Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

FAUST (vstúpi s púdlikom):
Som polia zanechal, grúň s lesom,
ichž noc tmou prišla poopriasť
a tuchyplným svätým desom
v nás zbúdza lepšiu duše časť.
Spia mrcha pudy, sebstvo-vilstvo,
ruch vášní činný zaseknul;
včuľ hýbe sa len ľudomilstvo,
láska sa božia hýbe včuľ.

Buď ticho, pudláč, nebzíkaj, šteňa sučie,
a pri prahu čože tak ňuchtíš, há, tam?
Takoj sa za pec uľahni rúče,
najlepšiu podušku svoju ti dám.
Keď si sa nás za cestou vŕškatou veru
behom i skokom nabavil dosť.
tak prijm’ teraz i moju opateru
jak vítaný mi pokojný hosť.

  Ach, keď tak v našej úzkej cele
  zas lampa horí radostná,
  tu v hrudi i nám svitne cele,
  v tom srdci, čo sa samo zná.
  Um začne znova hovoriť a
  nádeja kvitnúť; zjarený
  zatúžiš po potokoch žitia,
  ach, po života prameni.

Púdliku, nevrč! Ku tým svätým tónom,
ichž zun mi dnes cele dušu zaobsiahol,
naskrz sa nehodí zvierací hlahol.
Sme zvyknutí, ako by pod zákonom,
ľudia že radi sa posmievajú
z toho, čo nechápajú,
že na dobré oni a krásne,
čo im je neraz na obtiaž vlastne,
začnú ti šomrať, hundrať, ba mrčať;
či i pes chce na to, jak oni, vrčať?

Ale, ach, už cítim, pri najlepšej vôli,
úkoj viac neprýšti z pŕs, schradlých v bôli.
Ale prečo musí prúd vyschnúť tak skoro
a my váľať sa v žízni na smrť až choro?
O tomto samotrýznení
moc skúsenosťmi som obremenený.
No túto nestač nahradiť ľza, na hoj zmeniť:
naučíme sa nadzemské ceniť,
zatúžime po zjavení,
čo nikdy neplaje na nebosklone
ni pod ním tak dôstojne, krásne i blahovonne,
jak v Novom, toť, zákone.
Nutká ma to, pohonom prapríčiny,
otvoriť základný text vznešený,
s poctivým pocitom, vzňatým na zápal,
už raz svätý ten originál
preložiť milenej mi do nemčiny.

(Otvorí diel knihy a chytí sa do toho.)

Na písme stojí: „Na počiatku bolo slovo!“
Tu stojím už, som uviazol;
kto pomôže, bych pokročil sa novo?
Nie, slovo neľza mi tak vysoko si vážiť,
to ináč preložiť sa musím snažiť,
akže som duchom prave osvitol.
Na písme stojí: na počiatku smysel bol.
Rozvážže dobre prvý riadok,
že brko nezvirgá ti na úpadok!
Či smysel pôsobí a tvorí? hádka zbylá —
Stáť má skôr: na počiatku bola sila!
Lež, i kým toto píšem, pochýb nával
ma varuje, bych pri tom nezostával.
Mne pomáha duch! Mám to: jeho na pokyn
bezpečne píšem: zpočiatku bol čin!

  Chceš-li byť účastným mojej stane,
  púdliku, nechaj zavýjanie,
  s brechotom prestaň, no pst, špata!
  Nemôžem kazimiera-kamaráta
  nablízku trpieť, priateľ pokoja.
  Z nás jeden, ty abo ja,
  musíme opustiť celu.
  Nerád komu bez rozdielu
  vypovedám pohostinstvo: no,
  dvere sú dokorán, ujsť ti slobodno.
  Ale čo to za videnie!
  Môž’ sa to diať prirodzene?
  Je tôňa a či je skutočnosť?
  Jak dužie môj púdlik na dĺžku, na šírosť!?
  Mohutnie, dvíha sa ohromno, ba
  nie je to psia podoba!
  Čo za strašidlo dovliekol som domov? Och,
  už vyzerá ti ani hroch,
  okále ohnivé, strašlivý hryz.
  Ó, ty si mi to iste, tys’!
  Na taký polopekelný plod
  kľúč Šalamúnov dostačí, toť!

DUCHOVIA (na chodbe):
Väzňom je dnu jeden! Chránim,
buďte tu, neiďte za ním!
Jak v železách lišiak, musí nyť
starý z pekla ostrovid.
Ale pozor! Huš,
preletujte osve, spolu,
hore-dolu:
a on vymotal sa už.
Viete-li sa spriahnuť-zapäť,
nedajte ma kľapať-kapať!
Všetkým nám do času toho
urobil už kvôli mnoho.

