ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

V jednej dedine pri Púchove na Považí, staval žid — krčmár novú stodolu a keď už bola hotová, aj strechou pokrýtá, tak že len zamiesť a upratať a vráta zatvoriť, naraz cez noc mu až do základov shorela. Bola totiž z drvien stavaná, šindeľom krýtá a len základy asi na 1/2 metra nad zemou boly z kameňa.

Bedákania bolo dosť a dosť. Oheň sa neskoro zbadal a než by sa bolo mohlo k haseniu prikročiť, stála už celá v plameni. Assekurovaná tiež ešte nebola a tak mal židák velkú škodu.

Vyšetrovanie bolo síce ihneď zavedené, ale neviedlo k cieľu; palača nebolo, a darmo se namáhali púchovskí a bystrickí žandári, darmo vyšetrovalo predstavenstvo, palača nenašli.

Už minuly dva týždne a raz podvečer tak sediac pohromade, pretriasali domajší túto záležitosť. A tu pošeptnula služka, ešte mladá dievka panej, že by ona vedela povedať, ktoby palača mohol vyzkúmať.

„A kto?“ pýtala sa zadiveno pani.

„Nuž bohyne na Žítkovej!“

Židovka dala sa tak do hlasitého smiechu, že žid-krčmár bol na ňu upozornený.

„Čo sa smeješ, Saraleben?“

„Toť dievka povedá, že by ona vedela, kto by našiel palača. A vieš na koho myslí? Že vraj žítkovské bohyne!“

„Dumme Gans!“ riekol žid. „Čo by bohyňa vedela; to sú len sprostosti.“

„No, dačo je na tom,“ odvetil prítomný súsed. „Veď hen Janovi Rybariech tiež dopomohla k ukradeným volom.“

„Láry — fáry, to ja neverím. Ako môže baba, ktorá odtiaľto tak ďaľako býva, dačo vedeť, a palača menovať, keď ani všetci žandári v okrese nič určitého nemôžu vypátrať?“

„Veru, milostpán,“ — odvetila služka, „v našom kraji sú ľudia presvedčení, že bohyne dačo viacej vedia, ako žandari! Ony vynájdu aj to, o čom sa nikomu nesnievá. A keď žandári u nás nevedia si rady, pošlú k bohyniam, a o krátky čas zlodeja lapnú.“ — Služka bola totiž Moravanka.

„Daj pokoj, a netáraj sprostosti,“ — odvetil mrzute židák. Nič ale židovka.

„A vieš ty dačo o bohyniach?“ pýtala sa dievky, a táto dala se rozprávať o rôznych veciach, ktoré už bohyne previedly a nevedela múdrosť bohyň prenachváliť. „A čo by reskirovali, keby tam išli?“ dodala — „veď do Trenčína i tak často jezdia a z Trenčína to už nie je ďaľako; za jeden deň možú byť sem i tam.“

Ostalo to tak. Až za pár dní mal židak ísť do Trenčína nakupovať a tu si vzpomenula židovka i na bohyne. „Jonasleben, mohol by si próbu urobiť s tými bohyniami.“

„Daj pokoj, škoda groša, čo by som utratil.“

„Kto vie? A keď sme ztratili tri stovky, môžeme ztratiť ešte aj pät zlatých, však to viacej koštovať nebude, a mohol by si v Drietomej navštíviť pri tej príležitosti aj správca v majeri a objednať tam ten kukuričný lieh, ktorý si tak chválil.“

Žid len zahundral a išiel po svojích.

Cestou mu to modzgom vrtalo a keď bol v Trenčíne hotový, bez rozpakov zamieril k Drietomej. Neprezradil sa však nikomu, bál sa výsmechu. Tu prenocoval, obchod uzavrel a skoro ráno, miesto čo by bol šiel k vlaku, obrátil sa k Hrozenkovu. Cestu konal piešky až na moravskú hranicu a tam v krčme u starého Wienera, dopytoval se na cestu „na Žítkovské kopanice“.

Pri kopaniciach stretnul sa s chlapcom.

„Kam idete, pantáto?“

Žid sa obozrel, či neni voľakto na blízku. Potom vytiahol korunu a ukázal ju chlapcovi. „Toto ti dám, keď ma zavedeš k tej starej bohyne. Vieš kde býva?“

„Viem; poďte, pantáto!“

O štvrť hodinu bol už u nej. S chlapcom celú cestu neprehovoril ani slova.

„Ojejéj, pantáta idú ku mne na ,poradu‘? Veru, židáčkov málo vidím!“ privítala ho stará Anča. „A čo chcejú ode mňa?“

„Keď ste múdra žena, ako som očul, musíte to sama uhádnuť,“ — odvetil s úsmevom žid a pilno si obzeral izbu.

