Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

Faust, Mefistofeles.

FAUST:
Ktos’ klope? Voľno! Kto ma zasa
potrápiť chce?

MEFISTOFELES:
Ja som to.

FAUST:
Voľno!

MEFISTOFELES:
            Musíš vyriecť do tretice.

FAUST:
Nuž, voľno!

MEFISTOFELES:
           Tak sa mi máš páčiť povždycky.
My, nádejem sa, budeme sa snášať!
Veď vrtošky ti poodplášať
som tu, jak panic šľachtický,
v červenej, zlatom pramovanej hábe,
cez plecia pláštik, jak lub — nielen polhodváb je —
kosierok zastoknutý za klobúk,
pri boku dlhý kord a ostrý — klať i sekať:

i radím ti včuľ stručne ani struk,
priam podobne sa vyobliekať,
bys’, odklonganý, slobodný ni vtač,
vyskúsil, život čo je zač.

FAUST:
V hocjakých šatách rovno pocítim
tlak pozemského bytia, ostne jeho súžby.
Som pristarý len bavičkať sa s ním,
primladý nemať želaní a túžby.
Co môž’ mi svet dať? Čoho sľubný list?
Bez toho máš byť, máš sa zaobísť!
to večitá je nôta nôt,
čo každému v sluch pozaznieva,
juž celý dlhý cez život
nám každá hodina do zachrípnutia spieva.
Len s úžasom sa ráno prebúdzam,
i zaplakal bych horko v bezvládnosti biednej,
deň uvidiac, čo v svojom behu nám
nesplní jednej žiadosti, ni jednej;
ba sám i tuchu chúťky po omrz
hlavatým sudičkárstvom stenčí-skráti
a tvorbu mojich rušných pŕs
na tisíc ostudami životnými hatí.
Aj musím, noc keď slietla potichu,
vše na lôžko si líhať v úzkostlivej tiesni;
ni tam mi nebude dopriano oddychu:
viem, strašiť budú ma, až hrôza, divoké sny.
Boh, čo mi v hrudi bytuje,
môž’ k dnu v nej zvíriť vnútrom obrím-trpaslíčím;
čo nad silami mojmi kráľuje,
on navonok hnúť nevie ale ničím!
A tak je bytie mi na ťarchu viac než dosť,
smrť žiadúcnou mi, život ošklivosť —

MEFISTOFELES:
A preds’ smrť nikdy nie zvlášť vítaný je hosť.

FAUST:
Ó, šťastný, komu ona v triumfovom jase
krvavý vavrín spletá kol’ skraní,
či koho, prezúrenom v tanci po dubase,
v náručí dievčom náhle porani!
Ó, že som mŕtvy nesklesol, súc v moci
úchvatnej ducha s výšavy!

MEFISTOFELES:
A predsa mok ten brnavý
nevypil ktosi v onej noci.

FAUST:
Špehovať, zdá sa, je ti radosťou.

MEFISTOFELES:
Nie vševeda som; však moc nie mi tajnosťou.

FAUST:
Keď zo strašného v ten čas vzruchu-hmyru
ma sladko známy vyrval tón,
by odrobinku detských citov sivú
názvukom veselých chvíľ preľstil napokon:
tak všetko preklínam, čo lákadlami
a mámidlami dušu opína,
i do tejto ju trúchlej hrobky-jamy
slepivým, lichotným síl kúzlom zaklínam!
Prekliata predne vysoká tá mienka,
ňouž duch sa pyšno opriada,
prekliaty osln zjavu, ktorý, hoci ztenka,
na smysly sa nám pláchou nakladá!
Prekliate, čo nám vo snách pokrytecky vzplanie,
lesk slávy, mena chýr ni dlhý zlatý pruh!
Prekliate, čo nám lichotí jak manie,
jak žena, decko, sluha jak a pluh!
Prekliata mamona, jejž zlatopyská modla,
jas svetlý v zreniciach i krvavý,
nás na odvážne dráždi výpravy,
keď hnilého nám do pohodlia
vankúše trónom upraví!
Ba kliatba na balzam, čo vincúr z hrozna bere!
Najvyššej kliatba láske-milosti!
Na nádej kliatba! Kliatba viere
a predovšetkým trpezlivosti!

