ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

B.

Tetka Beta, vdova po sedliakovi Janovi Kucharoviči (vidíte, ani meno nezatajím!), bola náramne bohatá. Mala rozsiahlé gazdovstvo v dedine blízo rieky Moravy, a ľudia hovorievali, že je najbohatšiou v celom okrese.

A prečo nie? Bola veľmi dobrá a rozšafná gazdina, áno, až priveľmi rozšafná, tak že jej sluhovia často museli to cítiť.

Nie snaď, žeby ím nebola dožičila jedla, nie! Ale bola toho náhľadu, že sluhovia môžu všetko zjesť, čo navarí. Prečo by sa nemohly jesť šišky (knédle) s kapustou nemasnou a len zatrepanou?

Jej chutily, deti ích jesť nemusely, ačkoľvek jedly tak pre meno a potajomky doplnily žalúdok chlebom a maslom, ktoré s času vyfúkly dakde z komory. Ale sluhovia, bárs i nebrali siedmé prikázanie tak vážne, nemohly ľahko k ničomu priísť.

Tetka Beta mastila a korenila všetko len hovorom, že vraj keby to len všetko chudobní ľudia mali, čo ona dáva na stôl, že by Pánu Bohu za to ďakovali. I chlieb piekla dvojaký: pre sluhov kyslý a čierný, pre seba a rodinu bielý.

Len v nedelu dala sluhom kus bielého chleba s dodatkom, že dačo podobného ani jej matka svojho času nerobila.

Aká ale bola skúpa oproti čeľadi, tak zase dožičila lichve a drúbeži. Často dávala lichve do nápoja ražovú múku, ktorej bola by čeľadi na chlieb nedopriala. Prasiatkom varila nápoj z mlieka, čeľadi polievku z vody a nemastnú.

Raz ktorási služka jej to na oči vyhodila a dostala za to nasledujúcu odpoveď:

„Na lichve sa to neztratí, dobytok nahradí mi to niekoľkonásobne, ale vám, — to je dačo inšie! — Čo a koľko peniazí ma stojíte a tej strovy! To by sa toho usporilo, keby vás nemuselo byť! A preto musím to inším spôsobom vynahradiť.“

Iné gazdine aspoň v tom čase, keď kravy hojne dojily, dožičily sluhom i mlieka, ale tetka Beta veru nikdy. „To by bolo, aby som mlieko dala čeľadi zjesť, keď môžem za to dačo utržiť,“ — hovorievala.

Teda každá kvapka mlieka upotrebila sa na sýr a zo smotánky stĺkalo sa maslo.

Potom každý týžden niesla slúžka vrchovatý koš do mesta, ale nie sama, lež s gazdinou, ktorá si sama všetko rozpredala. — Mala už isté miesta v meste, kde všetko dodávala.

A podivno, od nej každý rád kúpil. Bola čistotná, jej veci boly chutné a nefalšované, dobre vypracované a dosť lacné. A to bolo tetkynou pýchou.

„Tí ľudia v meste musia to kúpiť, a preto ím to dám radšiej o krajciar lacnejšie,“ hovorievala.

Nikto by nebol veril, že táto ochotná žena je voči čeliadke taká lakomá. — Chraň Boh, aby bola daktoré vajíčko rozbila a do jedla dala.

„Príde ten boží dárčok i tak dosť draho; nemožno, aby sa ešte dávalo i do neho.“

V lete posbierala všetko odpadnuté ovocie, posušila a v zime potom varila z toho čeliadke omáčku, ale bez všetkej prípravy. A tou polievala šišky, prichvalujúc, že je to lepšie, ako posýpka a omasta.

Vajcia obyčajne predávala flárke na kopy, ktorú mala veľmi rada preto, že jej sem-tam dajaký hrnčok priniesla do daru z Hradišťa, alebo z Brna. Pravda, ona potom priložila 3-4 vajíčka, a flárka nemala škody.

K žobrákom nebola tetka Beta taká zlá ako by sa ukazovalo. Nedala síce každému, pohundrala si trošku, ale predsa dala.

Len čeliadke nedala.

