Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

FAUST (so sväzkom kľúčov a s lampou pred železnými dvierkami):
Mňa chyce hrôza, dávno odvyknutá,
veľtrýzeň ľudstva všetka schytá ma.
Tu býva ona, zakovaná v putá,
za vlhkou stenou s okny s mrežama,
a zločin jej bol blud tak pekných čŕt!
Otáľaš k nej vojsť po nečase,
sa bojíš uvidieť ju zase!
Ta! Ostych tvoj len priskorí jej smrť.
(Chytí zámku. Zdnuka počuť spievať.)
  Moja mať, tá kurva,
  čo ma zmárnila, bôľ!
  Môj otec, ten huncút,
  čo ma pojedol!
  Moja sestrička náročky
  posbierala kôstočky
  na miestku, chládku kde osvež je;

  tu v zelenom hájičku
  stalo som sa vtáčkom, roveň stehlíčku:
  uleťže, uleťže!

FAUST (odomkýnajúc):
Ni netuší, že milý naslúcha,
počuje štrkot reťazami,
ba počuje i šuchor slamy,
čo šuští, hoci nesuchá.
(Vstúpi.)

MARGITA (na ložisku sa ukrývajúc):
Joj, joj! Už idú. Horký smrtný skon!

FAUST (šeptmo):
Pst, ticho! prichádzam ťa vyslobodiť.

MARGITA (pred neho sa došúľajúc):
Ak z Boha si, si človek, on,
čo srdcu sa dá všade vodiť,
tak pocíť nesmierny môj kríž!

FAUST:
Veď strážcov zo sna vykričíš!
(Popadne reťaze, ich otvoriť.)

MARGITA:
Kto ti dal, kate, túto moc
nado mnou? Čo to za náveštie!
Ma zaberáš už na polnoc.
Ó, zmiluj sa a nechaj ma žiť ešte!
Či zajtra ráno nie je včasne dosť?

(Vstane.)

Som predsa ešte taká mladá,
tak mladá, i tak žijem rada,
stvorená pre svit, pre radosť,
a už mám umrieť, do hrobu — ba!
Tiež pekná bola som, a to mi bola zhuba.
Môj priateľ blízko dlel, dnes má ho šíra diaľ;
strhaný veniec tu, kvet s neho opršal.
Nelapaj ma tak z násilia!
Šetri ma! Čo som ti zrobila?
Nedaj mi darmo žobroniť tu veľa,
veď jakživ som ťa nevidela!

FAUST:
Či znesiem strasť tú spolutrpiteľa!?

MARGITA:
Tak máš ma, ach, už cele v moci.
Len dovoľ ešte prv mi dieťa pokojiť.
Som láskala ho za celučkej noci;
mi vzali ho, mňa chcejúc potrápiť,
a teraz hovoria, že som ho zmárnila.
A nikdy zlatá vôľa rozmilá
sa nevráti mi v srdce: plachý vták —
Vraj, pesničky že na mňa skladajú
a spievajú ich, ťahajú —
ej, mrzko od ľudí to, veru k neprestátiu!
Poviestka stará končí tak,
no kto im káže vykladať ju?

FAUST (vrhne sa pred ňu):
Milovník leží ti, hľa, u nôh, ktorý
roztvorí otroctva tie prežalostné svory.

MARGITA (hodí sa k nemu):
Ó, kľačme, svätých vzývať, ruky vzopni-upni!
Viď, pod týmito stupni,
pod prahom tým
vrie peklo kloktom frfravým!
Sám čierny ďas
s prestrašenou zúrivosťou
to páše hurt, lom, trepúc hnátu kosťou!

FAUST (nahlas):
Gretka, Gretka!

MARGITA (všímave):
To priateľov bol hlas!

(Vyskočí na nohy. Reťaze spadnú s nej.)

Kde je? Ja počula ho volať; zve ma, vezme —
Som slobodná! Nik prekážať mi nesmie.
Na jeho krk chcem letmo bežať,
na jeho prsiach ležať!
Zavolal: Gretka! Z výšin postava jak svitná,
stál na prahu, mi podávajúc rúk.
Cez všetok povyk a hrmot tam sitna,
cez besný, diabolský posmešný hluk
som poznala sladký ten, ľúbezný zvuk.