„To musím najprv vedeť, odkiáľ ste, pantáto; vševedúca neni som, ale s pomocou božiou to ostatné uhádnem.“ —

„Nuž teda z Púchova som.“

Bohyňa prikývla hlavou, pristrčila na ohnisko vosk, priniesla vodu, ale ani jednu otázku nepoložila. Žid si sadnul a pozoroval, čo bude baba robiť. Čakal hodne dlho, než bohyňa prichystala vosk a tento vychládnul. Neodriekávala žiadnej „modlitbyčky“, — to sa pred židom nesluší, ani sa neprežehnala, len zkúmala úlitok.

„Pantáto, vám sa stalo neščascie, vy ste vyhorel.“

„A jako to viete?“

„Veď som bohyňa, a mám to tu pred sebou.“

Žid pozrel na vosk, ale nezmúdrel.

„Hja, pantáto, tomu vy nerozumiete; len očúvajte. — Teda vy ste vyhorali, ale neshorel vám dom, ale akési stavanie bez okien, snáď magazin, lebo stodola, alebo čo inšie takové. Hm, a bolo to nové novučičké! Je pravda?“

„Je,“ odreknul naľakaný žid.

„A čo chcete odo mna vedeť, pantáto?“

„Kto to zapálil?“

„I to vám poviem, len pozrem!“

Bohyňa dala na zkúmať vosk, hundrala čosi pred seba, prikyvovala hlavou a potom tíško, pomaly rozprávala:

„Vtedy, keď vám to stavanie horelo, mali ste dvoch cudzích ľudí v dome. Hľa, každý má pri sobe sekeru; boli to snáď tesári, alebo remeseľníci od dreva. Jeden bol čierný, ten druhý hrdzavý. Spali na povale. Ten hrdzavý mal na vás zlosť, že ste ho ošidili o peniaze. Prisahal pomstvu a v noci vám to stavanie podpálil, ale neutiekol. Máte ho pri ruke a môžete ho polapiť. — Už som hotová!“

Žid prikývnul hlavou. „Može byť; keď sa ale neprizná, ako mu to dokážem?“

„To ste sa mali prv opýtať. Ale on sa prizná, oj prizná! Len mu povedzte, že načo on ten sud so smolou (s térom) do toho stavania vgúľal, keď mu to nikto nerozkázal. — A keby sa ešte nepriznal, príjdite zase sem, potom ho k tomu priženiem. Avšak tie peniaze, o ktoré ste ho ošidili, musíte mu vyplatiť, alebo tu necháť. — Urobte ako chcete, tak je to, ako povedám; veď som bohyňa.“ —

Žid rozmýšľal a na bohyňu pozeral s náležitým rešpektom. Toho by sa nebol nikdy nadál, že mu ona tak pravdu uhádne. Predsa musí dačo viacej vedeť, ako iní ľudia.

„Čo som vám dlžen?“ pýtal sa konečne.

„Nuž podľa uznania, ja nikomu nepredpisujem; čo trúfate, že si zaslúžim.“

„Tady máte pätku, a keď sa prizná, dostanete ešte jednu; ale keď bude nevinný, potom beda vám, ženo!“

„Dobre, dobre, len spravte tak, ako som hovorila. Teda s Bohom, pantáto!“ —

Žid prijdúc domov, zavrel sa so ženou do izby a rozprával jej, čo bol zkúsil.

„Vidíš, hovorila som ti; dobre je oprobovať všetko. Toho lotra daj zavreť.“

Žid staval už zase novú stodolu a mal tých istých tesárov, čo pred tým. Na druhý deň išiel do Púchova a navrátil sa s dvoma žandarmi. Títo išli ke stodole a tam vybrali si jednoho hrdzavého tesára a toho zatvorili z podozrenia paľačstva.

„Prečo ste mi to urobili?“ pýtal sa žid.

„A jako to môžete na mňa povedať?“

„To je moja vec!“

Žandári chlapa odviedli, ale on sa ani nim, ani okresnému sudcovi nepriznal. Ani prosby, ani hrozby nepomohli, ale predsa ho odviezli do Trenčína do kriminála, ale ani tam sa nepriznal. Žid bol celý zúfalý, obvzláštne, keď mu vyšetrujúci sudca bol povedal, že bude museť chlapa prepustiť a všetky trovy padnú na žida, lebo on ho na svoju zodpovednosť dal polapiť.

Žid v úzkostiach dal sa rovnou cestou na Žítkovu k bohyne.

„No, nechce sa priznať, tak jako vy sa nechcete priznať, že ste ho ošidili. Navrátili ste mu jeho peniaze, čo ste mu viacej zarátali za chovu?“

Žid vytreštil oči: „Nie, snáď som sa prerátal.“

„Vy dobre viete, že nie. Zložte tady peniaze o ktoré ste ho ošidili, potom vám budem bohovať; ináče nie, a ostatné si pripíšte sami!“

Židovi vystúpil studený pot na čelo. Ale čo robiť? Táto bohyňa ho má v hrsti. Vytiahol teda budielár, položil 10 korún na stôl a vzdýchol: „Nebolo toho ani toľko!“

Bohyňa shrábnula peniaze. „Však uvidíme!“ Rozložila oheň, uliala vosk a potom bohovala.

