi mrzelo. Raz podvečer vytratil sa z domu a vyhľadal pastiera.

„No, máte už dačo?“ pýtal sa s úsmevom tento.

„Nič! — Nuž, akú radu mi chceš dať?“

„Gazdičko, už to sotvy bude; je to už dlho. Moja vedomosť nesiahá tak daľako, ale oprobovať môžem.“

„Teda probuj!“

Pastier priniesol sito a nožnice a dal sa „sito točiť“ a pri tom vyslovoval mena domajších. Avšak sito nepadlo na žiadné meno.

„Gazdičko, peniaze vám ukradnul cudzí a nikto domajší!“

„Truľo, ten by bol vzal všetky!“

„Snáď sa bál. Ale tu ja pomôcť nemôžem. Avšak vám poradím. Soberte sa a choďte na Žítkovú k bohyne. Počuli ste o ních?“

„Počul, ale tomu neverím. Ešte aj utrácať by som mal?“ —

„Je vám ľúto peniazi? No dobre. Pozrite, ja som chudobný človek, ale tu mám 10 korun zasporených. Vezmite ích. Keď nevykonáte nič, nemusíte mi ích vrátiť; keď budete mať šťastie, dáte mi dupľom. — To je predsa jasná vec!“

„Rychtár rozmýšľal. Všetečnosť ho pobádala a ztrata stovky, nie je tiež maľučkosťou. Rozhodnul sa a berúc 10 korunu do ruky, riekol s úsmevom:

„Človeče, prijímam ten návrh, ale na môj dušu, nedám ti ani haliera, keď nič nevykonám!“

„Dobre, gazdičko, ale teraz poslúchnite moju radu. Na Žítkovej je viac bohýň. Pýtajte sa len na starú Anču Pagáčinu; k tej choďte. Avšak nehovorte jej, že som vás ja poslal. Tá potvora nemá mňa v láske, ponevač jej tak troška do kšaftu fušujem: rozumíte mňa?“

„Dobre, dobre, ale pamätaj si, že nedostaneš ani haliera zpät, keď sa nič nedozviem!“

S tým rychtár odišol.

S nočným vlakom odjel, aby to nikomu nebolo nápadné. O pol noci bol už v Drietomej. V hostinci „na mýte“ čakal do rána a potom ponáhľal dolinou na Žítkovú. Trafil tam aj bez sprievodčího.

Stará Anča ho prívetive privítala a vyočula jeho stiažnosť, prikyvajúc hlavou. Potom uliala vosk a z úlitku bohovala:

„Hm, domajší to nebol, v dome zlodeja nemáte. — Ale, ale, čo je toto? — Tomu nerozumiem! — Hm, hm, teda aj značené ovce sa tratia? Vy ste mali tú stovku poznačenú? — Hm, hm! — Áno, tak je! — Už to mám; už tomu rozumiem! — Ale, pane úradský, — však ste vy úradský člověk, čo?“

„Som rychtárom,“ odpovedal prekvapený gazda. To nebol bohyne povedal, že mal stovku označenú, ani to, že je rychtárom. A ona to vie!

„To som hneď videla; mám to tu zretedeľno.“

„Ukážte!?“

„Hja, to vy čítať neviete, to viem len ja. Ale pane rychtáru, vy už všetky peniaze nedostanete. Ten, čo tú stovku ukradnul, premenil ju a volačo spotreboval. Svedomie ho trápi, — — no ale o tom až potom. On vám vráti to čo ešte má; ja to urobím. — Hm, hm, a čo je toto? — O jejejéj, tá vaša stovka je tu u nás! Ach Božičku! — Jako to? — — Hm, hm! — Toto je podozrivé! — Áno, ona je tu. Ale vy k nej právo nemáte. Vy dostanete peniaze zpät, ale drobné a nie celú stovku. Počkajte, presvedčíme sa, a budeme hneď vedeť!“

Odložila svoje krámy, pojala rychtára a išla s nim rovno k „panthatovi“ do „gasthúza“.

Rychtár ceľkom prekvapený a jako bez smysľov išiel za ňou. V krčme hovorí bohyňa „panthátovi“:

„Pred pár dňami bol tu jeden chlap, bol u mňa na ,poradu‘, a keď mal platiť, hovoril, že nemá drobné. Poslala som ho k vám. Čo premenil u vás, pantáto?“

„Stovku.“

„Máte ju ešte?“

„Mám!“

„Ukažte nám ju!“

„To je ona,“ zvolal rychtár, keď bol zbadal jeho znak na nej.