SBOR DUCHOV (neviditeľne):
Beda, beda!
sboril si ho,
ten utešený svet,
mohutnou päsťou;
rúca sa, padá — prach i smeť!
Poloboh, on ho rozbil!
My odnášame
sutiny v nič hrobárskou chasou
a nariekame
nad stratenou krásou.
Najmocnejšie
pôsobiaci z pozemšťanov,
nádhernejšie,
za tou troskou odpratanou,
zbuduj ho znova
vysokých štítov i viech,
základ kde chová,
vo svojej hrudi ho vybuduj zas!
Nový života beh
započni prečudesne,
na mysli ružový jas,
a nové piesne
ozvú sa tisícich krás!

MEFISTOFELES:
  To moji malí
  ti zaspievali.
  Čuj, ako k rozkoši, k činnosti radia
  premúdre, hoci čeliadka mladá!
  Vo sveta šír i diaľ
  chcú ťa vylákať schvál
  zo samoty kráža,
  smysel kde viazne, miazga sa sráža.

Nuž, prestaň so žiaľom sa ihrať-maznať,
čo, ako sup, ti život zhrýza vtom!
I najhoršia ver’ spoločnosť ti dá znať,
že s ľuďmi si len človekom.
No pod tým nie je návod vyrknutý,
by k čvarge si sa pridal celky.
Ja síce nie som niektorý ten veľký;
však chceš-li, so mnou spriahnutý,
životom kroky sádzať dlhodobým,
tak milerád sa prispôsobím,
byť tvojím naskutku, jak priať si zaráčiš.
Tvoj, áno, budem tovariš
a, zrobím-li ti po chuti,
som sluha tvoj, tvoj parobok!

FAUST:
A ja čo za to mám ti splniť, povedz.

MEFISTOFELES:
Oj, na to pomýšľať máš dlhý srok.

FAUST:
Nie, nie, čert sebec bol vždy, známa to vec;
len pre Boha on tak priam nezrobí,
čo druhým osožilo by.
Výmienku udaj jasne! Sprava
zreteľná: dobré priateľstvo.
Ináče sluha, jak ty, dopratáva
do domu nebezpečenstvo.

MEFISTOFELES:
Volím tu k službám ti byť zaviazaný,
na pokyn tvoj sa ustávať, že ani
si neoddýchnem na svoj spôsob, nie;
i jestli sídeme sa s tamtej strany,
ty poslúžiš mi podobne.

FAUST:
To ,s tamtej strany‘ pramálo ma trápi;
až teprv svet ten zdrvils’ v mrvy-strapy,
môž’ zápäť iný povstať hotove.
Veď z tej mi zeme vieri útech vlaha-pena,
to slnce na moje tu svieti utrpenia;
i bude-li raz spojka s nimi rozuzlená,
nech pre mňa skrsne, čo chce a čo vie.
Nie, nič viac nechcem slýchať o tom,
i budúcne či zvyk ten panuje,
že nenávidí sa a miluje,
a či i v oných sférach zemským za životom
jest, čo sa hore, dolu menuje?

MEFISTOFELES:
V tom smysle môžeš smele podniknúť to.
No zaviaž sa, a v dňoch tých uzrieš rozvinuto
ti k radosti hať umeleckých diel;
ja dám ti, z ľudí čo nik ešte nevidel.

