Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

FAUST (sám):
Vznešený duchu, dal si mi, dal všetko,
zač’ prosil som. Nie darmo obličaj
svoj obrátil si na mňa v ohni. Dal
si prírodu mi slávnu za kráľovstvo,
síl takže nadelil mi precítiť ju,
ju požívať. Nie onú studeno
užasajúcu návštevu len u nej
mi dovoľuješ, ale žičíš mi,
že môžem do jej ňadier bezodných
nazerať, sťa by v priateľove prsia.
Ty predvádzaš mi rady živokov
a učíš ma, jak tiahnu vedľa mňa,
poznávať bratov svojich v tichom kroví
tak ako vo vode a v povetrí.
A keď tak víchor zhučí, zaškrípe
v hlbokom lese, jedľu obrovskú,

susedné kliesniac konáre a kmeny
susedné škúliac, v drieku vytruští,
a na jej ťažký pád sa tupým-dutým
rachotom ozve otrasený grúň:
tu zápäť zavedieš ma do bezpečnej
pecery v úkryt, sebe samému
ma ukážeš, a mojej hrudi sa
rozhalia tajné čudá velebné.
A pred mojím jak zrakom čistý mesiac
sostúpi s chlácholivým svitkaním,
tu zrazu zo skalných stien, z mokrého
kol’ krovia vznesú sa mi pred očima
striebristé prvosveta postavy,
a podívaním zvláštnym učankajú
pozorovania prísnu obľubu.

Och, človek že sa na nič dokonalé
zmôcť nestačí, to pociťujem včuľ.
A tu si mi, hľa, k totej rozkoši,
čo k bohom privádza ma kamdiaľ bližšie,
dal spoločníka, bez nehož už viac
byť nemôžem, hoc, studený a drzý,
ma pred mnou samým iba snižuje,
a čo raz dýchne, slovom otravným
obracia tvoje dary nanivoč.
On rozduchuje v mojej hrudi prácne
divoký oheň túžby po onej
podobe prekrásnej. Tak potácam sa
sem i ta od žiadosti k pôžitku,
a stred pôžitku chradnem žiadosťou.

Vystúpi Mefistofeles.

MEFISTOFELES:
Nuž, či už skoro, pane výletník,
svoj povodíte nadosť živôtik?
Jak môž’ vás to tak dlho tešiť?
Veď hej, i to raz skúsiť značí cvik;
lež potom zas dač’ nové polapiť a riešiť!

FAUST:
Chcel bych, kiež máš viac toho, čím sa truď,
než mňa len v dobrý deň na škripec naťahovať.

MEFISTOFELES:
No, no, veď rád ťa nechám oddýchnuť,
v tom tedy nesmieš mi nič vážne vytykovať.
Na tebe avšak, takom druhovi,
čo omrzlec je, zbrklý, surový,
skutočne málo jest čo utarmoniť.
Od svitu po mrk človek hrdlačí,
čo pánkovi sa páči-nepáči,
nebadať nikdy mu na nose svietiť-tôniť.

FAUST:
Ech, odvrk taký, aký čeľadín!
Chce ešte vďaku, že ma nudí, by ma bavil.

MEFISTOFELES:
Jak bol bys’, biedny zeme syn,
bezo mňa dosiaľ ten svoj život trávil?
Od obraznosti machulín
preds’ ja ťa na drahný čas pouzdravil,
a nech nie ja, už bys’ sa v čierny stín
podsvetia veruže bol zavil.
Čo máš tu? Aký od teba to nápad
v tých dierach, rozpuklinách ako sova kľapať?
Čo z machu plesnivého, ľaľa,
a z kapavého-kapravého skália,
jak žaba, strebeš potravu?
Ver’ peknú, chutnú našiels’ zábavu!
Znať, v tebe trčí doktor ešte vždy.

FAUST:
Či porozumieš, akej novej žitia sily
mi púť tá púšťou vstrieka v zmľandravené žily?
Rozumieš? Ale horkýž’ ty!
Ba nech tak šípiš šťastlivý ten obrat,
si ďasom dosť ma o blaho to obrať.

MEFISTOFELES:
Nadzemské potešenie vrchovaté!
Za noci v rose ležať vrchov na chrbáte
a zem i nebo zobjať so sladučkým citom,
na božstvo ropuchou sa naduť pritom,
tuk zeme rozryť tuchy pudy,
všetkých šesť robôt denných cítiť v hrudi,
v prepychu sily neviem čo až požiť,
hneď slastno-láskave sa rozpoložiť
a preliať vo všetko sťa prevrhnutý džbán,
že cele zmizne pozemšťan
ni hmla či para, sen či tucha,
a potom — och, ten blahocit! —
vysoký onen názov ducha —
(S posunkom.)
riecť netrúfam si ako — zakľúčiť.

FAUST:
Fuj, hanba ti!

