Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

Pole. Faust a Mefistofeles.

FAUST: V horúcej biede! V pazúroch zúfalstva! Na poľutovanie na zemi dlho zblúdilá a teraz zajatá! Ako zlopášnica zatvorená do žalára na úžasné jej útrapy, ona, to spanilé nešťastné stvorenie! Až potiaľ došlo, potiaľ! — Zradný, naničhodný duch, a ty si mi to zatajil! — Stoj len, stoj! Prevaľuj zúrive sem-ta v kotrbe tie diabolské okále svoje! Stoj a vzpečuj sa mi svojou neznesiteľnou prítomnosťou! — Uväznená! V neodvrátiteľnej núdzi. Odovzdaná mrcha duchom a súdiacemu, bezcitnému človečenstvu! A mňa medzitým ukolimbávaš v nechutných povyrazeniach, mi zakrývaš jej stupňujúci sa žiaľ-bôľ a nechávaš ju bezpomocne hynúť!

MEFISTOFELES: Ona je nie prvá.

FAUST: Pes, ohyzdný netvor! — Obráť ho, ty nekonečný duchu, preobraz toho červa v jeho predošlú psiu podobu, ako sa mu neraz za nočnej doby páčilo pripľantať sa ku mne, bezstarostnému pútnikovi dovaľkať sa k nohám a únavou klesajúcemu na plecia sa zavesiť. Premeň ho opäť na jeho obľúbený útvar, že predo mnou v piesku poplazí sa na bruchu, ja pošliapem ho nohami, toho zavrženca! — Nie prvá! — Kríž, kríž, aký nepochopí nijaká ľudská duša, že viac než jedno stvorenie zapadlo ich do hlbočiny podobnej biedy, že už to prvé neodpokutovalo za vinu všetkých ostatných vo svojej svíjajúcej sa tiesni smrteľnej pred očami večne Odpúšťajúceho! Mne rozrýva až do dna mozog i život sama bieda tejto jedinej; ty uškľabuješ sa pokojne nad osudom tisícov ich!

MEFISTOFELES: No, teda sme už zas na pomedzí nášho dôvtipku, tam, kde vám ľudkom zasekne rozum. Načože stváraš spoločenstvo s nami, keď ho nemôžeš vykonať? Chceš lietať, a pred závratom nie si bezpečný? My sme sa ti natisli, a či ty nám?

FAUST: Nevyškieraj svoje vlčie zubále mi tak naproti! Hnusí sa mi! — Veľký, vznešený duchu, ktorý za hodné si uznal sa mi zjaviť, ktorý poznáš moje srdce a moju dušu, načo, ach, ma prikúvať k tomu ohavníkovi, čo sa na škode pásava a na skaze sa občerstvuje?

MEFISTOFELES: Skončíš už?

FAUST: Ratuj ju, alebo ti beda! Najhroznejšiu kliatbu na teba na tisícročia!

MEFISTOFELES: Okovy pomstiteľove neviem rozviazať, ani jeho závory otvoriť. — Ratuj ju! — Ktože to bol, čo ju do záhuby sotil? Ja, či ty?

FAUST (obzerá sa divo).

MEFISTOFELES: Chytáš sa hromu? Ako dobre, že nebol daný vám mizerným smrteľníkom! Nevinne odvetujúceho roztrieskať to je tak po tyransky, odfúknuť si môcť v nesnádzach.

FAUST: Zanes ma ta! Ona musí byť slobodná!

MEFISTOFELES: A nebezpečenstvo, ktorému sa vystavíš? Lebo vedz, ešte leží na meste vina krvi, preliatej tvojou rukou. Nad ležaviskom zabitého poletujú pomstiví duchovia a strežú na vracajúceho sa vražedlníka.

FAUST: Ešte i to od teba? Vražda a smrť celého sveta na teba, obluda! Zaveď ma ta, hovorím, a vysloboď ju!

MEFISTOFELES: Zavediem ťa, a čo môžem urobiť, počuj! A či mám vari všetku moc na nebi i na zemi? Smysly vrátnika hodlám omráčiť; ty zmocni sa kľúčov a vyveď ju von ľudskou rukou. Ja budem stáť na stráži, čarovné paripy sú pohotove, unesiem vás. To môžem.

FAUST: Hor’ sa a preč ztade!