FAUST:
Po prvé zvieraťu zastal si v stret,
použijem štvorých prôpoveď:
  Salamander žiar a plaj,
  undina sa svíjaj,
  sylfa pomíjaj,
  škriatok sa ustávaj.

Komu by neboly známe,
živly to samé,
sila v nich
i vlastnosť ich,
nebol by, v ruke s ich lajstrom,
nad duchy majstrom.

  Zhyň v plameňoch, mloku
  potmešilý!
  Rusalka, slej vodné žily
  k veletoku!
  Svieť, meteorov prelesť v oku,
  vílo!
  Domáce pomáhaj motovilo,
  incubus, incubus!
  vyjď a prikry na pokus!

Žiadno z tej štvorky
netrčí v zvierati. Horký!
leží si ticho a škľabí sa mne;
nedotkol som sa ho tým bolestne.
Počkaj, premilený vtáčku,
očuješ tuhšiu zaklínačku.

  Však, si, tovarišu,
  zbeh, ktorý pekelnú opustil skrýšu?
  Tak viď to znamenie,
  pred nímž sa pokoria zdrtene
  čierne ztaď kŕdle!

Už zdúva sa, ježiac srsť na chrbte, hrdle…

  Povrhlá bytnosť! Čuj, sa ťa pýtať:
  či vieš ho, toť, čítať,
  nikdy čo nevznikol v pôrodných potrebách,
  nevysloviteľného,
  rozliateho všetkých po nebách,
  bezbožne preklatého?

Vykázané za pec, nechcejúc von,
nadúva sa ti ako by slon,
celé zapĺňa priestranstvo, hľa,
roztiecť sa hodlá ani hmla.
Nedriap sa na strop, ohyzda nástrah!
K nohám tu uľahni majstra!
Vidíš, že nehrozím podaromnici.
Spálim ťa v tej svätej blýskavici!
Nečakaj, zanovit,
na vo troje žhúci svit!
Nečakaj, zanovit,
bych hlavného kunštu mal popoužiť!

MEFISTOFELES
(vystúpi, medzitým čo hmla sa rozchádza,zpoza pece, oblečený ako cestujúci scholastikus):
Nač’ hurt ten? Čím smiem panáčkovi slúžiť?

FAUST:
To tedy bolo jadro púdlika!
Pobehaj-školast? Pád, ma schopný rozrehotiť.

MEFISTOFELES:
Pozdravujem učeného pánika!
Ver’ dali ste sa mi a hodne potiť.

FAUST:
Ako sa voláš?

MEFISTOFELES:
                   Tá otázka zdá sa mi
primalichernou pre toho, čo horí
až nenávisťou k slovu, no a ktorý,
od zdania vzdialený na míle, smyslami
len k dnu sa podstát vŕta cez površia kôry.

FAUST:
Však pri vás, panáci, môž’ človek podstať
už obyčajne z mena k prečítaniu dostať,
kde prizrejme sa dokazuje,
keď človek, tobôž spytateľ,
vás muším bohom, zhubcom, lhárom pomenuje.
No, dobre; kto si tedy, rec.

MEFISTOFELES:
Keď rec, tak vedz: som onej sily diel,
čo voždy zle chce a vždy dobre robí preds’.

FAUST:
Čo hádanky tej skrýva zástera?

MEFISTOFELES:
Ja som ten duch, čo stále zapiera!
A s právom: lebo, čo tu vzniká, tvar
si odievajúc bytia, veľkô-malô,
je hodno iba, aby pošlo v zmar;
i lepšie, keby ani nepovstalo.
Tak tedy všetko, čo vy na tom svete,
za sudcu majúc liché vedomie,
hneď hriechom, skazou hneď, zlom vôbec zvete,
obzvlášte mojím živlom je.

FAUST:
Vraj, diel si, časť, a čnieš preds’ celý napredo mňa?

MEFISTOFELES:
Čo vravím ti, je pravda skromná.
Kým človek, pochabý ten svetík-oriešok,
sa obyčajne drží za celok:
ja časť som dielu, čo bol všetkým zpočiatku,
časť tmy, čo svetlu zľahla za matku,
pyšnému svetlu, ktoré, leda k moci,
že stuhlo v brkách, stvrdlo na spáry,
už hodnosť, priestor ti chce uprieť matke-noci;
a preds’ sa mu to nezdarí,
bo, nech si akokoľvek snažbou srší-kypí,
prikuté ono na telesách lipí.
Z tých telies prúdi sa, ich krášli povinne;
teleso zahatí ho v chôdzi, hoci mrva;
tak, úfam sa, i dlho nepotrvá
a s telesami vedno zahynie.