FAUST:
Čo chceš ty dávať, zvrhľa pekla nahé?
Či človečí duch v jeho prevelebnej snahe
bol kedy chápaný od takých, jak si ty?
Preds’ pokrm máš si, ktorý nesýti;
máš vábom svoje rudé zlato,
čo, než sa boháč zobzeral,
jak rtuť sa roztečie mu v hrsti, ako blato;
hru, pri nejž nikdy nikto nevyhral;
dievčinu, ktorá mojich na prsiach
už žmurkom susedovi sľubuje sa,
cti božskú rozkoš, čo jak vetroplach
povetroň zablyskne a do tmy klesá.
Bo ukáž ovocie mi, ktoré, zvonku nach,
prv hnije, než ho strhom ukoristím,
a stromy, čo sa denne novým šatia lístím!

MEFISTOFELES:
Zákazka taká neodstraší ma,
i takým pokladom ti vládzem slúžiť.
Lež, priateľku, i čas zriem lupkať očima,
kde dobrôtky kus, čo ťa zajíma,
si pri pokoji môžme labužnícky užiť.

FAUST:
Jestliže kedy od mnoha či trošky
uspokojený sa zavalím do leňošky,
tak naskutku nech zahyniem!
Ak lichotením si ma kedy prelhať vstave,
že sám sa sebe spáčiť viem;
ak oklameš ma, a to pôžitkom kýms’ práve:
ten osudný deň, vrchol tvojich mier,
buď pre mňa posledný, nímž osvitla mi zem!
Na to sa stavím!

MEFISTOFELES:
                Pľask!

FAUST:
                       V dlaň úder na úder!
Hej, oslovím-li kedy chvíľku:
O, pomeškaj, si krásna, súbor vnád!…
tu do pút zadrhni ma na kosílku,
tu milerád chcem odkapať!
Nech zápäť umieráčik skvíli,
ty od služby si voľný zas,
zastanú hodiny, ich ručička sa schýli,
naveky zájde pre mňa čas!

MEFISTOFELES:
Zaštep si dobre; my ver’ nezapomenieme.

FAUST:
Máš k tomu právo s celým nárokom.
Ja — sám si svedkom, hoci lhárske plemä —
sa neodvážil na to s krivdy mottom;
jak vytrvám, súc otrokom,
či tvojím a či koho, čo ma po tom?

MEFISTOFELES:
Dnes ešte pod hostinou doktorskou
dostojím povinnosti v sluhu roli.
Len jedno! — Životu či smrti kvôli
si vyprosujem sopár riadočkov.

FAUST:
I písmo žiadaš, školomestská sovo?
Tak ešte nepoznal si muža, mužské slovo?
Či nie dosť, slovo že mnou rečené
má navždy opanovať všetky dni mi?
Nehoní vo všetkých svet vrstvách šialene,
a mňa ti má sľub zdržať medzi nimi?
Však blud ten je nám daný do srdca;
kto vďačne sprostí sa ho z ľudí?
Šťastlivý, vernosť kto čo kryštal nosí v hrudi,
niet obete, jejž, zhrdca-nezhrdca,
by neoželel za ňu v obcovaní!
No pergamen, nech popísaný
či potlačený, je strašidlom jednako,
pred nímž sa trasú všetci rovnako.
Už v pere slovo zmiera, iskra božia,
a vládu zastupujú vosk a koža.
I čo chceš, ďasu, odo mňa v tú pru?
Kov, mramor, pergamen, kus papieru?
Mám rafikou snáď, dlátkom, perom čmárať?
Voľ, jak chceš, z kraja, z prostriedku.

MEFISTOFELES:
Len ako môžeš svoju poviedku
tak zprchka preháňať, že musí sa až stárať!
Je predsa dobrý každý z lístočkov.
Naň podpíšeš sa krvi kvapôčkou.

FAUST:
Ak to ti dostačí namiesto, čím sa voští,
tak nechže zbude pri tej prošti.

MEFISTOFELES:
Hja, krv je zvláštna šťavina.

