Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

MEFISTOFELES:
Nežiadaš poriska si z omela?
Ja prial by som si ale poriadneho capa,
bo na ceste tej, samá manina a grapa,
ďaleko máme ešte od cieľa.

FAUST:
Kým, rušať sa i pätiť sa,
sa na svojich dvoch nohách ešte rezko cítim,
tož, sprerastaná stržňom sukovitým,
mi dostačí vždy táto palica.
Čo z toho, že si človek cestu skráti! —
Tak v bludišti sa dolín najprv pliesť
a potom tento útes musieť sliezť,
z ktorého prameň striebro-ramenný
sa vo večitom rúti prúdení,

to rozkoš, čo nám také stezky sladí-zláti!
Hľa, jaro začalo už v brezách snovať
a stkávať páperistú mlaď,
ich čím skôr v drobnolisté odieť patelaty;
i sám smrek cíti vliv už jeho vnád;
či nemalo by i nám v údoch účinkovať?

MEFISTOFELES:
Skutočne, nevetrím nič z toho ja!
Mne celkom zimušno je v tele;
ja želal bych si v púť lom živlov odboja,
tak priechod z chumele v mráz, z mrazu do chumele.
Jak smutno vzchodí kusý tanierik
červenej luny s pozdným žiarením
a mizerne nám svieti na chodník,
že čo krok zrobíš v posošení smelom,
tu do stromu, tu o sraz hlobneš čelom!
Dovoľ, že svetlonoska poprosím!
Hen vidím práve jedného
si bĺkať veselo a hupkať. — Hejže ho,
hej, priateľku! Či smiem ťa sem k nám žiadať?
Nač’ ti tam darmo ohník skladať?
Buď taký dobrý, svieť nám hor’ tých po pekliech!

SVETLONOS:
Zo šetrnosti, úfam, sa mi zdarí
tú svoju ľahkú primať náturu,
že s vaším pokrokom sa rúče spári,
bo kľukate len chodieva náš beh.

MEFISTOFELES:
Ej, ľaďže, má tiež smysel pre postreh!
Nuž, on by mienil ľudí napodobiť?
Nie, jak by šmaril svetla klbečko,
tak iď on na pamätnú Maguru,
vo mene diabla — bohchráň kľučku zrobiť,
ináč mu zafúknem to biedne slniečko.

SVETLONOS:
Badám, pán z domu ste, nie lecikto,
i milerád sa vám chcem prispôsobiť.
No, povážte len, hrôza hrôz:
dnes vršisko to ozoristô
je čary zjašené ni uchvátený voz,
i akže má naň vás viesť svetlonos,
tak nesmiete to brať tak isto.

FAUST, MEFISTOFELES a SVETLONOS v zamieňavom speve:
V okres sny a kúzly hustý
sme sa, tuším, dostali my.
Voď nás dobre sebe ku cti,
by sme skoro prešli tými
priestranstvami širokými,
zrýpanými snehy, hromy!
Aha, stromy poza stromy
ako náhle unikajú,
skaly jak sa zohýnajú,
a tie dlhé opách nosy
ako hviždia sťa by kosy,
surmujú v svet okolitý!

Po kamenci, po pažiti,
s čistou vodou ani z rosy,
beží potok za potôčkom,
hrk-štrk! s každým krôčkom-skočkom.
Čujem šum to, čujem piesne,
prýštiace sa čo zdroj stydný
z užialenej lásky tiesne,
hlasy oných nebeských dní?
Čoho sa tak nádejeme,
čo tak vrele milujeme!
A ozvena rapotavá,
ako starých časov zpráva,
opakuje všetko presne.

Uhu, huhú! znie vždy bližšie,
čo krok vyššie, ono nižšie;
kuvik, ľaď, i čajka, soják —
Ako, títo všetci, čo jak
protivní si, bdejú spolu?
Sú to mloky, zpod výmoľu
zťažka, jak by tiahly smolu,
lezúci, kde krôväť suchá,
dlhé nohy, hrubé bruchá!
A korene, tie ni hady
snujú sa zpod skál a piesku,
otŕčajú v našu stezku
divné slučky, oká zrady,
kosílky z lýk hybko sklonných,
postrašiť nás, zlapať do nich;
aspoň každý, pravý silák,
z oživených drsných žilák
usúkané pohotove
vlákna vystrie polypové
nevšímavým za pútnikom.
A tie myši, sysly, svište,
stofarebné, v kŕdľoch bzikom
poď! cez mach a vresovište!
A jak z vatry iskier vienky,
svätojánske liecu lienky,
roj za rojom zmrholily,
sprievodom, čo iba mýli.

