Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

FAUST:
Čo s tým? Sa darí? Skoro pohne vpred?

MEFISTOFELES:
Ej, tisíc! Nachodím vás v ohni?
Čopriam je Gretka vaša; potom však tiež ,pohni’!
Dnes večer máte ju u Marty uvidieť,
susedy, jejžto muž vzal nohy na chrbet.
Toť žena, obraná jak z maku v celom vreci,
pre kuplerské, cigánske veci!

FAUST:
Tak dobre!

MEFISTOFELES:
Od nás však tiež žiada úsluhy.

FAUST:
Posluha je vždy hodna odsluhy.

MEFISTOFELES:
Máme len platne svedčiť, kde sa súdi,
jej mužove že natiahnuté údy
v Padove na posvätnom mieste tlú.

FAUST:
Rozumne! Tedy prv cestujme, a tak potom —

MEFISTOFELES:
Sancta simplicitas! Vziať preto tanistru
a vypraviť sa na cestu?
Ba čo! Len svedčte, bez vedomia o tom.

FAUST:
To jeho dôvtipec? — Tak plán draps! tým, hľa, hrotom.

MEFISTOFELES:
Ó, svätý muž! Hneď oltár zrobme tu!
Nuž je to v žití vašom po prvý raz,
že falošne by svedčili ste, há?
O Bohu, svete a čo na ňom hýbe sa,
človeku a čo mu vrie v hlave, v srdci hrá,
či o nich stanoveniam nedali ste výraz
čo najsilnejší, v miere obsažnej,
s pridrzým čelom, z hrude odvážnej?
A nech sa um váš ozaj zaryje
v to všetko, chcejúc vystihnúť ho, spoznať,
či viete o ňom viac, len ráčte priamo soznať,
než o tom, že pán Schwerdtlein mŕtvy je?

FAUST:
Ty si a zostaneš lhár, sofista vždy.

MEFISTOFELES:
Dopustím, ako iný každý,
keby sa na površí trvalo
a o piaďku to hlbšie neznalo.
Bo či tak zajtra, čestnosť za omietku,
chudinku nepoblázniš, Gretku,
jej nezaprisaháš duševnú lásku všetku?

FAUST:
A to zo srdca, v čom záruka, bezpečie —

MEFISTOFELES:
No, dobre, pekne! — sa to vyrečie.
S tým bude o večnej reč vernosti a láske,
jedinej, všeobsiahlej pudu páske —
a i to zo srdiečka potečie?

FAUST:
Ech, mlč! Hej, potečie! — Keď v pocitoch sa zájdem,
pre hemžot ich, ten iskrot z ohniska,
shľadúvam meno, však ho nevynájdem;
tu pustím sa v svet po potulkách smysly,
najvyššie čiahnem slovy po pomysly,
a páľu tú, ňouž vatrou vyblkujem,
ju nekonečnou, večnou pomenujem:
či je to lžihra diabolská?

MEFISTOFELES:
Mám predsa pravdu!

FAUST:
                  Čuj, a pamätaj si to —
hej, prosím ťa, a šetri pľúc mi, kľud im chýba —
kto pravdu chce mať, hoc má jeden jazyk iba,
ten podrží ju naisto.
A poď už, nechuťou sa žvastu temer dusím;
bo pravdu máš, zvlášť keď tak musím — musím —