FAUST:
No, poznám tvoje úlohy: ej, stupne k sláve!
Ty vo veľkom nič zničiť nie si vstave,
i počínaš včuľ v malom riadenie.

MEFISTOFELES:
A, pravda, tým je nemoc spravené.
Čo ničomu sa stavia oproti,
to čosi, opak ničoty,
neokrôchaný svet ten, hoci som už mnoho
podujal, vynaložil všeličoho,
nevedel som mu dosiaľ pristúpiť:
nie povodňou, nie búrok-víchric metlou ťažkou,
ni žravým požiarom, ni lomcujúcou triaškou;
jak tupý bezcitník a zanovit,
ledaže osŕknuc sťa trstina,
ti vposled zas sa pokojným zná stavať
a trvá more tam, tu pevnina!
A zlorečený, ničomnícky hyd,
tá zvieracia i ľudská háveď:
tej ti už naskrz nemožno dať rady,
priam sčeperí sa, hmýri ako prv —
Už koľkých uložil som podspod medzi klady,
a vždy ti obieha zas nová, čerstvá krv.
A to ide ďalej, zbesnel by si zlosťou!
Z povetria, z vody, jak zo zeme potreba
kás’ klíkov vyvádza ti množstvo, nových hosťov,
za sucha, mokra, tepla, chladna s unáhlením!
I nech si tak raz oheň nevymienim,
nič zvláštneho bych nemal pre seba.

FAUST:
Ty večne hybnej, spasiteľne
tvoriacej moci otŕčaš
v priek päste diabla neciteľné,
ichž darmo ľstive zatínaš!
Dač’ iného hľaď počať, plemä
ty chaosu hen prečudné!

MEFISTOFELES:
Naozaj spamätať sa chceme;
no o tom viacej budúcne!
Nateraz smel by som sa vzdialiť?

FAUST:
Nevidím, nač’ sa spytuješ.
Ťa poznať, dosť som šťastia mal; iď,
a navštevuj ma, ako vieš.
Tu okno je, tu sú zas dvere,
i komín ti je istý tam.

MEFISTOFELES:
No, vyjsť, jak vpálil som, v tom smere,
už sa len priznám, hoc sa okúňam,
mi bráni prekážočka troška:
na prahu vašom muria nôžka.

FAUST:
To pentagrama ťa tak trápi tu?
Ej, povedzže mi, keď, súc pekla synom,
to zaráža ťa, jak si predsa vošiel dnu?
Kým takého si ducha prekabátil činom?

MEFISTOFELES:
Obzrite znak si, nie je dobre vyvedený;
ten uhol, obrátený k východu,
je, ako vidíš, kúštik rozčapený.

FAUST:
Haj, chváliť prichodí mi náhodu,
že to tak utrafila, jak by strelil!
A ty si tedy mojím väzňom, čo?
Znezrady i to dopadlo, i to!

MEFISTOFELES:
Pes nepobadal nič, keď hupkom-skokom vtrielil;
no teraz je už iná reč:
čert nijak nemôž’ z domu preč.

FAUST:
Tak prečo nejdeš oknom? Ľahký batoh —

MEFISTOFELES:
Jest zákon pre diablov i čriedu mátoh:
kde vkĺzli dnu, tam musejú i von.
To prvé bez ohľadu na zákon
nám voľno — v druhom každý otrokom sa stáva.

FAUST:
I peklo má si svoje práva?
No, to je vskutku výtečné!
Tu s vami, páni, by šlo, a to bezpečne,
i pojednať sa, však, len návrh smluvy složiť?

MEFISTOFELES:
Čo sa ti prisľúbi, máš zplna, čisto požiť,
ver’ neutrhne sa ti ničoho.
Však, akže smluva platnou byť má,
nemožno len tak vhupnúť do toho;
i porokujeme si o tom najbližšie.
Včul prosil by som ťa, sa kloniac najnižšie,
ráč na tento čas prepustiť ma.

FAUST:
Ech, zostaň ešte, báchorôčku kým
mi rozpovieš: len nech je z dobrých dáka.

MEFISTOFELES:
Nie, pusť ma už! Sa skoro navrátim,
a vtedy vypytuj sa, čo ti ďaka.

FAUST:
Ja som ti nenastražil úkladne,
sám do vlastných si vliezol nití.
Nech drží čerta, kto ho popadne,
ver’ nie tak skoro druhý raz ho chytí.