MEFISTOFELES:
              To sa vám nebárs slúcha!
No, plné máte oprávnenie:
kríkajte vo svet to fuj svoje umravené.
Veď nejde, že sa v cudné uši strcia,
bez čoho nemôžu byť cudné srdcia.
A zkrátka vyjadrené napokon:
ja prajem mu tú rozkoš, verabože,
že príležitostne si čo-to nalhať môže;
však nadlho to nevydrží on.
Ty si už zasa spreháňaný,
a, potrvá-li dlhšie, rozodraný,
na capart, franfor, na motúzy
od šialenosti abo tesknoty a hrúzy.
Dosť na tom! — Tvoja milá, zavinutá v dumu,
si sedí dnu, na lone s rukama,
a všetko jej je mrak a tieseň neznáma.
Vôbec jej nevychodíš z umu,
ťa hrozitánsky rada má.
A ty čo? Zprvu tvojej lásky vztek
prihrnul valmo, plieskal-šustil,
jak za jari keď v horách sneh vraz pustil,
potôčik prestúpi breh kdekoľvek;
ty si jej do srdca ho vústil,
a včuľ je plytký zas tvoj potôček.
Ja myslím, miesto v lesoch hniezdiť, že by
Veľkomožnosti lepšie slúžilo
vyhľadať opíča to unylô
a lásku odmeniť mu súrnej dľa potreby.
Má ukrutečne dlhý čas;
pri okne stojí, hľadí, jak sa chmury
šutrujú ponad staré mestské múry.
Keby som bola vtáčkom!… zas a zas
tú vyspevuje pieseň, hoci
i zachrípne, deň celý, samej do polnoci.
Raz bodručká je, zväčša zarmútená,
raz vyplakaná do červenasta,
tu pokojná zas, jak sa zdá,
a vždycky zaľúbená.

FAUST:
Zmija, zmija!

MEFISTOFELES (pre seba):
Pĺž, nevymkne mi tvoja šija!

FAUST:
Prekliatec, ridaj ztadiaľ, vo svoj trpký-kyslý
pysk neber meno ženy spanilej!
Chtíč ulakomený na sladké tielko jej
mi nepredvádzaj pred zmätené smysly!

MEFISTOFELES:
A kam už potom podeje svoj žiaľ?
Ona si myslí, že si zutekal,
a zpola už aj má ťa diaľ.

FAUST:
Som blízko jej, a hoci ku lemu
bych zeme zašiel najzadnejšiemu,
jej nezabudnem nikdy — pevne cit môj verí —
ni nezatratím, hoc svet spletie cesty-smery;
hej, závidím už telu božiemu,
keď medzitým sa dotkly ho jej pery.

MEFISTOFELES:
No, veľmi dobre, bratku, to zvuk tvojho hlasu.
Ver’ závidel som nejedného času
vám blizniatka, čo medzi ružami sa pasú.

FAUST:
Preč, zvodca!

MEFISTOFELES:
             Pekne! Vy ma tupíte
a ja sa smiechom musím temer dáviť.
Boh, ktorý pohlavie čo určité
utvoril chlapcov a dievčatá, on hneď zrána
vystihol prednosť povolania:
i príležitosť samú že mu načim spraviť.
Nuž, rušajte, je to tam preds’ len kalich horký!
Veď máte svojej lásky do komôrky,
nie ku poprave snáď.

FAUST:
Ó, čo je v náručí jej všetok lad
sfér nebeských, slasť rajských náhrad!?
Daj sa mi na jej ňadrách zahriať!
Necítim preds’ vždy po nich smäd i hlad?
Či nie som uprchlík, ten bez obydlia,
nečlovek bez cieľa a spočinu,
čo ako ručaj, umklý z bralných vrát,
po skalách hučal nadol, vlny sťa by krídla,
šukajúc s besom bezdnú hlbinu?
A stranou ona, dieťa temne zahútané,
v klobúčku na políčku pohorskom,
a každé domáce jej počínanie
zavrené v malom svete tom.
A, bohaspustenec, ja nemal dosť,
že popadol som skaly,
až pevnine sa odorvaly,
i rozdrvil ich na melkosť —
ju, mier jej musel podkopať som kruto!
Ty, peklo, muselos’ mať obeť túto!
I pomôž, čerte, včuľ čas skrátiť tesklivosti,
čo musí byť, v tej staň sa hodine!
Nech osud jej sa na mňa zrúti z pomsty
a ona so mnou zahynie!

MEFISTOFELES:
Jak vrie to znova, znova horí!
Iď k nej a poteš ju, ty bláznivec!
Kde takej hlávočke sám východ nezazorí,
tá, bezradná, hneď myslí na koniec.
Nech žije, kto je vskutku bohatier!
Tys’ začertovaný preds’ rúče pre zurvalstvá.
Nič nevkusnejšieho niet na tom svete ver’
nad diabla, upadlého do zúfalstva.