SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Venovanie


Zas blížite sa, postavy vy vratké,
ichž včasne raz bol vídal kalný zrak.
Či ozaj zdržím vás včuľ na oprátke,
tkvie v srdci ešte mamu toho šľak?
Ma svierate, no, nedbám, koniec hádke:
vládnite, vykľuté z hmlí nevdojak;
hruď moja, cítim, chvie sa mladým hnutím
pod čarodychom od vás zavanutým.

Dní krásnych prinášate obrazy mi
a mnohá milá tôňa vstáva vtom;
jak stará, zpola odznelá zvesť, s nimi
prichádza prvá ľúbosť s priateľstvom;
bôľ sčerstvie, ponôs slovy dotklivými
beh zopakuje žitia bludišťom,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
i spomnie dobrých, o zlaté čo šťastie
opletí lósom, sklesli na polceste.

Nečujú ďalších spevov, poslucháči
to prvých bodrí, plní nadšenia;
dav milý rozviaty tlie po zápači,
tak zmĺkla, ach, i prvá ozvena.
Môj spev dnes neznámej sa tlupe vďačí,
i potlesk jejž mne úzkosť znamená,
a čo sa ináč tešievalo piesni,
ak žije ešte, svetom púť si kliesni.

A mňa z túh dávno odvyknutá vzchytí
v kráľovstvo duchov z trudu údolia,
i vznáša sa môj v tónoch neurčitý
spev šeptmo, rovno harfe Äola;
mráz prejme ma, sĺz tok sa pustí sýty,
SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
ľadová staje srdca nevoľa;
čo mám, to vidím v diali jak sa strácať,
a stratené sa skutočnosťou vracať.