Tu dostal sa do domu nový paholok, Mišo Čierný, tam kdesi od Bojkovic; bol známy ako vekýľ šelma, veselý chlapák a vybíjaná kopa od koreňa. Pásla po ňom dávno a teraz ho privábila. Bol to šuhaj už asi 30 ročný a veľmi spoľahlivý a pracovitý človek. V okolici slúžil už po desať rokov a každý ho mal rád. Čo chvíľa sa zaľúbil aj tetke.

Vedel jej trafiť do nôty a ona mu sem-tam aj dačo, oproti svojej obyčaji, podstrčila.

Keď prišly na stôl šišky tvrdé, že by ními mohol aj z kanóna strielať, Mišo ich chválil, že aké sú dobré, že majú byť tetke za ne povďační.

„Mohla by aj šupkovej múky do ních namiešať, pre čeliadku bolo by aj to dobré,“ riekol.

Pri takej reči, ale robil Mišo takú tvár, že dievky mohly sa smiechom až popukať, a aby sa to nestalo, musely si ústa zapchať kusom jedla, ktoré tak vychvaloval.

Tetka, pravda, prisvedčovala, ako by to bolo ozaj pravda. „Vidíte, to je rozumný človek; on dobre vie, čo to stojí, taká strova a že ju môže bárs kto jesť.“

„Ja hovorím,“ dodal Mišo, „že nad vás, tetka, niet v dedine; bárs by si každá gazdina z vás príklad brala, aká ste rozšafná. Ja aspoň nepoznám lepšiej gazdinej, ako ste vy; a mal som ich už na dosťač veru.“

Potom dal sa rozprávať o tej dobrej gazdinej, ktorá z kamienkov varila chutnú polievku, ako ja to bol jedon vojak naučil. Všetci sa museli tejto rozprávke smiať, a tak zabúdli na to nechutné jiedlo a jedli, akoby pálil.

Tetka až tak čudovala sa, ako málo teraz ostáva na mise, kdežto pred príchodom Mišovým sotva polovica sa minula.

Keď raz pred Mišom o tom sa zmienila, odvetil tento: „To preto, lebo im ja chuti dodávam, a tak sa dostatočne nasýtia.“

Zato ale huncút Mišo potajomne sľuboval čeliadke, že aby mali len strpenie, že on naučí gazdinú, ako má budúcne variť.

Raz dostal obsielku (citánku) z domova, skrz usporiadanie pozostálosti, a v tedy mrknul na dievku, a šeptnul: „až sa navrátim, bude to inakšie!“

Použil túto príležitosť, a z Bojkovíc zabrúsil na Žítkovú k bohyne.

„Tetka idem k vám na poradu. Keď mi dobre poradíte, dobrá odmena vás neminie. Ja vám teraz síce nič platiť nebudem, ale až moja gazdiná k vám príjde, môžete jej to priraziť; je bohatá až moc.“

Potom sa dal rozprávať o svojej gazdinej, o planom jiedle, o čeliadke atď.

Bohyňa (neviem, ktorá to bola), vyočula ho a usmiala sa. „Ste vy dobrá kopa, a ja vám pomôžem. Ale aby ste potom vašu gazdinu k inej neposlali!“

„To iste nie, len poraďte!“

A bohyňa, bez všetkého zariekania a bohovania, poradila Mišovi, a dala mu takú úpravu, že veru bol s tým spokojný, Akú? — — to uvidime — —

Mišo sa vrátil domov.

Minuly tri dni a tu raz pribehne tetka Beta pod kôlňu, kde čeliadka obierala bôb, a zalamujúc rukami, žalovala sa:

„Pre Boha ľudia, ktosi mi očaroval vajcia v kurníkov; z každoho vyčnieva chlp; z niektorých aj dva-tri.“

Mišo z vážnou tvárou vzal jedno do rúk, obieral ho, potom druhé, tretie, atď. a riekol:

„To som akživ nevidel: vajcia so štetinámi! Čo budete robiť, tetka, s ními?“

„Zahodím to; kto vie, čo je v ních!“

„To nerobte,“ odvetil Mišo, — „dajte ích sem, ja sa pôjdem voľakam poradiť, čo to je. Nebojte sa nič, kam ja pôjdem, tam nevedia kto som, čo som.“

Tetka Beta bola veľmi poverčivá; verila na bosoráctvo, a preto nielen, že dovolila, ba prosila, aby len išiel, že sa mu za to odmení!

