Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

FAUST:
Mne protiví sa toto zbrklé čarodejstvo.
A ty mi sľubuješ, že uzdraví
ma var’ tá spusta všakej ohavy,
krám hnusoby ten: zbesilstvo a pestvo?

Či žiadam rady starej od babizne,
a klochtenia ten sgiňot babravý,
ten hádam s pliec mi so tridsať liet pizne?
Beda mi, ak nič neznáš lepšieho!
Už nádeja mi zhasla na obzore.
Či príroda a duch s ňou rázu svetlého,
v revnení tvorčom horiac ani ranné zore,
kýs’ balzam nevynašli pre neho,
kto, povedzme len, vekom chorie?

MEFISTOFELES:
Priateľu, hľa, zas pohnuls’ rozumom!
Hej, zmladiť ťa, jak by ti ďaka bola,
i prostriedok jest, čo sa prirodzeným volá;
lenže je inej knihy obsahom,
i je to prepodivná kapitola.

FAUST:
Chcem to znať.

MEFISTOFELES:
              Dobre: veď mať prostriedok
bez groší, lekára a kúzel-čarov
zaiste tiež je jeden z darov-zdarov!
Iď tedy, naložený riady motýk-lopát,
hneď do poľa, tam zajmi ostredok
a ráč sa pribrať rýľovať a kopať;
samého seba a tých svojich smyslov päť
hľaď pekne-krásne udržať
v cáročku hodne tesno ohradenom;
chovaj sa nemiešanou potravou — var’ senom?
och, bohchráň! kto by na to myslel, kto? —
ži s hovädy sťa hoviadko,
a nepovažuj za hriech záhonec,
kde žnievaš, pohnojiť sám hŕbkou za hŕbočkou:
toť, najlepší je prostriedoček, vedz,
na osemdesiat omladiť ťa rôčkov!

FAUST:
Tomu som nezvykol, sa neviem prispôsobiť,
vziať do ruky rýč a ním robiť.
Ten život nesvedčí mne; s tým mi chodz!

MEFISTOFELES:
Tak musí preds’ len striga na pomoc!

FAUST:
A prečo práve ohyzda tá stará?
Či nemôžeš sám nápoj uvariť?

MEFISTOFELES:
Haj, bola by to pekná za oštara,
za kratochvíľa pre mňa: kucháriť,
to i to prichystať a gebriť s nábožnosťou.
Medzitým zbudoval bych hoci tisíc mostov.
Nie uma len a veda spriaznele,
i trpezlivosť chce byť pri diele.
Duch tichý cez roky je prácnym, pilným;
len čas ti zrobí kvások silným.
A všetko, čo ta vrtoch zalúčil,
sú ozaj čudočudné veci!
Síc’ čert ju tomu naučil,
ale čert nevie urobiť to predsi.
(Zhliadnuc zvieratá.)
Viď, aké čanké plemä! — cmuk! mu, cmok! —
To slúžka je, to paholok!
(K zvieratám.)
Zdá sa, niet doma gazdinkej? Hej, či nie?

ZVIERATÁ:
Na hostine,
rúče zdom
fuk! hore komínom.

MEFISTOFELES:
Jak dlho strečkúva tam, že ste samé?

ZVIERATÁ:
Pokým si labky zohrievame.

MEFISTOFELES (Faustovi):
Jak nachodíš tie útle zvieratá?

FAUST:
Tak nechutnými, do nevystátia,
jak som len koho videl!

MEFISTOFELES:
                          Prepytujem,
no beseda, jak tuhľa tá,
je práve, na nejž sa najradšej zúčastňujem!
(K zvieratám.)
Hej, povedzte mi, kliate pupy, ku podivu
čo toľko mútite v tej kaši, hou?

ZVIERATÁ:
Varíme žobrácku polievku priezočivú.

MEFISTOFELES:
To máte hodne papajov.

KOCÚR (pribadká a lichotive otiera sa o Mefistofela):
Ó, kostkuj len, mau
ma boháčom sprav,
a hlavnú žič výhru mne.
Zlý dôpust, úraz — och!
nech som pri peniazoch,
bol bych pri rozume.

MEFISTOFELES:
Jak šťastný by bol op ten hladkej šije,
nech tiež môž’ stavať do lutrie!

(V ten čas mladé morské mačatá ihraly sas veľkou guľou a práve ju prikotúľajú.)