FAUST:
Len žiaden strach, že smluvu túto zruším!
Veď všetkých síl mi snažba jediná
je práve to, nač’ v nej sa duším.
Vysoko som sa nadúval;
do tvojej triedy len ma strká náhoda.
Duch veľký, on mnou spohŕdal,
predo mnou zatvára sa príroda.
Niť myslenia je potrhaná v kusy,
vedenie všetko sa mi dávno hnusí.
Nuž v smyselnosti krútňave
daj ukojiť mi vášne žeravé!
Pod rúškou kúzla nepreniknuteľnou
nech vteľujú sa razom čudesá!
Vtrhnime v časov šum, v boj s každou vlnou čelnou,
pod udalostí kolesá!
A vtedy nechže bôľ i pôžitok,
zdar, mrzutosť jak výsledok
sa zamieňajú, jak im možno už;
len v ruchu činným osvedčí sa muž.

MEFISTOFELES:
Neznáte miery, cieľa nemáte.
I keď vám ľúbo, všade mlsať, reku,
vše uchvátiť dač’ na úteku:
nech na zdravie vám padne buclaté,
v čom tak sa radi kocháte.
Len s chuťou do toho a smelo, jak sa svedčí!

FAUST:
Si počul, o radosti nieto reči.
Omamu oddám sa na ponuk nabídkou,
najbolestnejšiemu zo všetkých pôžitkov,
tu nenávisti zamilovanej,
tu omrzlosti, osvež sajúc z nej.
Tá hruď, už vyliečená z vedeckého pudu,
nech pozatým sa nezatvára bôľom,
a čo je veškerenstvu pridelené ľudu,
to vnútri volím požiť v svojom jástve holom,
tým duchom zobjať výsosť-nízkosť, kde len v čom je,
ľudského duhu-bôľu krbom v srdci stať sa,
tak vlastné rozpäť ja na ľudstva povedomie,
a, ako ono, vpokon tiež tak stroskotať sa.

MEFISTOFELES:
Ó, ver mne, ktorý, veľa tisíc liet už starý,
prežúva peceň tvrdej výchovy,
že človek od kolísky po čierne až máry
ver’ dávny kvas ten nikdy nestroví!
Ver našincovi, všetko v priestore i v čase
je pre Boha len spravené!
On vo večnom si dvorí jase,
nás na klin složil mračnej Gehenne,
a vám sa ušiel dník a nôcka v premene.

FAUST:
Ale ja chcem!

MEFISTOFELES:
             To v sluch reč príjemného zvuku!
Však pre jedno preds’ mrkotno je mne:
čas krátky že a dlhé umenie —
Ja myslím, mali by ste chodiť na náuku.
Viete čo? S poetom sa spräžte v poťah prostý;
ten panák však nech na každý
deň zblúdi v húštiach obraznosti
a všetky vzácne akovosti
vám na ctihodné temä shromaždí:
tak srdnatosť ľva ponajprv,
jeleňa rýchlosť, akou zaberá,
horúcu potom Vlacha krv
a húževnatosť severa.
On nájď vám zlatý kľúčik k taju,
jak veľkodušnosť sa a úklad sknôtiť dajú,
a vám daj, hoc už mužnosť preziera,
sa mládeneckým ohňom zapaľovať,
by dľa výpočtu ste sa mohli zaľubovať.
Sám rád bych s ním sa obznal: kto sme, čo sme?
ho tituloval: pane Mikrokozme!

FAUST:
Tak čo som ja, ak podľa kohosi
koruna ľudstva je ten hrozeň kyslý,
po ňomž sa márne všetky načahujú smysly!?

MEFISTOFELES:
Tys’ koncom koncov to — čo si.
Hoc postav vlásenku si z miliónov brčiek,
si podlož podošvy na siahu pod paprčiek
pár: vždy preds’ zostaneš, čo si.

