Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

MARGITA (zapletajúc si vrkoče a pripínajúc):
Za svet bych nedala, ver’ zaň,
nech zviem, kto bol dnes onen pán!
Na pohľad driečny, pôvodom
akiste šľachtický mu dom;
to na čele už mohla som
mu čítať, kým sa na mňa díval —
aj ináč nebol by tak smelý býval. (Odíde.)Mefistofeles a Faust.

MEFISTOFELES:
Dnu na palcoch, no, hybaj dnu!

FAUST (po krátkom odmlčaní sa):
Prosím ťa, samého ma nechaj tu!

MEFISTOFELES (vetriac navôkol):
Nie každá dievčina tú drží čistotu. (Odíde.)

FAUST (okolo sa obzerajúc):

Vitaj mi, šeré svetlo mrkania,
čo svätyňu tú sladko previevaš!
Chyť za srdce ma, rukou tyrana
hoc, sladká ľúbosti ty muka všestranná,
čo rosou nádeje sa nyjúc nadievaš!
Jak dýše vôkol pocit ticha,
spokojenosti, poriadku!
V tej chudobe ká plnosť bez prepychu,
v tej klietke koľko blaha dostatku!

(Hodí sa do koženého kresla pri posteli.)

Ó, vezmi ma, ty, čo si predsvet už
v radosti, v žalosti brávalo do náručia!
Jak často na tom dedov tróne druž,
ach, detvy striedavej — za deckom skoro vnúča —
kol’ odvisalo, jak jabloňou ovoc rúča!
Snáď, vďačná za posvätné Jezuľa,
i moja milá tu, buclatých detských líček,
kmeťovi-predkovi, rty stúliac na gombíček,
pocmukla pravicu, čo mdlo mu svisnula.
Ó, deva, cítim zplna nasladenie,
čo okolo mňa vánkom šuštiac tenie
tvoj duch to dostatku a poriadku,
ten, ktorý materinsky poúča ťa denne,
ti na stôl kvetistú čalúna záhradku
čistučko káže prestrieť, spreťahovať,
ba i ten piesok pôdy pocifrovať.
Ó, milá ruka, bohorovná v tom,
tá chatrč tebou je nebeským kráľovstvom.
A tu!

(Zodvihne posteľné prestieradlo.)

     Čo za hrôza ma chváce rozkošná!
Tu rád bych predlel hodiny bár celé.
Príroda, tu si, do ľahkého sna
zavitá, utvárala preumele
prirodzeného toho anjela;
tu, jak by zora oknom vletelá,
ležalo decko, prská napĺňajúc
si teplom, životná nímž klokce priehlbeň,
a tu, sa sväto-čisto zapriadajúc,
vykľul sa božský obraz ten!

A ty! Čo sem ťa prihnalo?
Jak vrúcne, cítim, ma to dojalo!
Čo chceš tu? Srdce čo ťa zdŕža, oťažiac?
Úbohý Faust! Nepoznám ťa viac.

Či otáča ma tu kýs’ vonný kúzel mrak?
Mňa pudilo to, prosto požívať, ni samca,
a hľa, mám pocit, že v snách lásky rozplývam sa!
Sme tedy hračkou len pre každý vzduchu tlak?

A nech by vbrnkla včuľ si v hniezdo maličkô,
jak strestaná by bola tvoja mrzká vina!
Ten veľký Jano, ach, len Janíčko,
by ležal u nôh jej sťa klihovina.

MEFISTOFELES:
Dosť obzerancov okatým!
Ísť vidím ju dol’ — Chytro, ináče ste v brynde.

FAUST:
Hej, preč, preč, aj sa nikdy nevrátim!

MEFISTOFELES:
Tuť schránka, s obsahom dosť závažným,
som popadol ju kdesi inde.
Len na každý ju pád hen vložte do skrine!
Prisahám, tá sa smyslov pominie;
som vecičky dal dnu, haj! — inu,
veď viete, získať za to inú.
Síc’ decko decko je a hra je hra.

FAUST:
Ja neviem, či mám?

MEFISTOFELES:
                   Počuj znachora!
Čože sa máte toľko dopytovať?
Mienite hádam poklad opatrovať?
Tak radím vašej chlipnej žiadosti
sa pekne-rúče oddať na pôsty,
nemrhať milý pekný denný svit
a ďalšiu námahu mne usporiť.
Že skupáň ste, mi ťažko uveriť!
Ja v hlavu poškrabem sa, mnem si ruky —

(Sám uloží šperkovničku do skrine a zámku zasa pritisne.)

A včul preč, rýchlo ku kľučke! —
To sladké dieťa mladučké
vám kvôli nakloniť a dľa srdečnej muky,
a vy sa zahľadíte veň,
jak mali by ste v poslúchaciu sieň,
jak pred vami by stály obďaleč
jak blizny — na každej z hmly šedá podvíka —
fyzika-metafyzika!
Už preč! — 

(Odídu.)

MARGITA (s lampou):
Tak dušno tu, aj stuchle tak —
(Otvorí oblok.)
a von preds’ tak tepla nebadať.
Je mi tak akosi, sama neviem jak —
Rada bych, kiež už domov prišla mať.
Bŕ! zimomriavky, chviem sa ni prút —
Som preds’ len ženský strachopud!

(Počne spievať a medzitým sa soblieka.)

    Bol v Tule kráľ, nie bez srdca,
    v ňomž vernosť trvalá;
    mrúc, jemu to milostnica
    zlatý pokál oddala.

    Nič nadeň mu vzácnejšieho,
    ho prázdnil za kratochvíľ;
    slzami zašiel zrak jeho,
    kedykoľvek z neho pil.

    A umrieť už súc hotový,
    sčítal mestá dŕžavné:
    všetko doprial dedičovi,
    len onen pokál nie.

    Pri hodoch dlel, otočený
    rytierstva výborom,
    tam v skvostnej po otcoch sieni
    na zámku nad morom.

    Tam starý stál pijak, lokal
    ostatný životný žiar
    a posvätný šmaril pokál
    dol’ vo vôd vír a var.

    Zrel padať ho, do zátoči
    črieť, klesnúť, sa ponoriac.
    Tu razom mu kľucly oči,
    nikdy kvapky nepil viac.

(Otvorí skriňu, aby šaty spratala, a uvidí šperkovničku.)

Tá krásna truhlička jak dostala sa sem?
Som predsa zamkla skriňu, iste viem.
Naozaj podivné! Len čo je v nej?
Škoda, že neprezrieť jej stienky masívnej.
Jak záloh priniesli ju bezmála,
na ktorý matka pojčala.
Ha, nález — sťa by detský malíček:
na stužke visí, aha, kľúčiček.
Var’ otvorím ju, hej? Nie? Ale hej! —
Čo je to? Bože na nebi!
Viď, nádhera, ni v kvete polianka,
akživ som nezrela jej! Kdežeby?
Šperk! V tom by sa ver’ každá zemianka
i o slávnostiach vďačne pýšila.
Jak by mi retiazka tá svedčila?
Ba komu náležia tie slávy blýskavice?
(Ošperkuje sa a stane si pred zrkadlo.)
Kiež moje sú už aspoň tieto náušnice!
S tým hneď je človek iný na pohľad.
Čo osoží vám krása, rumeň líc?
I to je všetko pekné, milé síc’,
ale aj potom súhrn všetkých vnád;
vás chvália, ľutujúc vás zpola, tí čo prední.
Za zlatom pachtí sa,
na zlate odvisá
preds’ všetko! Ach, my biedni!