KOCÚR:
To, hľa, je svet;
hneď stúpa, padá hneď
a vždy sa krúti;
znie ako sklo:
hop! neprasklo? —
je zdnuka dutý.
Tu skvie sa, hľadz,
tam ešte viac.
Som živý, v chuti!
Môj milý syn,
zavše ho miň;
umrieš, súc slepý!
Masou je hlín,
a z tých sú črepy.

MEFISTOFELES:
Čo s rešetom tým smýšľaš za počin?

KOCÚR (snímuc sito):
Bol bys’ tak kmín,
hneď bych ťa poznal. Žieňa!
(Pobehne k mačke a dá jej cez sito hľadieť.)
Kuk! cez sitka žíň;
či poznáš, kto kmín,
a nesmieš mu dať mena?

MEFISTOFELES (sblížiac sa k ohňu):
A čo ten hrniec-frfráč, hej?

KOCÚR a MAČKA:
Ten hlúpy kolodej,
nepozná hrnca, jej!
ni kotla od remesla!

MEFISTOFELES:
Neokrôchaný zver!

KOCÚR:
Tuť, ohánku ber
a hačni sem do kresla!
(Prisilí Mefistofela si sadnúť.)

FAUST
(ktorý za ten čas stál pred zrkadlom, hneď sa mu sblížil,hneď vzdialil sa od neho):
Čo vidím? Aký božský obličaj
sa zračí v zrkadle tom čaro-maľovidiel!
Ó, láska, požičaj mi najbystrejších krídel
a zaveď ma, kde skvitol, v onen raj!
Ach, nestrvám-li na tom mieste primrazený,
ak osmelím sa sblížiť o krok vpred,
len ako v hmle ju môžem uvidieť —
najspanilejší obraz ženy!
Je možné to, či naozaj
môž’ žena takto krásna byť?
V tom tele pohodlne zavalenom v lieni
ja to, ja súbor krásy spatrujem
zo všetkých nebies, cez blankyt
sťa rosu sfŕklej zlatom o brieždení?
Má také niečo i tá prašná zem?

MEFISTOFELES:
Pravdaže, keď tak Boh prv šesť dní prehrdlačí
a vposled ,Výborne!‘ sám privolať si ráči,
tu muselo na každý pád
sa čosi premúdreho stať.
Nateraz nahľaď sa len dosýta;
hoj, viem ti tiež, hoc zdá sa, že som horký,
vysliediť sladúška i totu bez bosorky,
a šťastný, koho sudba trafí tá,
že ako ženích ju môž’ uviesť do komôrky!

(Faust ešte vždy pozerá do zrkadla.Mefistofeles, vystierajúc sa v kresle a ohánkousi pohrávajúc, v hovore pokračuje.)

Tu sedím, na tróne jak kráľ si hovie iba,
za berlu omelo, len koruna mi chýba.

ZVIERATÁ
(ktoré dosiaľ jedno cez druhé všelijaké podivné pohyby vystrájaly,prinesú Mefistofelovi korunu s veľkým krikom):
Ó, buď tak dobrý, toť,
krvička je i pot:
skli korunu nimi!

(Neobratne zachodia s korunou i rozbijú ju napoly,s ktorými potom sem-ta poskakujú.)

Máš! zlomky — Tláchame,
vidíme, slýchame
a točíme rýmy!

FAUST (naproti zrkadlu):
Joj, o rozum čajs’ prichádzam!

MEFISTOFELES (poukazujúc na zvieratá):
Mne samému sa temer hlava krúti tuto.

ZVIERATÁ:
A ak zdarí sa nám,
ak vkus dopustí sám,
tak myšlienky sú to!

FAUST (ako vyššie):
Hruď mení sa mi na vatru snáď!
Ujdime ztadiaľ, rýchle, ty!

MEFISTOFELES (v predošlej póze):
No, aspoň človek môže uznať,
že úprimní to poeti.

Kotol, na ktorý mačka medzitým nepozorovala, začne prekýpať;vybúši velikánsky plameň, šľahajúci hore komínom.Striga v tomže plameni s hrozným vreskom spustí sa dolu.

JEŽIBABA:
Au, au, au! Musím vztekliť sa.
Zver zatratený, kliata prasica,
o kotál nedbáš najmenej,
až vyhorieť dáš gazdinej!
Zver k prekliatiu!

(Zazrúc Fausta a Mefistofela.)

    A to čo tu?
    Kto ste vy tu?
    Čo chcete tu?
    Čo za hosti
    vtreli sa do bytu
    ctihodnej nevesty?
    Ohnivé neresti
    vám do kostí!
    
