Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

MARTA (samotná):
Boh odpusť môjmu mužovi
milému: — ach, plač hotový —
mne veru dobre nezrobil!
Kýs’ dobrodruh v ňom pôsobil
a hybaj! v nohy v svety neznáme,
a mňa tu nechá samu na slame.
Ja bych ho ozaj bola nezarmucovala,
ho, vidí Pán Boh, celým srdcom milovala.

(Pustí sa do plaču.)

Var’ už i umrel! — Ó, kríž, za korisť
ma zas chceš, ďalej škrieť a hrýzť — —
Len kebych mala smrtný list!
(Margita pribehne.)

MARGITA:
Joj, pani Marta!

MARTA:
                 Čo je, Gretuška?

MARGITA:
Kolená sa mi — hrešte strachúška! —
až podlamujú od veľkého ľaku.

Veď našla som vám zasa schránku takú
vo svojej skrini, zdobne zrobenú
i vykladanú, z dreva ebenu,
a veci, hí! niet krajších na svete,
moc bohatšie, než boly v prvej tie.

MARTA:
Ten raz vem ona radu od susedy:
nemusí matke zjaviť to, jak vtedy;
tá hneď by s tým zas pošla ku spovedi.

MARGITA:
Ach, pozri, vašnosť, len, sem nech sa podíva!

MARTA (ozdobí ju):
Ó, stvorička ty šťastlivá!

MARGITA:
Bohužiaľ, nesmiem, jak by vôľa bola,
v tom na ulicu ani do kostola.

MARTA:
Len ty príď často ku mne, túžby so žihadlom,
po okrášlení neuvädlom,
a tu sa tajne obves klenotom;
s hodinku poprechoď sa zavše pred zrkadlom,
obidve budeme sa kochať v tom.
A potom nájde sa srok, trafí sviatoček,
kde upozorniť ľza svet zvoľna na blyskoty.
Prv na švorček, tak perly do ušiek —
Mať nezbadá, a ak, dák’ sa jej zašemotí.

MARGITA:
Kto len tie schránky obe priniesol, kým spádom?
Ja myslím, s kostolným to nie je riadom!
(Klopú na dvere.)
Môj Bože, matka snáď? — Ja dieťa nehodnô!

MARTA (cez záclonku kukajúc):
Kýs’ cudzí pán to —  Slobodno!

Vystúpi Mefistofeles.

MEFISTOFELES:
Som smelý len tak vhupnúť prenáhlene,
aj prosím panie za prepáčenie.
(Úctive cúvne pred Margitou.)
Na paniu Schwerdtleinku som chcel sa dovedať.

MARTA:
Ja som tá, čo jej má pán povedať?

MEFISTOFELES (ticho k nej):
Tak poznám ju už, mne to dosť;
tu u nej mešká ozaj vzácny hosť.
Odpusťte smelosti, môj krok ma mrzí bludný,
že radšej prídem znova popoludní.

MARTA (nahlas):
Pomysli, dievča, slasť ver’ môž’š čuť srdečnú!
Ten pán, hľa, má ťa za slečnu.

MARGITA:
Ja chudobná som mladica;
ach, Bože, pán je dobrý od srdca:
ten šperk, skvost nie je môj, hoc na sebe ho mám.

MEFISTOFELES:
Hoj, nerobí to šperk len sám;
má ona podstať, má tak ostrý vzhľad!
Jak teší ma, že smiem tu zotrvať!

MARTA:
A čo mi prináša pán? Stŕpam nedočkavá —

MEFISTOFELES:
Rád bych bol, keby bola veselšia to zpráva!
No úfam, nedáte mi zato pokutovať:
Jej manžel mŕtvy je i dá ju pozdravovať.

MARTA:
Je mŕtvy? Verníček ten! Och, jaj, že to viem —
Môj muž mi umrel už! Ach, pominiem!

MARGITA:
Ach, milá pani, nezúfajteže!

MEFISTOFELES:
Lež smutný vyčujte skôr príbeh, isteže!

MARGITA:
Ja preto by som radšej nikdy neľúbila,
veď strata by ma na smrť utrápila.

MEFISTOFELES:
Na radosť sa žiaľ, na žiaľ radosť mení.

MARTA:
Rozpovedzte mi jeho žitia skon!

MEFISTOFELES:
V Padove leží zahrebený
na riadne vykropenom mieste on,
tam u svätého Antonínka
si ustlúc chladné lôžko, kde i večne spinká.

MARTA:
Nič iného mi nemáte čo oddať?

MEFISTOFELES:
Ba áno, prosbu, lenže na blahodať
priveľkú, ťažkú, že až nosič zastene:
by dali ste, hej, zaňho, ale sväto-isto,
odspievať omší počtom tristo!
Ostatne mám, ľaď, prázdne kešene.

MARTA:
Čo, ni len strapca na obozrenie?
Ni drahotinku, nač’ sa lakomí
tak rada žena, márny lištek-blyštek,
čo každý od remesla tovarištek
na spodku kapsy zgazduje,
jak pamiatočku varuje,
i radšej hlady mrie, ba radšej žobre?!

MEFISTOFELES:
Ó, pani, srdečne ver’ ľúto mi;
ale veď, poznal som ho dobre,
ani on kade-tade po dráze
nerozhadzoval svoje peniaze.
A môžem uistiť vás nad pochyby,
oželel i on veľmi svoje chyby,
a ešte viac, hej, súc už k hrobu na ceste,
oplakal svoje nešťastie.

MARGITA:
Ach, že sú ľudia takí nešťastní!
Zaiste, nebudem mu s modlitbičkou skúpiť
za pokoj duše, sladké v hrobe sny.

MEFISTOFELES:
Vy hodna ste hneď a hneď v stav manželský vstúpiť:
ste chutné dieťa, pospas ozajstný.