Ale povedz, stojíme-li,
či ideme ďalej k cieli,
na temeno sveta holé?
Všetko zdá sa točiť v kole,
skaliská i stromy, čo sa
na nás škľabne uškŕňajú,
bludné svetlá, čo jak rosa
množia sa, sa nadúvajú.

MEFISTOFELES:
Ulap sa ma za kraj plášťa!
Tu je vrchov stredná bašta,
v jejž s úžasom nazrúc skrýš,
mamonu pláť uvidíš.

FAUST:
Jak čudne tleje cez lazy a kriaky
červánko-rudý mútny svit,
a čo viac, ostrotou je taký,
i v najhlbšie že pažeráky
priepasti vie sa zaboriť.
Tu vstáva kúr, tam čmudy tiahnu,
kým ako oblak neuľahnú,
tu žiari páľa z pár a zo smúžek,
i hneď sa sťa niť jemná plazí
cez vrstiev spleť, hneď povyrazí
z nich ako zdroja papršlek.
Tu na celej sa čiare vinie
žíl a ciev množstvom cez úval,
a tu zas naraz ojedinie
do kúta zatlačená brál.
Tu sršia iskry v blízku ligotavé,
jak rozsieval by zlaté semená.
Však páč len, vyhňa to či huta práve?
Od mračných piat až k šedivej sa hlave
zažíha stena skalená.

MEFISTOFELES:
No, neosvietil dnešnej ku slávnosti
pán Zmok svoj palác nádherne?
Šťastie, žes’ videl ho, i dôver’ mne;
už čujem príchod búrlivých to hostí.

FAUST:
Jak cez povetrie zúri víchrica,
akými údery ma triafa v tylo!

MEFISTOFELES:
Hľaď starých rebár brda chytiť sa,
čo za rukoväť ti ich vystavilo;
ináče srazí ťa dol’ v hrob ni mŕtvica.
Hmla hustí noc na tmu úhrozy.
Čuj, jak to cez pralesy lomozí!
Zdurené so staníc v lovy,
vzlietajú ušaté sovy,
upúšťajúc peria chlpy.
Čuj, štiepajú sa stĺpy
večne zelených palôt.
Druzg, hrkút vetiev i lalot,
mohutné stenanie kmeňov,
praskot i zívot od koreňov!
Vo strašnom zmotanom páde
jedno cez druhé trieska to všade
podobne zvalenej klade,
a cez priervy zasuté rumy
vetrisko sipí, skučí a šumí.
Čuješ hlasy na výšave,
v diali, v blízku hukotavé,
a ten rákoš, čuješ ho?
Áno, pozdĺž vrchu celého,
roztáčajúc sa pásmom čriev,
steká vztekavý čarospev!

STRIGY V CHÓRE:
Na Broken strigy tiahnu, uf!
Strnisko žlť je, žlč ľúta,
osenie zeleň jak ruta.
Tam shromaždí sa veľký húf,
pán Kolodej za vrchstôl dosadne z kúta.
Tak ide to po brhlí, chrastí gráp,
bosorka p…í, b…e jej cap.

HLAS:
Staručká Baubo v čepci-riečici
samučká ide, pupeň na líci;
na rúčej nesie sa prasici.

CHÓR:
Tak česť mu, komu patrí česť!
Vpred pani Baubo, nono, ju viesť!
Dôkladná sviňa, na nej mať,
tu musí zástup stríg nasledovať.

HLAS:
Ktorou cestou prichádzaš?

HLAS:
                         Cez Ilsenstein!
Tam kukla som do hniezda sovinho: máň!…
Zrobila okále!

HLAS:
               Och, rušaj v peklo!
Čo jazdíš tak durno-vzteklo?

