Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

MEFISTOFELES:
Na všetku zhrdenú lásku! Na pekelný prvok! Tešil
bych sa, nech viem dač’ horšieho, zač’ bych tým viac
                         klial a hrešil!

FAUST:
Čo ti, čo za sršeň ťa štipol medzitým?
Tej tváre s takým svalov vytknutím,
nie, nevidel som v žiadnom položení inom.

MEFISTOFELES:
Hneď a hneď so všetkým sa oddám čertu činom,
kebych len ja sám nebol ním!

FAUST:
Či sa ti niečo v hlave pomklo razom?
Sa ponášaš, bys’ zúril ako blázon!

MEFISTOFELES:
Len pomyslite si tú zlobu zlôb:
okrasu, pre Gretušku nachystanú,
ju uchvatol vám hubáň-pop! —
Mať dopadla vec k podívaniu,
i hneď to skryte mrázkom prišlo na ňu:
hja, pani má nos vyžly sliedivej,
vždy ňuchtí v knižke modliacej,
i na náradí čuchom vymacká,
či vec je svätá abo svetácka;
a na šperku, tam už až stopy videla,
že požehnania na ňom neveľa.
Dieťatko! skríkla, statok nepravý
opance dušu a krv vytrávi.
Venujme ho Matke Božej, a ňou
budeme fedrovaní nebies mannou!
Margitka skrivila pysk, zdusiac ston:
veď, hútala, to darovaný kôň —
a vskutku, nie je bezbožným,
kto ho tak jemne priniesol sem k nim.
Tu matka dala zavolať kňažka.
Ten, sotva občul fígeľ, hneď i cení-ťažká
a pohľadom sa na to čudo baví.
I riekol: Tak sa práve smýšľava:
kto premôže sa, vyhráva.
Oj, cirkev žalúdok má dobrý, zdravý,
už celé krajiny požrela hltom žriedla,
a preds’ sa ešte nikdy neobjedla;
ba cirkev iba, moje milé panie,
nespravodlivé vládne stráviť manie.

FAUST:
No, to je všeobecný zvyk,
to môž’ i žid a panovník.

MEFISTOFELES:
S tým shrabal sponku, reťaz, prstene,
jak by to boly babky medené,
nestrovil na vďak viac ni menej slov,
než jak by to bol košík orechov,
no všetku sľúbil im nebeskú odplatu —
i boly vzdelané až k ochvatu.

FAUST:
A Gretka?

MEFISTOFELES:
         Sedí jak na tŕňoch, neznáma
ni s tým, čo chce, ni s tým, čo počať má;
na skvosty myslí deň-noc, v srdci bôľ,
viac ešte na toho, čo jej ich priniesol.

FAUST:
Trpiacej milej je mi ľúto. Ty,
priam opatri jej nové klenoty!
Na prvom beztak nebolo ni znáčka
zvlášť umeleckej roboty —

MEFISTOFELES:
Och, áno, pánovi je všetko detská hračka!

FAUST:
A zrob to, sprav dľa môjho náhľadu!
Prives sa na jej susedu!
Buď čertom, čerte, nie kvas, kolomaž,
a nový šperk jej zaraz zadováž!

MEFISTOFELES:
Hej, milosťpane, milerád, v tú chvíľu.
(Faust odíde.)
Tak zaľúbený trup, ten vo svet bez cieľa,
len aby pozabavil svoju milú,
rad-radom, pukačku, jak žugan náhodilú,
vám slnce, mesiac, hviezdy vystrieľa. (Odíde.)