FAUST:
Och, cítim, nadarmo som klenotnicu
ľudského ducha k sebe zachvátil,
bo posadím-li pohodlia sa na stolicu,
nezbuble vo mne prameň nových síl;
ani len na vlas nevzrástol som vyššie,
ni k nekonečnu nepomkol sa bližšie.

MEFISTOFELES:
Môj milý pánko, ohliadate veci,
jak ľudia práve obzerajú ich;
musíme múdrejšie si počať predsi,
než kŕdlik radostí nám zvirgá životných.
Do hroma, veď hej: ruky, nohy, no a hlava
a r… sú tvoje, vidíme;
no všetko, čo sa zčerstva pôžitkom mi stáva,
či zato menej mojím je?
Keď šiestich samcov kúpiť vstave som,
nie moje sú ich sily, ichž smiem utrmácať?
Pricválam i som vskutku junákom,
jak mal bych knošiek štyriadvadsať.
A preto rezko! Nechaj dumy tie,
a prosto vo svet hurá! strelhbite.
Ja vravím ti: chlap, ktorý počíta
kramársky, je jak zviera, kravička hen vaša,
juž, step kde na súš sparnom vyžitá,
kýs’ zlý duch vodí v kruhu sem i ta,
kým vôkol strie sa krásna, bujná paša.

FAUST:
Jak začneme to?

MEFISTOFELES:
               Ľahká vec i reč:
no, odídeme zrovna preč.
Veď je to tuná pravá mučiareň!
Čo za život to, či tak pozoru,
či názoru má znamenať, sa trudiť,
seba i chasníkov tých nudiť?
Ta ponechaj to všetko hen
pánovi susedovi bachoru!
Nač’ bys’ sa mlátením tým súžil prázdnej slamy?
To najlepšie, čo môžeš zvedieť len,
preds’ nesmieš sdeliť s tými papľuhami.
Priam na chodbe ti čujem jedného!

FAUST:
Mne nie je možno vidieť ho.

MEFISTOFELES:
Úbohý chlapec dlho čaká tam; i
než okrial, nesmie odfárať skôr, nie.
Poď, daj mi kabát svoj a čiapku;
tá maska musí stáť mi výborne.
(Preoblečie sa.)
A teraz prenechaj to môjmu vtipku-driapku!
Nepotrebujem štvrť hodinky ak;
ty zatiaľ zhotuj sa na pojazd krásny tak!
(Faust odíde.)

MEFISTOFELES (v dlhom obleku Faustovom):
Len opovrhni umom, vedami,
človeka najvyššími silami;
len daj sa šalebnými kúzly-čary
lži-duchu uistiť v tvár z tvári:
tak mám ťa, bez všetkej mám výhrady —
jemu to sudba dala ducha skvostom vena,
čo ženie neskrotne vpred ni or za mladi
a jehož snažba prenáhlená
vše radosť žitia hupkom presadí.
Toho ja povlečiem cez divý život rázne,
cez plytké nepatrnosti:
nech mece sa mi, trnie, ulipá i viazne
a jeho nenásytnosti
nech miska s pokrmom tak, s nápojom jak čaša
sa pred lakotným pyskom unikave vznáša;
obživy márne bude modlikať;
a keby tú tresť v sebe povyziablu
i dobrovoľne nebol oddal diablu,
on musel by preds’ skazu vziať!

ŽIAK (vtom vystúpi):
Ja som tu teprv krátky čas.
Prichádzam, v oddanosti kloniac väz,
prevravieť s mužom, ho poznať — žiadosťou až mrúc tou —
ktorého všetci menujú mi s úctou.

MEFISTOFELES:
Veľmi ma teší vaša zdvorilosť!
Vidíte muža, ako iných dosť.
Ste sa už ináč postarali?

ŽIAK:
Prosím vás, keby ste sa za mňa zaujali!
Prichodím s dobrej mysle zásobou,
s obstojným grošom, s krvou čerstvučkou;
maminka, — doteraz mi ľúto jej, —
ledvaže pustila ma, v očiach plno rosy;
rád bych sa naučil tu pravého tak čosi.