HLAS:
Mňa ti sodrela z kože;
len obzri si šrámy, nože!

STRIGY. CHÓR:
Cesta je šíra, dlhá tak;
čo za besný to stisk a tlak?
Vidly pichajú, metly šľahajú
  cez oči; v náručí
decko sa zadusí, mať rozpučí.

ČERNOKŇAŽNÍK. POLCHÓR:
My lezieme sťa slimáci,
dom na chrbáte nosiaci.
Tak bolo od prvotných rokov:
ženy sú všetko predáci.
Bo, ide-li sa na hody
k Rarachu, o tisíc ta krokov
vždy žena prvej prichodí.

DRUHÝ POLCHÓR:
My to tak, ťažký-neťažký
vklad, neberieme na vážky:
hej, žena, vďaka tisíc krokom,
prv zmôže mnohé prekážky;
však daromné jej náhlenie:
chlap urobí to jedným skokom,
len raz sa k cieľu rozženie.

HLAS (shora):
Sem poďte, sem sa od plesa!

HLASY (zdola):
Veď radi švihli by sme sa
do výše, na priestor slobodný;
tu perieme sa, umývame,
i čistí sme už, biele húsky samé,
ale aj večne neplodní.

OBA CHÓRY:
Umĺkol vietor, hviezda huš!
mesiačik smutný skryl sa už.
S šušťaním mece kúzelný chór
tisíce ohnivých iskier vhor.

HLAS (zdola):
Chyť ma, hohou,
drž trebárs za čupriny!

HLAS (shora):
Kto tam volá z brala rozpukliny?

HLAS (dolu):
Vezmite ma so sebou, hej, so sebou!
Na solisko to istô
už drapcujem sa rokov tristo,
a nemôžem končiara dosiahnuť,
sa medzi svojeťou ocitnúť.

OBA CHÓRY:
Ohreblo nesie, nesie trlica,
i vidly, kozol či kozica;
koho dnes nezdvihne horlivý vzruch,
naveky ostane ozembuch.

POLOČARODEJNICA (dolu):
Za vami drobčím tak dlhé dni;
jak ďaleko sú už ostatní!
Tam doma nemám chvíľky pokojnej,
a predsa ni tu nezískavam jej.

CHÓR STRÍG:
Masť rozjatrí strigám myseľ v žiar,
na vetrilo hodí sa handra bár,
čo koryto, ľza loďkou hrať;
nepoletí nikdy, kto dnes bol klát.

OBA CHÓRY:
A obletujúc vrchol v prôvode,
čiarnite linaj po pôde,
a pokryte step v šír a diaľ
tým rojom čarodejstva všetkých chvál!
(Spustia sa na zem.)

MEFISTOFELES:
To tisne sa a strká, šmýka sa a rapce!
To sipí, múti, moce, teruží a ľapce!
To svieti, šprihoce a smrdí-horí vraz,
ozajstný čarodejný kvas!
Len pevne sa ma drž, síc’ roztrhnú ti nás.
Kdeže si?

FAUST (zďaleka):
         Tuná!

MEFISTOFELES:
              Čo, už tam ťa zadržiava?
Tak musím upotrebiť domového práva.
Hej, miesto, ide panic Pokusa.
Plac, milá čvarga, plac! Nač’ na zdoch tisnúť sa?
Tu chyť ma, doktore, a teraz jedným skokom
von z toho davu vírneho;
je prizbrklé i pre mňa samého.
Hen, aha, uchýlené bokom
čos’ s čudným svitom vzbĺka znad zeme,
i ťahá ma čos’ k tým krom s prezieravým okom.
Poď, poď, tam oba vkĺzneme.

FAUST:
Ty záporu duch! Len diaľ, môž’š viesť ma, až spotiť.
Veď opatrnosti v tom, verím, väzí moc:
na Broken ideme vo Valpurginu noc,
by sme sa do vôle tu mohli osihotiť.

MEFISTOFELES:
Pozri len, z dúhy plápol u plápolu!
To bodrý klub sa sišiel spolu.
Ni v malom nie je člen hen osamelý kôl.