„Áno, áno, veď som to vedela!“ zvolala bohyňa.

„Ja som mu ju premenil; ja nemôžem vedeť, odkiaľ pochodí,“ — ospravedlňoval sa žid.

„Poďte, pán rychtár, ostatné si dopovieme doma,“ — riekla bohyňa a tiahla rychtára za sebou.

Tento sa nechal viesť ako ovca na bitunok; bol celý zmámený a osprostený.

Príjduc domov, bohyňa uliala vosk eště raz a vyprávala: „Bol tu pred niekoľko dňami jeden sedliacký chlap, a bol to iste od vás, bo mal šaty takového strihu, ako sú vaše. Pýtal odo mňa radu, že nemá ani vo dne, ani v noci pokoja, že má ťarchu na srdci. A ja som na vosku vyčítala, že nemá dobré svedomie a hovorila som mu, aby vrátil, čo nie je jeho. Prisľúbil, ale keď mi chcel platiť, nemal drobné, teda si premenil, a ľaľať, to bola vaša stovka. — No, vráti vám, vráti; ja to zrobím hneď!“

Vosk vychládnul a bohyňa zkúmala.

„Tak, pane rychtár, je v poriadku. Iďte len domov a zajtra večer o 11. hodine choďte do maštale a tam na okienku pod lampášom nájdete peniaze položené. No, dačo bude chýbať, ale moc toho nebude. Tak. — Som hotová.“

„A kdo to bol ten chlap?“

„To ja neviem, ja ho nepoznám, a keby som ho aj poznala, vyzradiť nesmiem, bo on svoj hriech oľutoval, aj teraz ľutuje, a viacej krásť nebude. Musíte mu odpustiť.“

„A čo som vám dlžen?“ pýtal sa rychtár.

„Hm, to ja povedať nemôžem; ten chlap mi dal za poradu 10 korún, nuž snáď — — —“

„Teda tu máte aj odomňa 10 korún.“

„Pán rychtár, keď peniaze nájdete, mohl byste mi ešte dačo poslať.“

„Keď nájdem, pošlem ešte 5 korun, keď ale nenájdem?“

„Príjdite sem, a já vám ho tak vymalujem, že ho budete aj medzi tisíci poznat.“ — —

Rychtár prišiel domov, nikomu nič nehovoril, ale na druhý deň sadnul si v maštali až za tmy do kútika, dával pozor, kdo prinesie peniaze.

Bolo jedenácť, bolo už dvanácť, a nikdo neprichodil. Od tej doby, čo bol pastier lichvu z pasinku prihnal, nebol v maštali nikto, iba on a gazdina. Konečne trúbil hlásny jednu. Ospalý gazda zateremtetoval, vyliezol z kúta a hrešiac poberal sa domov spať. Tma bolo a aby tratil cez dvor, zažal sviečku, ktorú držal na zlodeja a chcel ju strčiť do lampáša, a čo tu vidí? Pod lampášom vyčnievajú peniaze. Bolo tam 80 zlatých.

Celý deň neprehovoril gazda s nikým ani slova. Večer zavolal pastiera do izby a podal mu 10 zlatých. „Vyhrál si, tu máš!“ Viac ani slova.

Asi za tri dni išiel na faru a tam starému pánu farárovi rozpovedal celú vec.

Ten sa len usmial. „Vidíte, jak sa necháte balamutiť. — Peniaze vám neskapaly doma, ale na ceste a keď ste na voze spali, pastier vám ich mohol ľahko vytiahnúť. Prečo s vami tú komediu vystrajal, to sa dá uhádnuť. Zlodejom neni, ale náhončím tých bohyň. Okradli vás najprv o 20 zlatých, bohyni ste dali 5 zlatých, pastierovi 5, a čo ste na ceste zmárnili, to extra. Bohyni neposielajte nič a žaloba by bola márna. Na pastiera si dajte pozor a klopnite mu po prstoch. Robí tu daremné nešváry. Už nejednoho poslal k bohyniam, a že i vás, to akiste len preto, aby mal volnejšiu ruku.“

„Nebude viacej u nás pastierom a poneváč neni tu príslušníkom, môže sa vysťahovať.“ A tak sa aj stalo. — Tak to vyprával pán farár vo spoločnosti. —

Teda bohyne majú nielen v Drietomej a Starom Hrozenkove, svojich náhončích, ale aj inde po svete roztrúsených. Podám na to opät dôkaz v najsledujúcej histórke.