MEFISTOFELES:
Ak ti tak ľúbo, vďačne tentoraz
zotrvám spoločníkom ti i zatým;
no pod podmienkou, že ti čas
svojimi kunštami čo najslušnejšie skrátim.

FAUST:
Rád uvidím, páš neobmedzene;
len nech aj baví tvoje umenie!

MEFISTOFELES:
Hej, priateľu môj, pre tie tvoje smysly
viac získaš v tejto hodine,
než dlhé za roky, čo rovno šedine
nad tebou boly jednotvárne svisly.
Čo útli duchovia ti zaspievajú,
obrazy pekné, ktoré prinášajú,
nebude leda pustá čarohra.
I sám tvoj čuch sa bude tešiť z krásna,
tak obveselia sa i tvoje ďasná,
kým v ten čas cit tvoj si rozkoše načiera.
Netreba príprav vopred, nač by tie?
Sme spolu všetci, začnite!

DUCHOVIA:
Shŕknite črepy,
tmavé vy sklepy,
plnšej nech vnady,
vľúdne dnu hľadí
belasý vzduch!
Keby nie chmáry
na jeho tvári,
hviezdičky hnedky
strbliecu všetky,
ľúbezné slnká,
za vlnkou vlnka,
zatočia v kruh.
Nebeských synov
duchovná krása,
ponad hlbinou
— pravda, len zdá sa —
vratký ich ohyb
povedľa tiahne,
bez obáv, pochýb
náklonnosť silná
zápäť im zpilna
odbočkou zahne,
a rúch ich kraje,
stuž, čo s nich vlaje,
pokryjú kraje,
útulok lubia:
citom kde vrelí,
pozadumelí,
na ústach ústa,
na život celý
milí sa snúbia.
Besiedky zhusta!
Na latiek drievi
družno i rôzno
pučiace révy!
Ťažiace hrozno
s bobuliek riasou
v nádržku šústa
tiesnivých prasov:
šurdžajú mušty,
jarky jak v pľušti,
kypiace vína,
riava vždy iná
zurčí cez skalky
vzácne i čisté,
kryštály isté,
kľučkujúc hadom
do sivej diaľky;
za sebou vrchy
nechajú radom,
príval jak sprchy,
plytko i spádom
z korčekov, z klopcov,
cez bralísk brány:
až po kamenci
na šírej pláni
prúd roztečie sa —
všetky sa složia
na pokoj, snijú
splynuté v plesá
kol’ u podnožia
zelených kopcov.
A operenci
slasť si tam pijú,
slniečku v stretky
zdvíhajú letky,
s každým dňom krásnym
zaletia v ríšu,
zlato kde prosa,
perličky rosa:
k sihotiam jasným,
na vlnách čo sa
laškovne kníšu;
v chóroch kde skvúcich
vysk počujeme,
po luhoch zrieme
ples tancujúcich,
až všetci v shode,
druž šantujúca,
luč! po slobode
porozpŕchnu sa.
Tí, hybaj v nohy,
ni vysoká zver,
po štítoch lozia;
plávajú mnohí,
kúpu sa, vozia
na okách jazier;
iní kým plecí
okrídlenými
povznášajú sa
nad oblač, dymy,
nad dúhy most:
k životu všetci
usilujú sa,
každý si letí
v mnohých hviezd svety,
blaha jak hosť…

MEFISTOFELES:
Spí! Znamenite, mladosi vy malí,
vozdušná chasa, ačidali,
ste mi ho rúče sčičíkali!
Za koncert ten som vaším dlžníkom. —
Hoj, nies’ ty ešte oným chlapíkom
udržať čerta v hrsti zaväzeným! —
Nono, ho šiaľte sladkým snovidením,
v oceán ponorte ho bludu do rána!
Však na prahu tie čary zničiť rozpoltením,
hej, potrebujem zúbät potkana.
A, ľaď, nie dlho treba zaklínať mi plemä:
už šuchorí tu jeden i hneď poslúchne ma.

Pán onen potkanov a myší,
múch, žiab, vší, ploštíc nanajvyšší
ti velí, vylez z diery, smelec-vrah,
a poobhrýzaj tento prah,
tak jak ho olejom on zakvapkal —
No, už mi ideš, skočko? Chvála chvál!
Len rezko do práce! Hrot, čo mi bráni,
priam napredku si drepí hrany.
Zakúsni ešte — bude, drevokaz —
No, Fauste, snívaj len, kým vidíme sa zas.

FAUST (zobudiac sa):
Jak? Opätne som ošmálený?
Tak zmizá nával duchaplných síl,
že v snách mi čert bol lžive predstavený
a že mi púdlik uskočil?