(Zaborí šamovačkou do kotla a fŕska plameňom po Faustovi,Mefistofelovi a zvieratách. Zvieratá skučia.)

MEFISTOFELES:
(ktorý ohánku, čo má v ruke, obráti a poriskom mlátipo skleniciach a hrncoch):
    Na dvoje, na dvoje!
    Brečka, šust! tuto je,
    tu i skla štelina!
    Žart len, hra nevinná,
    takt k tvojej, zdochlina,
    nôte — Ber nástroje!
    
(Ako striga sipiac zlosťou a s hrôzou ucúvne.)

Hach, nepoznáš ma!? Rebro, ohyzdo!
Či pán a majster tvoj je nepatrnou muchou?
Nič nezdrží ma trepnúť vo hniezde,
ťa rozmliaždiť a tvojich mačacích tu duchov!
Pred rudým kabátcom viac úcty necítiš?
Kohútej kosy nevieš poznať na klobúku?
Či tvár som zakuklil? Si slepá, spíš?
Mám sa ti predstaviť var’? — Do rozpuku!

JEŽIBABA:
Och, pane, prepáčte ten pozdrav s lopaty!
Nevidím nožičky preds’ konskej — No a tí
kde sú vám oba vtáci vraní?

MEFISTOFELES:
Tak obišla si nateraz;
veď, pravda, rúči minul čas,
že sme sa nevideli ani.
I osveta, čo oblizkáva svet,
i tá sa na čerta ti stihla rozprestrieť;
severný prelud kamsi zahrabal sa v chmáry;
kde vidíš rohy, chvost a spáry?
A čo sa nohy týče, bez nejž preds’
nemožno nikam, tá kopytný pre podbitok
by nebola mi ver’ u ľudí na úžitok;
i preto, dbajúc na koniec,
upotrebujem, jak nejeden mládenec,
od drahných rokov falošných pár lýtok.

JEŽIBABA (pustiac sa do tanca):
Um, smysel vytrasiem bezmála z vigana,
že zriem, huch! panica tu, Satana!

MEFISTOFELES:
To meno, baba, si vyprosím!

JEŽIBABA:
                           Premilô!
A prečo? Čo vám zrobilo?

MEFISTOFELES:
Už dávno do knihy je bájok zaznačené;
však ľuďom pranič sa tým nepolepšilo:
zloducha striasli sa, zlí zbudli nestenčene.
Zvi pánom barónom ma v stajnom prípadku,
tak bude si vec v poriadku;
som gavalier, jak iní sú a kedy boli.
I nepochybuj, tetka ostrvy,
dák’ mojej modrej o krvi:
sem dívaj, címer, toť! mám v zahájenom poli.
(Urobí neslušný posunok.)

JEŽIBABA (zarehoce sa):
Chichichi! S vaším mravom srovnalý!
Ste šelma, jak ste vždycky bývali.

MEFISTOFELES (Faustovi):
Priateľu, toto dobre poňať hľaď:
to spôsob so strigami obcovať.

JEŽIBABA:
Nuž, recte, pánovia, čo rozkážete!

MEFISTOFELES:
Za pohár dúži o peňavom kvete
zo známej šťavy! Ale z najstaršej,
vás prosím, hostiteľku roztomilú;
preds’ roky zdvojujú jej silu.

JEŽIBABA:
I vďačne! Tu mám fľašu jej,
ja sama tu i tu si liznem z nej,
i nesmrdí už, noska nepocvíka;
i rada nalejem vám do — ľaď, kocúrika.
(Zticha.)
No jestli tento neskúsený muž
si bez prípravy z toho poupije,
tož, jak vám dobre známo už,
odkape, hodinky že neprežije.

MEFISTOFELES:
To dobrý priateľ môj,
nie strachoš, neslaboch,
že jemu padne iba na osoh;
rád doprajem mu v potúžku,
čo v tvojej kuchyni sa najlepšie zvedie.
I čiaraj kruh svoj, vrav tie svoje prôpovede
a daj mu čašu plnučkú!

JEŽIBABA
(potvorne sa pohybujúc, črtá kruh a do tohto snášavšelijaké podivné veci; medzitým sklenice začnú hrkať,kotlíky zvučať a spôsobujú muziku. Naposledy ona samaprinesie veľkú knihu, postaví do kruhu morské mačky, ktoréjej slúžia za podstavec a fakle musia držať. Vtom pokýva na Fausta,aby pristúpil k nej.)