FAUST:
No ja bych radšej hore bol!
Už vidím páľu, kundoliť sa dym.
Tam davy valia sa na poctu k Rarachovi;
tam nejeden sa taj rozlúšti zvedavcovi.

MEFISTOFELES:
Aj nejeden sa však zauzlí medzitým.
Ej, nechaj veľký svet ten ruchom zbujnelým
z hurhaja pretekať sa do hurhaja,
my volíme tu v tichu hniezdiť obidvaja.
Je to preds’ prišlosť dávnej praktiky,
že veľkom vo svete sa strúžu svetíky.
Ľaď, vidím mladé strigy, každý úd ich holý,
a starygy, čo premúdre sa halia.
Buďteže vľúdny, aspoň už mne kvôli!
Námaha predsa taká malá,
no žart, ten obrom sa tkne sveta podvoje.
Čos’ čujem znieť jak nástroje!
Prekliaty škripot, tak mi v uši kviknúť!
Však človek musí na to zvyknúť!
Poď so mnou, hybaj! Ináč nemôž’ byť,
ja idem ku nim pristúpiť
a hneď i teba uvediem
i nanovo ťa zaviažem.
Čo trizníš, priateľu? Že malá miestnosť? Skloň sa
či napni a páč, sotva dovidíš jej konca.
Sto vatier horí v rade!
Si tančia, trkocú si všade,
i varia, jedia-pijú, milujú;
nuž, povedz, lepšieho kde máš? Ujuju!

FAUST:
A či bys’ uviedol nás, neodbytný ovad,
jak čarodej či jak čert chceš sa ukazovať?

MEFISTOFELES:
Ja inkognito síc’ som zvyklý chodievať,
no človek v parádny deň vytrčí svoj rad.
Podväzok nevyznačil ozdobou ma,
však konské kopyto je tu čo do cti doma.
Či vidíš slimáka tam? Lezie sem, sa plazí;
tým tvojím hmatom-smyslom, stavím sa,
čos’ ovoňal, čo na mne jemu razí.
Ak bych aj chcel, tu nezatajím sa.
Poď už, od ohňa pôjdeme si k ohni;
ja pytač som, ty ženích. Tedy pohni!
(K niekoľkým, ktorí okolo zotlievajúceho uhlia sedia.)
Vy, starí páni, čože robíte
tu na konci, jak na vyhnanci?
Ver’ chválil bych vás, slávil hlasite,
nech vás tak nájdem rúče v kole, v tanci,
hen v trme-vrme bujnej mladosti;
veď doma dosť sa každý napostí,
naclivie, otrok osamelosti.

GENERÁL:
Kto národom by dôveroval,
nech hocikoľko za ne urobil;
bo u ľudu, jak u žien, čo jak by sa choval,
len ten je svojho šťastia kovál,
kto junákom je v splní mladých síl.

MINISTER:
Ďaleko ľudia s pravej odbočili cesty.
Ja ctím si dobrých starých všetkým v priek;
bo, pravda, kým my boli v sedle, liace v pästi,
my platnou mincou, vrchné štátu ratolesti,
vtedy bol pravý zlatý vek.

POVÝŠENEC:
Ni my sme nechodili poza školu,
hoc stvárali sme, čo sme nemali;
no dnes sa zvracia všetko čím hore, tým dolu,
a práve keď my pevnú máme vôľu
ho udržať jak stĺpy povaly.

AUTOR:
Kto dnes by oddával sa do čítania spiskov
s obsahom mierne rozumným! Ver’ nik.
A čo sa týče oných holopyskov,
to ti je, hoďas s ploškou opičích čiel nízkou,
mudrlant samý, samý jazyčník.

MEFISTOFELES (ktorý naraz ostane veľmi zostarený):
K dňu súdnemu už, cítim, dozrel ľud,
keď posledný raz sliezam vrch stríg plazom-lozom,
i keďže zo súdka mi spodku tečie mut,
tak i svet letí dol’ závozom.