MEFISTOFELES:
To na pravom ste mieste, hej!

ŽIAK:
Úprimne, pošiel bych už najradšej:
v tých múroch, v sieňach, iba znajúcich sa mračiť,
akosi sa mi nijak nechce páčiť.
S priúzkym strkáš sa len priestorom,
nič zeleného nezrieš, žiaden strom,
a v dvoranách tých, na laviciach
mi prejde sluch, vid, myseľ uždi! po uliciach.

MEFISTOFELES:
To zvyknete si v novom poriadku.
Toť, hľa, i nemluvňa prsníkov matkiných
nerado berie hnedky zpočiatku,
no skoro zatým s chuťou mogá ich.
Tak po múdrosti prsiach, najtiaž kvapku zažiť,
budete i vy čo deň väčšmi bažiť.

ŽIAK:
Oj, na jej krku rád chcem ovesený zostať,
len povedzte mi, ako sa ta dostať?

MEFISTOFELES:
Prv osvedčte sa, než krok ďalej zrobíte,
čo za fakultu sebe zvolíte.

ŽIAK:
Ja bych si prial byť hodne učeným;
čo na zemi jest, v nebi, umom tým
rád všetko vystihol bych v najtajnejšom bytí,
či vedu a či prírodu.

MEFISTOFELES:
Tak na ceste ste k svetla východu;
len nedať ničomu sa na nej pomýliť i
rozptýliť, aby ste neboli roztržitý.

ŽIAK:
Som pri tom s telom, s dušou; lež,
čo pravda, lahodilo by mi pri tých dielach
tak trochu slobôdky vše, vyrazenia tiež,
zvlášť letňajších to pekných o nedeliach.

MEFISTOFELES:
Užite času, on tak rýchle frčí ztade;
však poriadok vás stoj čo stoj
naučí času zvýšiť pre záskoky mladé.
A preto, drahý priateľ môj,
vám radím ako kázeň dúm
najsamprv Collegium logicum.
Tam duch váš pocvičený bude nanajvýš, viem,
zašnurovaný do španielskych čižiem,
by naďalej sa o tým väčšej rozvahe
poplazil myšlienkovej na dráhe,
a nie var’ krížmo, na úkos,
si bludičkáril ani svetlonos.
Potom vás budú učiť mnohé dni,
že, čo vy ináč ste na úder jediný
stvárali, napríklad tak jesť a piť,
raz, dva, tri! k tomu potrebné má byť.
Síc’ je to s fabrikou tou na myšlienky
jak s tkáčskym majstrovským vše kusom, v podnožienky
kde zášľap tisíc nitiek hne,
člnôčky sem-tam prestreľujú,
neviditeľné nitôčky sa snujú,
bidlami prirazenie náramné
na tisíc spojení zarazí záväzne.
Muž-filozof, ten vkročí vtom
a dokáže vám pádnym dôvodom,
tak musí to, vraj, byť vonkoncom:
vraj, prvé je tak, druhé neinak,
a preto tretie tiež a štvrté bude tak;
a keby prvé to a druhé nebolo,
i s tretím, so štvrtým bys’ prišiel naholo.
To zvelebujú učeníci z všetkých miest
a prízvukujú kamdiaľ väčšmi,
ale sa nestali hen tkáčmi.
Kto chce, čo živúceho jest,
poznať i opísať, tu reznúc do kožucha,
prv hľadí vyhnať z neho ducha:
tak potom čiastky má na dlani;
lenže, večitá škoda i bieda,
čo nijak sa viac sceliť nedá,
i páska duševná prask! v pitvaní.
Encheiresis naturae lučba to zve,
sama sa uvádza v posmech, sotva hoc vie.

ŽIAK:
Neveľmi rozumiem vám ver’ v tom bode.