„Hm, bude to koštovat asi 10 korún, a to musím z vlakom a vrátim sa až v noci,“ — odvetil a poškriabal sa za uchom.

„Dám ti, dám, len čo skôrej idz!“

„No ráno o 5. hodinách s vlakom na Brod a večer o 10. hodinách zpät.“ —

„A kam to pôjdeš, Mišo?“ pýtala sa už v izbe, keď boli samotní.

„Však vám potom poviem, až príjdem; včul to musí ostať tajnosťou,“ — riekol vážne. —

Miško sobral vajcia a ráno sa vytratil, ale len do Hradišťa. Tam si v jednej krčme sadnul, popíjal. Z 12ti vajec chlpy povyťahoval a dal si z ních zrobiť škvareninu. Po obede išiel do sadu za mestom tam si ľahnul a spal až do večera. Potom sa poberal pomaly domov.

„Tetka, musíte si dať pozor, jestli sa to bude opakovať; a keď áno, musíte s tými chlpáčmi priísť sama tam, kde som bol.“

Prvý deň boly vajcia dobré, ale na druhý deň boly zase skoro všetky s chlpámi.

„To je už nie po dobrom,“ — riekol Mišo, — „musíte, tetka, ísť na poradu.“

„A kam?“

„K bohyne na Žítkovú!“ riekol Mišo.

„Ale ja tam netrafím!“ zvolala tetka.

„Odprevadím vás až tam, a obratim sa hneď domov, aby práca nezaostala.“

Tetka súhlasila; išla skoro ráno na vlak a Mišo s ňou. V Hrozenkově najal jej sprievedčiho, a on sa hneď s poštou vrátil. —

Bohyňa poobzerala vajcia, vzala kriedu, načmárala na podlahe kolo, na štyry strany sveta spravila štyry kríže. Potom uliala vosk, sadla do toho kola a zažehnávajúc vajcia, jedno rozbila.

Dva chlpy boly vo vajci; sviňské štětiny.

„Tetka, vy máte dvoch sluhov, dve dievky a dvoch pasiakov; no tiež i dve deti. To dosvedčujú tieto dva chlpy,“ prehovorila vážne bohyňa.

„Skutočne!“ zvolala Beta. „Akože to viete?“

„Som bohyňou,“ odvetila s úsmevom táto. „Teraz ale očúvajte! Ktorási z vaších služiek rada by bola jedla pražené vajcia, — škvareninu, ale keď to od vás dostať nemohla, počarila vašim sliepkám, tak ako ju to byl istý žebrák, ktorému ste nedala almužnej, naučil. A teraz každá nesie chlpaté vajcia a ponesie, až zhynie!“

Tetka Beta sa zhrozila. „A jaká pomoc?“ pýtala sa ustrašená.

„A viete, která by to mohla byť?“ zopýtala sa bohyňa.

„Ani tušenia nemám!“

„Teda inej pomoci niet, ako by ste raz — dva do týžďňa narobila sluhom škvareniny; dokiaľ to budete robiť, budete mať dobré vajcia! Keď zameškáte, budete mať zase chlpáče v kurníku.“

Gazdina si oddýchla. Bola rada, že tak ľahko si pomôže. Odmenila bohyňu a odíšla.

To bolo v piatok. V nedelu ráno zabila desať vajec, pridala mlieka a múky a na fruštik dala čeliadke okrem zemiakovej polievky kastrol škvareniny. Sluhovia boli ako vyjavení, to sa ešte nikdy nestalo.Gazdina musela dačo povedať.