STRIGA-VETEŠNICA:
Pánovia, nie tak hurtom povedľa
a nevšímave! — Čože, hluchô-nemô to var’?
Hej, sem, trh kermešový, hľa,
nedajte utiecť príležitosti!
Pozorne ohliadnite si môj tovar,
tu stojí hŕba rozmanitostí.
A predsa ničoho niet v mojom kráme,
ktorému, akokoľvek celú prekutáme,
sa nevyrovná žiaden na zemi:
ničoho, veriť ráčte mi,
čo ani na škodu by tučnú, odurelú
nebolo svetu, ľuďom bez rozdielu.
Niet dýky tu, s nejž nebola by tiekla
raz krv, ni smola z horúceho pekla;
niet kalicha, zkaď v zdravý tela kvet
by nebol žhavý sa a žravý prelial jed;
niet šperku, milej čo nezviedol ženušky,
ni meča, ktorý, pečať hoc tam panovníka,
nezlomil smluvy sťa prút krehučký,
či aspoň odzadu nepreklal protivníka.

MEFISTOFELES:
Cit, pani strynká, uší trápenie —
Zle rozumiete časom, hudúc staré nôty.
Zrobené stalé, stalé zrobené!
Oddaj sa ona na novoty,
bo verte mi, čo hneď len tentoraz:
dnes novoty len priťahujú nás.

FAUST:
Len aby som sa dák’ sám nezabudol!
Za jarmok, ozaj, mítor, hukot, kúdol!

MEFISTOFELES:
Krútňava celá v horné hrnie strany;
myslíš, ty tískaš, a si potískaný.

FAUST:
A to je kto?

MEFISTOFELES:
             Len prizri sa jej znova;
to Lilita.

FAUST:
          Kto?

MEFISTOFELES:
               Prvá žena Adamova.
Varuj sa tých jej utešených vlasí,
tohoto skvostu prvotriednej krásy,
v ňomž vypína sa ni páv, viď len ho!
Keď ním raz sputná muža mladého,
ver’ tak ho skoro nevypustí zasi.

FAUST:
Tu sedia si dve, stará s mladou;
akiste odfukujú od znoja
z výskoku, pokým stačily len vládou.

MEFISTOFELES:
To ti dnes nemá pokoja.
Hľa, nový tanec, nový zmätok z radov.
Poď, vo vír vtrhneme, hoj, Ďunďa, hoj-hoja!

FAUST (tancujúc s mladou):
Mal som raz krásny sen nado dňom:
som videl jabloňový strom,
dve jablká na ňom skvieť sa ni hraň,
ma dráždily, i hup! ja naň.

KRÁSAVICA:
Jabĺčka radi chrústate,
a to už v raji počaté.
Až plesám z radosti, akurát,
že také rodí i môj sad.

MEFISTOFELES (so starou):
Mal som raz pustý sen nado dňom:
som videl rozkálaný strom,
ten mal ti — — — spod;
hoc — bola, prišla mi vhod.

STARYGA:
Najkrajším vítam pozdravom
rytiera s konským kopýtkom!
Maj hotovo on — nabitý,
ak sa — — neštíti.

PROKTOFANTASMISTA:
Prekliata čeľaď, čo za drzosť z vás sa pne?
Nedokázalo sa vám dávnych na predlohách,
že nikdy na riadnych duch nepostáva nohách?
A vy včuľ haštríte nám ľuďom podobne!

KRÁSAVICA (v tanci):
Čo sa ten na náš bál dovliekol?

FAUST (v tanci):
Ech, to už taký všadebol.
Čo iní tančia, on to musí ceniť.
Ak nemôž’ každý krok on v tvár i so strany
ohundrať, posoliť i okoreniť
jalovým tlachom, lichou námietkou,
tak krok je vôbec nevykonaný.
No najviac škrie ho, až sa z úst mu začne peniť,
keď pokročíme v napredovaní.
Keby ste sa tak v kole krútiť chceli,
jak on to páše v starej mlynici,
to odobril by iste, na líci
jas spokojnosti zabronelý,
a najmä, keby ste ho na znak cti
i chválou pohladkali po srsti.

PROKTOFANTASMISTA:
Ste ešte vždy tu! Nie, to je ti neslýchané!
Priam zmiznite! My preds’ rozžali po kahane
v kút každý, a ten osvetove plá
ni slnce v rose vykúpané!
Pekelná háveď, by vás čerti hegli,
to sa ti nepýta na žiadne pravidlá!
Tak múdri sme, a predsa máta v Tegli.
Čo som sa navymetal bludu, v potu skrane,
a nikdy čistoty, ba vskutku neslýchané!