FAUST:
Ja som to!

MARGITA:
          Ty si! Ó, rec mi to ešte raz!
          
(Chytiac sa ho.)

On je, on! Kde je plameň múk a mráz?
Kde úzkosť temníc, putá, topor, čo ho kat má?
Kde všetka sveta hana?
Ty si! Si prišiel ratovať ma?
Som zachovaná! —
Zas ulica tu naša veselá,
kde som ťa po prvý raz videla,
i jasná záhrada s kvetúcou jari partou,
kde vyčkávame si ťa s Martou.

FAUST (usilujúc preč):
Poď so mnou! Chytro poď!

MARGITA:
                          Ó, predli!
Veď dliem tak rada, kde ty predlievaš.

(Líška sa mu.)

FAUST:
Nedli,
bo ak dlieť budeš, osud náš
je spečatený, zaplatíme draho.

MARGITA:
Čo, bozkávať už nevieš, moje blaho?
Nakrátko, vzácny priateľ môj,
bol si sa odo mňa, len krátko odlúčil,
a už si bozkávať sa odučil?
Ach, prečo zrazu clivý nepokoj
na tvojej šiji prejal ma tak čulo?
Kdežto prv z tvojich zrakov, z tvojich slov
ma celé nebo zavše zahrnulo
jasnosťou, radosťou,
a tys’ ma bozkával — ó, pôžitok ten božský! —
jak bol bys’ ma chcel zahrdúsiť bozky.
Bozkaj ma,
ináč ťa bozkám ja!

(Objíme ho.)

Och, beda, tvoje rty sú studené,
sú nemé, bez všetkých síl
na moje trápenie.
Kde tvoja láska stála
zaostala?
Kto ma o ňu pripravil?

(Odvráti sa od neho.)

FAUST:
Poď! Nasleduj mňa! Milá, osrď sa,
ťa ľúbim najvrelšieho zo srdca,
len hybaj! O to len ťa prosím horlive.

MARGITA (k nemu obrátená):
A čis’ to ty? Či tys’ aj pravdive?

FAUST:
Som! So mnou poď!

MARGITA:
                 Ty tedy zbavíš pút
a na svoju zas privinieš ma hruď,
ma na teplučké vezmeš lono —
Lež, jak to príde? Bože, ako — onô —
že sa ma neštítiš, ma takto šanuješ? —
A či ty, priateľu, vieš, koho ratuješ?

FAUST:
Poď, poď! Už tmavá ustupuje noc.

MARGITA:
Matku som zabila, pováž, nie to moc? —
Som utopila svoje dieťa.
Či nebolo nám obom ono,
mne, tebe dané — anjel, rajské kvieťa?
i tebe — Tys’ to, zťažka verím len.
Podaj mi ruku! Nie, to nie je sen,
to tvoja milá ruka, tá, čo prv. —
Ach, ale mokrá ti je, lipkavá!
Utri ju! Ako sa mi pozdáva,
je na nej krv
jak hriechu kal.
Nebesá! Čo si to vykonal?
Zastrč meč, všetkým snažením
ťa o to prosím zplna vedomia!

FAUST:
Čo minulo, nechaj byť minulým!
Usmrtíš ma.

MARGITA:
Oj, nie, ty musíš ostať, do siroby
hoc upadol bys’ za nama.
Chcem práve opísať ti hroby,
o než sa postarať máš, jak že tvojim patria,
hneď zajtra:
matičke prvé miestko dať kde pod líp stínom,
bračeka uložiť priam pri ňom,
mňa trošička po strane,
len prosím — viď, tú žhavú slzu v oku —
nie veľmi obďaleč; tak dáko vyhnane,
a maličké mi ku pravému boku.
Ináč nik nebude odpočívať pri mne! —
Tak na tvoje sa prsia túliť preúprimne,
to bola kedys’ slasť i slávy veleba!
Ale mi to už nechce jaksi chutiť;
mne je, jak by sa k tebe musela nútiť,
jak kebys’ ma odstŕkal od seba:
a predsa ty si to, ty, môj hod,
a hľadíš tak nežne, zbožne, mne vhod —

FAUST:
Cítiš-li, že ja som, tak poď!

MARGITA:
Ta von?

FAUST:
Pod šíre nebo.