„Musím vám polepšiť, keď vidím, že ste spokojnými a dobre robíte.“

Mišo sa len usmial a mrknul na služky; ale mnoho nejedol. Gazdiná mrkla na neho a on šipil, že dostane dačo. Keď služky odíšly po práci, zabavila ho v izbe, předložila mu na stôl kus klbásy a štyři na tvrdo uvařené vajcia.

„Toto pre teba, keď si taký hodný chlapík!“

A hľa, sliepky prestaly niesť chlpaté vajcia. Vo štvrtok bola zase škvarenina. A tak to išlo po dva týždne. A tu zase čo sa stalo?

Raz ráno išla gazdiná dojiť krávy. Ó hrúza! Každá kráva dala krvavé mlieko!

„Pre Boha, čo to zase?“

Dievky zalamovaly rukami, gazdina plakala.

Mišo jen pozrel na gazdinu a ona porozumela. Na druhý deň eště přede dňom zmiznula. Išla k bohyně na radu.

„Čakajte, či sa to bude opakovať,“ radila bohyně. „Keď áno, potom probujte ako s vajcima. Dajte čeliadke dvakrať do týždna mliečnej polievky k večery a v piatok kúsok masla, lebo syra na chlieb. Potom uvidíme!“

Gazdina sľubila, bohyne zase zaplatila a keď prišla domov, v útorok a v piatok dávala sluhom mliečnou polievku k večeri a v sobotu kus syra alebo masla na chlieb.

Len raz po čase si myslela, že už nemusí a začala ako predtým. A hľa, ihneď vyskytly se chlpáče a krvavé mlieko! A takým spôsobom bola gazdiná prinútena čeliadke hoveť, keď nechcela mať škodu a k tomu ešte hanbu.

Mišo bol od tej doby vo veľkej vážnosti jak pred gazdinou, ako i pred čeliadkou, ktorej bol hovoril, že aby sa nebáli; dokiaľ on bude v dome, vždy sa postará, aby im bolo dobre.

A Mišo zostal v dome. Asi po roku riekla mu gazdiná: „Mišo, prečo sa ty neženíš?“

„Ja? a načo? Chudobnú si vziať a slúžiť, lebo na tovarychy chodiť, to sa mi nechce. Bohatú ale nedostanem!“

Gazdiná zase zmiznula na jeden deň. Bola zase u bohyne.

„Tetka, rada by som sa vydala, ale potrebujem vašej rady. Zabohujte, aby ten, koho ja chcem, ma požiadal.“

„Hm, to musím vedeť, kto to je a kde bývá“ riekla bohyňa.

A tetka Beta vyrozprávala svoji túžbu, a bohyňa bohovala.

„Iděte len domov,“ byl výsledok porady. „V nedělu ráno přijde k vám a bude si pýtať čistý uterák. Vy mu dajte ale od kasne klúčik, aby si vybral sám. To ostatne už prijde samo od seba.“

To sa rozumie, že bohyňa dostala dobrú odmenu.

A tetka Beta čakala túžobne nedelu. A stalo sa tak, ako bohyňa předpovedala. Prišel Mišo pre uterák a keď dostal kľúč, riekol: „Kľúč mám, ale gazdinu nie!“

„Šak si ju nepýtal!“

„Teda si ju pýtam teraz; dostanem ju?“

A dostal. To pravda tetka Beta nevedela, že sotvy bola přišla od bohyne, Mišo dostal od nej list, v kterom ho ona upovědomila, aké bolästi a túžby má jeho gazdiná.

A Mišo drapil s obyma rukama. Do mesiaca bola svadba.

Že bohyňa přišla k hojnej odmene, to netreba dokazovať. Mišo bol uznanlivý.

Teraz pokojne a v blahobyte žije na brehu Moravy, a ja som to z jeho úst očul, lebo som tam často chodil. Je on človek, ktorý rád čítá a já som ho zásoboval s knihámi až po dnes. —

Strýko Mišo, nehnevajta sa, že som toto o vás napísal; nech svet vie, že bohyne aj zo sluhy urobia bosoráka, keď len zaplatí, však už nemusíte vajcia ihlou vrtať a chlpy do nich strkať, ani kravám brezuľku do nápoja miašať.

Teda promiňte a majte sa dobre!