MARGITA:
Ach, nie, včuľ ešte privčas prísť mne s tým.

MEFISTOFELES:
A keď nie manžel, tak buď frajer medzitým.
Haj, vrchol nebeských to darov, amen,
môcť takú milotu do mužských zavrieť ramien.

MARGITA:
To na tých stranách nie je obyčaj.

MEFISTOFELES:
Obyčaj či nie! Zná závoz i tento kraj.

MARTA:
Veďže mi rozprávajte!

MEFISTOFELES:
                      U jeho som
stál smrtnej postele, dotknutý jeho lósom,
od trusu lôžko to moc lepšie nebolo,
zo slamy zhnitej napolo;
však mrel jak kresťan — jedno len ho straší:
zrel, že má ešte toho moc viac na rováši.
Och, zvolal, jak sa musím stydieť,
sa od základu po vrch nenávidieť,
že za ľahkých som, rozpustilých chvíľ
i remeslo i ženu opustil!
Tá spomienka ma ubíja.
Len či mi ešte moja žena milá
v tom žití odpustí, čo pre mňa podstúpila!

MARTA (s plačom):
Ten dobrý muž! Ja som mu dávno odpustila.

MEFISTOFELES:
Však, vie Boh, bola viac na vine nežli ja.

MARTA:
To cigáni! Čo, luhať na hrobových prahoch!

MEFISTOFELES:
Nebodaj blúznil v ostatných to ťahoch,
ak len sa zpola vyznám v tom.
Ja nemal, vravel, mäkko postlané,
nie na kratochvíľu čas, okáľovanie;
povinnosť zarutla ma úšustom,
i musel som sa mocovať a boriť:
prv deti, a tak chlebík pre ne tvoriť,
a to chlieb v smysle najširšom,
i nemohol som pre tú večnú v čele vrásku
ani len v pokoji zjesť svoju skromnú čiastku.

MARTA:
Nuž takto zabudol na večnú vernosť, lásku,
tak na trampotu deň i noc!

MEFISTOFELES:
Nieže tak, citne vám i na to myslel moc.
Hovoril: Keď som z Malty odišiel,
pomodlil som sa vrúcne za ženu i deti;
a hľa, nám nebo milostive svieti:
že naša loď, jak jeho na povel,
laps! prikvačila koráb turecký,
čo poklad viezol veľsultána.
Tu zmužilosti uliezlo sa mzdy,
i tiež som dostal, jak sa patrí na kompana,
svoj dobre navážený z toho diel.

MARTA:
Ej, jak? Ej, kde? Var’ zakopal ho niekde?

MEFISTOFELES:
No, štyri vetry ho už vláčia, čert ho vie kde!
Slečinka krásna ujala sa ho,
ako už vášho muža driečneho,
keď cudzo sem-ta sa prechádzal v Neapoli;
moc nežných milôstok strovila na neho,
že chutnal slasť ich i v poslednom smrtnom bôli.

MARTA:
Ten lotor, kradoš vlastných u faganov!
Ni všetka neresť, biedy celý roj
neznaly skrotiť uzdou duplovanou
ten jeho spustlý život v spräži s mrchou-hanou!

MEFISTOFELES:
Vidíte, zato i je tam, kde kopú loj.
Nech tak som na vašom včuľ stanovišti,
posmútim síce za ním cudný rok,
no už i zatým ohliadam sa vbok
po novom holúbku, za nímž mi duša piští.

MARTA:
Ach, Bože, jak preds’ ten môj prvý bol,
ver’ druhého tak ľahko nenašla bych v svete!
Nemohol, všetko zvážiac napospol,
byť milší blázonko, ak tomu rozumiete.
Len rád vám mal to mnohé vandrovanie
a cudzie ženy, cudzie vína zátkované
a zlorečenú v kocky hru.

MEFISTOFELES:
Nuž, tak to mohlo ísť, stáť v rúčom narovnaní,
keď on vám asi toľkú oštaru
prezeral so svojej zas strany.
Prisahám, s podmienkou tou v klobúčku
ja sám bych čaral s vami obrúčku!

MARTA:
Ó, pán si ráči žartovať, tak strečkom!

MEFISTOFELES (pre seba):
Včuľ ale prac sa, plemä čertovo!
Tá baba chvatla by i teba za slovo.
(K Margite.)
A čo je vaším so srdiečkom?

MARGITA:
Čo pán tým mieni?

MEFISTOFELES (pre seba):
                 Ty dobráčik nevinný!
                 
(Nahlas.)

Zdrav’, panie!

MARGITA:
               S Bohom!

MARTA:
                       Z istej príčiny,
jejž neznesný je každý odklad,
ó, povedzte mi chytro-chytručko!
Ja rada by som — svet vdov slamených sa stráni —
hneď v rukách mala svedectvo:
kde, ako, kedy zosnul mi môj poklad
a obradne bol pochovaný.
Ten poriadok odprvu väzí mi tak v zvyku,
i chcela bych o mŕtvom čítať v Týždenníku.

MEFISTOFELES:
No, dobrá pani, dvoch to svedkov ústami
sa všade pravda svetu oznámi;
mám ešte prevzácneho druha naporúdzi,
toho vám pred súd postavím v tej núdzi.
Sem privediem ho.

MARTA:
                  Ó, hej, urobtež’!

MEFISTOFELES:
A tu tá panna bude u vás tiež?
Je znamenitý šuhaj, mnoho pocestoval,
slečinkám zdvorilosti napreukazoval.

MARGITA:
Pred pánom tým ver’ zhorela bych hanby páľom.

MEFISTOFELES:
Pred nijakovským zemským kráľom.

MARTA:
Tam za domom v záhrade mojej obe
dočkáme pánov dnes vo večernej dobe.