MARGITA:
              Kde bude skon,
kde strežie smrť: tak poď!
Ztadiaľto do postieľky vekostálej
a ani na krok ďalej —
Nuž, ideš už? Ó, Henrich, kiež bych mohla s tebou!

FAUST:
Ty môžeš, predsa vládzeš sebou.
Len chci, chci! Dvere stoja otvorené.

MARGITA:
Ja nesmiem ujsť; ach, pre mňa niet čo úfať, nenie.
A čo mi pomôž’ útek medzitým,
čo všetka svetom rýchlosť prenáramná?
Oni preds’ budú čihať na mňa.
A biedne je ísť chlebom žobraným,
a ešte k tomu so zlým svedomím!
Tak biedne po cudzine tĺcť sa zneurčita,
a oni ma preds’ len chytia!

FAUST:
Zotrvám pri tebe.

MARGITA:
Nie; chytro, chytro v súrnej potrebe!
Zavaruj úbohé si decko!
Ruš! Všade za cestou
hor’ potokom,
cez lavicu,
dnu do hory,
vľavo kde stojí lesa,
v nádržke tam.
Len chvatni ho priam!
Chúďa, chce sa sčeperiť,
ešte vždy trepoce sa!
Ratuj, ratuj!

FAUST:
Spamätajže sa!
Len jeden krok, a slobodná si vtom!

MARGITA:
Keby sme len boli už za vrchom!
Tam sedí moja mať na kameni,
za vrkoč ma to zachytáva,
ako by ciageľ studený!
Tam sedí moja mať na kameni
a celembá jej hlava;
nekýva ňou, nekľucká, ťažká jej je
tá hlava jej preboľavá;
spala tak dlho, už viac nebdeje.
Spávala, by sme my mohli voľkať si.
To boly blažené časy!

FAUST:
Keď neosoží prosba, ni žiadna reč,
tak opovážim sa uniesť ťa preč.

MARGITA:
Nechaj ma! Nestrpím čin násilnícky!
Nelapaj ma tak po zbojnícky,
veď som ti zrobila po vôli všetko vždycky.

FAUST:
Ľaď, brieždi už! Milá, milá,
daj riecť si: svrchovaná chvíľa!

MARGITA:
Deň! Áno, bude deň, ostatný vniká zvon,
dňom mojej svadby mal by byť on!
Nepovedz nikomu, žes’ už bol u Gretky.
Prebeda môjmu vencu panny,
úpal mu dýchol na kvietky!
Hja, stalo sa v ten ihier čas!
My, pravda, sa uvidíme zas;
ale nie, kde ,tiny-tany‘.
Davy sa hrnú, im nečuješ slovíčka.
Námestie, ulice
nestačia pojať tisíce.
Zvon jačí, druždí palička.
Ako ma schvatnú, poviažu v chvíľu!
Priam krvolešenia ma zdvihne výšina.
Už cuká proti každému tylu
ostrie, čo do môjho zatína.
A nemo leží svet ani hrob!

FAUST:
Ó, kiež som sa bol nikdy nenarodil!

MEFISTOFELES (ukáže sa vonku):
Von, alebo ste v najkratšiu z dôb
stratení! Kto kedy tak vlačne chodil!
Váhanie ničomné! Strachu-tlachu kaša!
Kone sa mi plašia,
ráno sa škriabe na obzor.

MARGITA:
Čo vylieza tam z pôdy vhor?
Ten, ten! Odprav ho vtom!
Čo hľadá on na mieste posvätnom?
On chce mňa —

FAUST:
              Aby si žila!

MARGITA:
Súd boží! Tebe som sa poručila!

MEFISTOFELES (Faustovi):
Poď, poď! Nechám ťa s ňou zdrugať nohama.

MARGITA:
Tvoja som, Otče! Zachovaj ma!
Vy anjeli, vy sväté sbory,
táborte kol’ k obrane skrúšenej stvory!
Henrich, hrozím sa ťa — mdliem-mriem —

MEFISTOFELES:
Je odsúdená!

HLAS (shora):
             Zachránená!

MEFISTOFELES (Faustovi):
                        Ku mne, sem!
                        
(Zmizne s Faustom.)

HLAS (zdnuka, doznievajúc):
Henrich! Henrich!