MEFISTOFELES:
To najbližšie už lepšie pôjde,
keď naučíte sa tak všetko redukovať
a slušne v klasy roztrieďovať.

ŽIAK:
Až sprostiem od toho, jak keby šlo
mi zvrtom v hlave mlynské koleso.

MEFISTOFELES:
S tým predovšetkým iným, hodným zvedu-cviku,
musíte sa hodiť na metafyziku!
Tu hľaďte vhĺbiť sa a vypátrať až k dnu,
čo v človečí sa mozog neprace;
pri čom, čo ide a čo nejde dnu,
vám skvostné slovíčko poslúži nakrátce.
Však predne tento semester
ustrežte pravidla si za návod i smer!
Päť hodín máte každý deň;
dnu seďte, ako zacengali len!
Vždy popredku sa dobre pripravte,
paragrafy si v pamäť zapravte,
by zdomácneli v tom ste zástoji,
že nič on necekne, čo v knihe nestojí;
no písania zvlášť dbajte, jak by v sluch
sám diktoval vám svätý Duch!

ŽIAK:
To dvakrát riecť mi nepotrebujete,
si myslím, koľký osoh väzí v tom;
bo čo má človek čierno na bielom,
bezpečne zanášať môž’ domov v zime, v lete.

MEFISTOFELES:
No, voľte už raz fakultu!

ŽIAK:
Právnictvo akosi sa nezdá za účel mi.

MEFISTOFELES:
Aj nemôžem vám zazliť to tak veľmi,
viem, aký porok náuku stihol tú.
Tie zákony a práva, ony dedia
sa ako večná choroba;
od rodu lezú k rodu, a ich postup leda
ak húseničnému sa podobá.
Čo rozum, nesmyslom sa stane v časov zmene,
na pliagu zvrhne dobrodenie.
Beda ti, žes’ vnuk, stvorenie,
vek jemuž nevryl ešte kmeťa vrásky.
Hej, právo, čo je s nami zrodené,
to, žiaľboh’, neprichodí nikdy do otázky.

ŽIAK:
Ošklivosť moju práve množíte.
O, šťastný, koho učíte!
Včuľ temer volil bych študovať bohoslovie.

MEFISTOFELES:
Nerád bych sa vám dal vše octnúť v pomykove
zavedenému z mojej úpravy.
Čo vedy tej sa týka, veľneresť je
i ťažkosť falošnej tam vyhnúť ceste;
v nej tak moc trčí tajnej otravy,
a čo je naskrz k neodkliatiu,
že sotva od lieku je možno rozoznať ju.
I tu však najlepšie tak od oka,
keď jedného len proroka,
pozornosť na ňom zakvačkanú,
budete pri katedre poslúchať
a na majstrove slová prisahať.
No, vôbec — držte sa slov, podobné sú lanu.
Tak vojdete si cez bezpečnú bránu
raz do kostola istoty.

ŽIAK:
Lež pojem musí stáť hneď slovu oproti.

MEFISTOFELES:
Veď tak! Len netra sa dať trýzniť tesknôt rojmi;
bo práve keď chybujú pojmy,
vše slovo skrsne spásnej ochoty.
Slovy sa výborne dá válčiť-škriepiť,
slovy dá sústava sa slepiť,
slovám sa výborne dá veriť za slepoty,
slovu sa nedá ukradnúť ni joty.

ŽIAK:
Prepáčte, dotazmi vás zdŕžam neomylne,
no musím ešte obťažovať vás.
Neráčil’ by ste prehodiť tak zas
i o lekárstve dáke slovo silné?
Tri rôčky je tak krátky čas,
a, Bože, pole šíre čaká nás.
Len nech má človek pokaz prstíčkom,
hneď skôr môž’ tykadielci citu ďalej mávať.