KRÁSAVICA:
Ej, prestaňteže nás tu unovať a mučiť!

PROKTOFANTASMISTA:
Tak do tváre vám duchom zahrmím,
že despotizmu ducha netrpím;
môj duch ho nezná cvičiť-učiť.
(Tancujú ďalej.)
Dnes, vidím, nič sa nechce podariť mi;
však pocestujem takže vozvysok,
i úfam, posledný než zrobím krok,
že fígle diablov zmôžem i poetov rytmy.

MEFISTOFELES:
Hneď v kaluži sa uvelebiť ráči,
bo pohodlím to preň i spôsob úľavy;
i keď sa pijavky a všetok dorast račí
tak rozhostia mu po trtáči,
to z duchov ho i z ducha uzdraví.
(K Faustovi, ktorý práve vystúpil z tanečného kola.)
Čos’ nechal v tanci švárnu devu tú?
No, akú výhovorku povykrámiš?
Veď vtáčkom nôtila ti ku nôh pohnutiu —

FAUST:
Ach, pováž len, stred hrkútu
jej zrazu vyskočila z ústok červená myš.

MEFISTOFELES:
To už dač’ zázrak pre streštencov!
Však navlas nebrať, nač’ sa mamľas zadíva;
dosť na tom, myš nebola šedivá.
Kto dbal by na to v šťastnej chvíli zaľúbencov?

FAUST:
Pozatým spatril som —

MEFISTOFELES:
                      Čo?

FAUST:
                         Mefisto,
či vidíš odlúčené od celého sveta
stáť v diali šumné, bledé dieťa?
Sa tíško myká s miesta na miesto,
i vskutku chodiť zdá sa mi,
na nôžkach jak by s putami.
Aj činí sa mi, spoveď najťažšia,
že na dobrú sa Gretku ponáša.

MEFISTOFELES:
Ach, iď s tým! Pri tom nik nečľupne do pohodlia.
Je kúzelný to obraz, bez života, modla.
S ním stretnúť sa, jak gáni mračných bŕv,
je neradno; ni voda podlá,
od toho zraku zmŕza ľudská krv,
a človek skamenie až od hrúzy;
veď známa ti je povesť Medúzy.

FAUST:
Naozaj sú to oči umrlcove,
ichž zatlačiť prst milých zameškal.
To Gretkou podané mi ňadrá úbeľové,
to sladké tielko, čo som požíval.

MEFISTOFELES:
To číra vražba je, vedz už raz, blázne,
čo tak sa ľahko zaviesť dá.
Bo ona každému sa milenkou byť zdá.

FAUST:
Ó, koľká slasť, čo za horkosť to strázne!
Nie, vidiac tohto oka vlhký svit,
nemôžem s ním sa rozlúčiť.
Jak divne musí labutiu tú šiju
jedinká krášliť rudá tkanička,
nič širšia ako chrbát nožíčka!

MEFISTOFELES:
Uhádol, tobôž vidím ti ju.
A veď môž’ hlavu, presvedčený buď,
tiež pod pazuchou nosiť, ako nad ňou dotiaľ;
bo Perzeus jej ju soťal. —
Len voždy ešte ku blúzneniu chuť!
Poď už raz hore na grúň! Tuť
tak veselo máš ako v Prátri,
a jestli nestihli ma urieknuť,
tož vskutku rozhliadam sa po teatri.
Čože tu takého?

SERVIBILIS:
               Hneď zasa započnú.
Kus nový, ostatný kus zo sedmorých;
toľkoto dávať za dní horúčkove chorých
je odjakživa obyčajou tu.
Ochotník napísal ich všetky,
a ochotníci hrajú, rectujúc ni dietky.
Prepáčte, pánovia, keď rýchle zájdem;
zábavkou mojou je, jak zore o svite,
oponu dvíhať hladko-riasnite.

MEFISTOFELES:
Akže vás na Bloksbergu nájdem,
ver’ schválim to; bo ta vy patríte.