FAUST (Mefistofelovi):
Nie, povedz mi len, čo to má byť totu?
Ten zbrklý krám, tie besné posuny, tú slotu,
najodpornejší, čo jest, klam,
znám nadosť, po nenávisť znám.

MEFISTOFELES:
Ech, pletky! Je to na smiech len, kýs’ kunštu pokus;
len nebuď muž tak prísnych náhľadov!
Jak lekár predsa musí zrobiť hókus-pókus,
by nápoj jej ti k duhu dopadol.

(Prinúti Fausta stať si do kruhu.)

JEŽIBABA
(s veľkou dôraznosťou začne rečňovať z knihy):
Vtip sa a vzchop!
Z jedného desať zrob,
a dve z nich spusť
i daj im ujsť,
a tri sprav vtom,
tak si boháčom.
No štyri hoď
za najbližší plot!
S tým z päť i šesť
strige na počesť
sedem a osem sprav,
tak dovŕšil si stav!
A deväť za jedno plať,
a desať na ničku zvráť,
to je dovedený stridží krát!

FAUST:
Mne tak sa zdá, že babucha tá stará
v horúčke baluší a tára.

MEFISTOFELES:
A ešte ďaleko má do chotára,
kde zahúka si víťazne,
znám dobre, takto celá kniha znie.
Veď dosť som času, jak to nasledúva
všetečku, zmrhal v nej a s ňou,
bo dokonalá protimluva
čpie tajom pre múdrych tak ako pre bláznov.
Priateľu, musíš vedieť, umenie
je staré a vždy zmladené,
bo mliazgu má, ňouž ľza sa obnovovať.
Spôsobom bolo za všetkých ti čias,
skrz tri a jedno, jedno a tri zas
blud miesto pravdy rozširovať.
Tak trkocú a učia nemýlene
za pokolením pokolenie;
kto by sa, majúc v rožku trošička,
chcel zapodievať s pochabelci?
Však človek verí vše, len začul slovíčka,
že treba, pritom by aj niečo pomyslel si.

JEŽIBABA (pokračuje):
Vysoká tedy
tá sila vedy
tkvie pre celý svet vo skrytosti!
A kto v myslení lagan je,
tomu sa darom dostane,
ten má ju bez starosti.

FAUST:
Čo za nesmysel trepe? Na úmor!
Hneď kotrba mi treskne. A veď
zdá sa mi vskutku, čujem celý chór
hen stotisícich pomätencov vravieť.

MEFISTOFELES:
Dosť, hodná sibyla, ó, skrotni, okraj —
Daj z tvojho nápoja, a rýchle po kraj
tú čašu naplň: lululu! a žblk;
nie, môjmu druhovi ten dúšok nezaškodí:
je mužom veľa stupňov — celé schody —
čo nejeden už dobrý zrobil glg.

JEŽIBABA
(s mnohými obradmi nalieva nápoja do čaše; ako potomtúto Faust podnesie k ústam, vznikne ľahučký plameň).

MEFISTOFELES:
Len rezko, do dna! Tak ti pochutí
a obveselí srdce: techy rieka.
Si predsa s diablom rúče shodnutý,
i mal by si sa ľakať plamenčeka?

(Striga rozpustí kráž. Faust vykročí z neho.)

MEFISTOFELES:
A teraz chytro von! Tu nesmieš zaháľať.

JEŽIBABA:
Nech glgček na zdravie vám padne náležito!

MEFISTOFELES (strige):
A môžem-li ti dač’ po vôli spáchať snáď,
tak o Valpurge len máš čas mi oznámiť to.

JEŽIBABA:
Tu máte pesničku! Keď tu i tu
si zaspievate ju, tak k pocitu
vám zíde vše a bude zvláštne účinkovať.

MEFISTOFELES (Faustovi):
No, hybaj skoro a daj viesť sa, upravovať!
Nevyhnuteľne musíš vyparovať,
by totá sila nezvyklá
tak vnútrok ako vnešok prenikla.
Ja napozatým ti poslúžim poučením,
jak lieň sa šľachetná ctí, váži, miluje,
i zápäť pocítiš s úprimným potešením,
jak hnul sa figliar Lel a sem-ta strečkuje.

FAUST:
Len letkom dovoľ ešte v odchádzaní
mi do zrkadla pozrieť! Svet v ňom maľovaný
a obraz ženy, ach, tak krásny bol!

MEFISTOFELES:
Nie, nie! Ty máš vzor všetkých paní
čoskoro spatriť v tele pred sebou.
(Zticha.)
Ten nápoj v sebe, zrozkošene
Helenu uzrieš čopriam v každej žene.