MEFISTOFELES (pre seba):
Suchého tónu ver’ už sýty som,
i musím opäť vskutku čerta dávať.
(Nahlas.)
Duch medicíny dá sa ľahko chápať;
preštudujete veľký, malý svet,
by napokon ste nechali ho tápať,
jak Pán Boh ráči chcieť.
Daromné, vedecky že kol’ sa pľancete,
preds’ každý hrivko na svete
len to sa učí z hŕby vied,
čo vstave je sa učiť bez útrap;
však okamih kto lapí v polete,
to vám je pravý chlap.
Ste urastlý dosť rúče pod mieru,
aj na smelosti v prsiach nebude vám užšie,
i máte-li len k sebe dôveru,
ňou obdarujú vás i iné duše.
Zvlášť učte sa viesť ženy a im nezapriečiť;
to večité ich joj a ach,
v tak nesčíselných obmenách,
z jedného bodu dá sa zdarne liečiť;
i počínate-li si zpola čestných rúk,
tu dostanete všetky pod klobúk.
Prv titul musí však ju dôverlivou zrobiť,
že vaše kunštárstvo je nad iné
zručnosti mnohé v totej príčine;
na pozdrav potom chvat! po veciach, ichž sa dobyť
inému naprázdno moc rokov uplynie,
jej omackáte pulzík, vhodne pritknúc palec,
a oči prevaľujúc žhavé, šelma znalec,
kol’ štíhlych bôčkov účinne
ju oblapíte, v chvíli pohnutia
vyšetriť, jak je tuho stiahnutá.

ŽIAK:
Toť už tvár krajšia! Preds’, kde a jak, vidím i ja.

MEFISTOFELES:
Šedivá, priateľko, je každá teória,
a zlatý žitia strom sa zelená.

ŽIAK:
Na moj’ dušu, je mi jak v ríši sna!
Smiem, prosím, unovať vás i druhý raz,
vypočuť vašu múdrosť po základný výraz?

MEFISTOFELES:
Čo vládzem, ľahko môže byť.

ŽIAK:
Je nemožno ešte ísť,
svoj pamätník vám musím predložiť: hľa, prázdne
v ňom miestka, mnohý čistý list —
Ó, žič mi Vaša Milosť znáčka svojej priazne!

MEFISTOFELES:
No, dobre!
(Napíše veň a oddá ho.)

ŽIAK (číta):
Eritis sicut Deus, scientes bonum et malum.
(So šetrnosťou zavrie knižku a porúča sa.)

MEFISTOFELES:
Len slúchaj starý výrok ten a hada, môjho strýca,
pri tvojej bohopodobe raz sparí sa ti štica!

Vystúpi FAUST:
Kam teraz pôjde sa?

MEFISTOFELES:
                   Kam ráčiš chcieť.
Obzrieme malý, potom veľký svet.
Hoj, s koľkou radosťou a ziskom — šťastný obeh! —
prepríživkáriš onen náukobeh!

FAUST:
Však s mojím dlhým bradiskom
mi chybí na ľahkom spôsobe životnom.
Ten pokus zlyhá mi i skôr môž’ škodiť;
ja neznal nikdy medzi svet sa hodiť.
V potyku s ľudmi sa tak skrovných cítim vlôh;
vždy iba budem v rozpakoch.

MEFISTOFELES:
Priateľu, to sa podá všetko; akomile
si trúfať začneš, trafíš i žiť od tej chvíle.

FAUST:
Jak ale z domu toho vyjdeme?
Kde paripy máš, voz a sluhu?

MEFISTOFELES:
Toť, pláštik len čo rozstrieme,
on ponesie nás v povetrnom kruhu;
len, nastupujúc odvážny ten krok,
priveľký neber batôžok.
Tak trochu plamenného vzduchu, aký spravím,
nás zdvihne s tejto zeme vzletom unikavým.
A keď sme ľahkí, huš! to pôjde nahor, hej;
ti blahoželám k novej púti tej.