Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

RAFAEL:
Na nápev slnce zuní starý
v sfér bratských speve závodnom
a cestu predpísanej čiary
zakončí hromopochodom.
Len vzhľad naň anjelom síl sdieľa,
keď žiaden nezná vniknúť veň;
tie nepoňatnej výše diela
sú slávne, ako v prvý deň.

GABRIEL:
A hbite, nepoňatno hbite
sa krúti vôkol zeme skvost;
po rajskom vystrieda sa svite
hlbokej, desnej noci hosť;
valotom more kypí, strieka
zpod skalísk prahov vozvysok,

a skalisko i more teká,
jak chváce ho sfér večný tok.

MICHAL:
A víchry hučia vo preteku
od mora na tvŕď, k moru zpät,
i svárajú sa v reťaz vzteku,
hnúť svetom schopnú, zotriasať.
Vtom bleskotavá zhuba vzplane,
púť hromotresku znamená;
preds’ posli tvoji ctia si, Pane,
ten lahodný chod tvojho dňa.

TROJMO:
Len pohľad anjelu síl sdieľa,
keď sám si nevystihlý preň,
a všetky tvoje arcidiela
sú slávne, ako v prvý deň.

MEFISTOFELES:
Keďže, ó, Pane, zas raz nakláňaš sa s trónu
a, jak to u nás, skúmaš prehliadkou,
mňa ináč tiež rád vídavals’ v tom shonu:
nuž tu ma máš, toť, medzi čeliadkou.
Však prepáč, vysokých slov nemám v mechu,
hoc ma i kruh ten zhaní naporad;
môj pátos iste primal by ťa k smiechu,
nech nedoučil si sa smiať.
O slnci, svetoch neviem, jak a kde
tam blúdia;
ja vidím len, jak trampotia sa ľudia.
Ten malý sveta boh vždy z tej je štvrti len
i podivný tak, jak bol v prvý deň.
Dač’ lepšie s ním by bolo sporiadané,
nech nedáš mu to nebies svetla zdanie.
On umom to zve i ho potrebuje vera,
že zverskejším je nad každučké zviera.
Tak predchodí mi, V. Milosť dovolí,
sťa z dlhonohých ktorá kobylôk,
čo vždy len liece-skacká po poli
i v tráve začne priam svoj starý popevok,
i len by povždy ležal v tráve si, kde čvrká!
No v každú bryndu svoj nos strká.

HOSPODIN:
Viac nemáš mi čo riecť v tú dobu?
Vždy prichádzaš len na žalobu?
Nič na zemi ti večne nejde k duhu?

MEFISTOFELES:
Nie, Pane, nachodím, jak vždy, tam biedu púhu.
Až ľúto ľudí mi, zrúc ich sa denne plúžiť,
ba vôľa mi až prešla chudákov tých súžiť.

HOSPODIN:
Znáš Fausta?

MEFISTOFELES:
             Doktora var’?

HOSPODIN:
                           Môjho sluhu!

MEFISTOFELES:
Naozaj, služba vám to zvláštna, rázna.
Nie pozemský je pokrm, nápoj toho blázna.
Kés’ vnútri kvasenie ho pudí v diale;
je zpola znalý treštivých si zmút:
najkrajšie s neba hviezdy lúdi stále,
od zeme najvyššiu zas rozkoš, chuť —
a všetky blízka, všetky diale
mu nespokoja rozrušenú hruď.

HOSPODIN:
Keď mi aj slúži v smesi zmätenia
dnes, skoro zvediem, zrak že sa mu pláchy sprostí.
Vie záhradník preds’, keď už
stromček zelená,
že vzkvet i ovocie zvenčí čelo budúcnosti.

MEFISTOFELES:
Čo stavíte? Ver’ toho ešte utratíte,
ak privolíte, svojej po čierťaži,
že smiem ho viesť si zľahka, ostražite.

HOSPODIN:
Pokaváď žije v pozemskom tam kráži,
ti zabrániť v tom nie je v mysli mi.
Veď blúdi človek, jak dlho sa snaží.

MEFISTOFELES:
Tak ďakujem vám, lebo s mŕtvymi
nezaoberal som sa nikdy vďačne.
Ja najradšej mám tváre plné, sviežo-smačné.
Pre mrchu niet ma doma v žiaden čas;
jak mačke s myšou vodí sa mi as’.

HOSPODIN:
No, dobre, nech ti bude ponechané!
Odtiahni ducha toho ztaď, kde má prazdroj svoj,
i veď ho, chytíš-li ho v svoje dlane,
vdol cestou svojou — zhanbený však stoj,
keď priznaním tvoj vzdor sa prelomí:
i v svojej tiesni temnej preds‘ je dobrý človek
si pravej cesty dobre vedomý.

MEFISTOFELES:
I buďsi, lenže netrvá to po vek.
Ja už rád držím stávku akokoľvek.
Až u cieľa tak svojho budem stáť,
mi dovolíte triumf z plnej hrude.
Prach nech on žrie, i s chuťou žrať ho bude,
jak strýko môj, ten chýrny had.

HOSPODIN:
Aj voľný sem ti vstup dľa obyčaju;
som nikdy necítil zášť k stvore podobnej.
Zo všetkých duchov, ktorí zapierajú,
ten šibal mi je v obtiaž najmenej.
Človeka činnosť chytro ochabie, sa zdusí,
on skoro volí lieň bez zásluh nároku;
preto mu dávam rád, toť, druha ku boku,
čo dráždi, koná i, jak diabol, páchať musí.
No, čistí bohovci, vy zase
sa tešte živúcej kol’ velekráse!
To stávajúce, večne čo vrie, hne a pne sa,
nech otočí vás milo lásky ohradami;
čo zjavom klátivým však vznáša sa i klesá,
utvrďtež trvalými pomyslami.

(Nebo sa zavrie, archanjeli sa rozídu.)

MEFISTOFELES (sám):
Čas po čase rád toho starca mám,
i chránim sa s ním zabŕsť vo rozpory.
Je rúče ver’, tak veľký pán keď vám
tak po ľudsky i s diablom pohovorí.