„Dobre si pamätajte, čo vám poviem. Iďte k súdu, dajte si toho hrdzavého zavolať, a rozpovedzte mu do očí takto: Ty si spal s tým čiernym na povale. O desiatej si z povala po rebríku po tíško sliezol. Ty si vzal so sebou oklep slamy. Tvoj kamarát tuho spal, nevie o tom. Tma bola veľká, ty si ale prišiel do stodole, kam si večer zagúľal ten sud so smolou. Tú slamu si dal okolo suda, aj triesky si poshrňal a potom si zapálil hadru, aby to len tlelo, ale vysypal si kolem do kola sirky. Potom si vyliezol zase na poval a tam si si vedla kamaráta ľahnul. Čo chviľa sa sírky, potomo slama, triesky aj smola chytly a hneď bola celá stodola v plameni. Povedz, či to nie tak? — Na to sa vám prizná iste, bo tak to bolo, a tak to tade stojí. Môžete mu povedať, že budete na to prisahať.“ —

Žid sa striasal hrôzou. Tak vážne to rozpovedala tá bohyňa. „Len keby to tak bolo!“ vzdýchol.

„Nič sa nebojte, tak je to a nie ináč.“

Žid jej dal zase pätku a ponáhlal do Trenčína k sudcovi a žiadal predvolanie tesára.

A keď sa ten ustanovil, vyčítal mu to tak, ako to bola bohyňa povedala. Tesár blädnul čím ďalej, tým viacej a konec bol, že sa skutočne priznal.

„Áno, tak to bolo; ale kto vám to povedal; kto ma vyzradil?“

Žid nedal odpovedi, bol celkom rozradostnený. Keď bol sudca protokol zaviedol, nechal palača odviesť, a teraz sa pýtal žida, odkiaľ on tie okoličnosti tak dobre vie?

Ten nechcel s barvou von. Avšak sudca naliehal, a tak konečne rozpovedal všetko.

Sudca len prikyvoval hlavou, (bol to už zosnulý pán Strechay, vyšetrujúci kriminálny sudca) a keď žid dokončil, odporúčal mu, aby o tom mlčal aj pred ženou, aspoň do tej doby, dokiaľ nebude po súde. —

Asi za mesiac prišli k židovi žandári a pojali služku do vyšetrovacej väzby. A v ten istý čas prišla aj bohyňa do sklopca.

Za pár dní bolo súdne pojednávanie. Paľača posúdili na pár rokov do vazenia, služke diktovali „pre zamlčanie zločinu a pre podvod“ na šest týždňov do ľahkého väzenia a stará Anča v ten istý deň bola v Uh. Hradišti posúdena na 14 dní s dvoma pôstmi zostrený žaliar.

Pravda, pýtate sa, ako to?

Nuž ceľkom jednoducho. Služka bola dôvernicou bohyne. Bola to dievka z Vyškovca. Náhodou práve vtedy, keď sa to stalo, vyprevádzala frajera za humno, a keď išla zpät, videla všetko, čo ten tesar robí. Ale bála sa urobiť krik, aby ju tesár snáď nezahlušil, a židovi sa bála vyzradiť, bo mala prísno zakázané s frajermi sa tahať. Mlčala, aj keď žandári vyšetrovali, ale odpísala to všetko starej Anči a potom pracovala na tom, aby žid išiel na poradu.

Vyšetrujúci sudca ale nenechal vec pri tom, čo žid povedal, ale požiadal hradištský súd, aby bohyňu vzal na otázku, a táto, chcejúc tomu vyhnúť, aby sa nedostala do Trenčína do kriminálu, vypovedala všetko.

Načo už tajiť? Dvakráť po 5 zlatých dostala, mimo toho 5 zlatých od žida pre ošialeného, ktoré si ovšem tiež ponechala, hovoriac, že ích dala „na svjatú omšu“, a viac sa vykonať nedalo.

Ale čudné je, že len 14 dní dostala tá hlavná podvodnica. V Uhorsku by bola najmenej 6 mesiacov si posedela. —

Kto by sa o pravde tohoto chcel presvedčiť, môže i nazreť do súdnych protokolov v Trenčíne, alebo sa dopýtať u Jonáša Grüna tam kdesi pri Púchové. Meno dediny som zabúdnul.

Teraz ale budeme bohyne zkúmat z ohľadu zdravovedy. Tomu ony ovšem najlepšie rozumejú. Niekoľko príkladov poslúži cteným čitateľom.