Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

NIEKOĽKÍ REMESELNÍCKI TOVARIŠIA:
Nač’ tade, chlapci? — Nápad podivný!

INÍ:
My ideme von k myslivni.

PRVÍ:
My ale radšej k mlynu.

NIEKOĽKÍ (dohonivší ich):
                       Veru i my!

JEDEN Z TOVARIŠOV:
Ja by som radil k vodárni sa prejsť.

DRUHÝ:
Ech, cesta tu je najšpatnejšia z ciest!

PONIEKTORÍ:
A ty že zrobíš čo?

TRETÍ:
                  Ja idem s ostatnými.

ŠTVRTÝ:
Ba do Podhradia poďte! U „Džbánka“
ver’ nájdete si, čo vám padne k duhu:

kvet dievčat, pivce ani smotánka,
a škriepky najprvšieho druhu.

PIATY:
Hm, čertovská ty chlapina,
k nenapraveniu žiadnym trestom,
či zas ťa kožka svrbí-omína!?
Ja nejdem ta, mám rešpekt pred tým miestom.

SLUŽOBNÉ DIEVČA:
Nie, nie, ja idem nazad do mesta!

DRUHÁ:
Nepleť! Sa stavím, blízo rázcestia
hen pod topoľmi nájdeme ho chodiť;
len nebuď taká durná, nevrlá.

PRVÁ:
Bolo to šťastia pre mňa, strach!
A beztak s tebou bude sa tam vodiť;
i na tanci len s tebou vydŕľa —
Čo po tvojich ma radostiach!

DRUHÁ:
No dnes tam iste nie je sám; bo vedz:
s ním bude, vravel, i ten brčkavec.

ŽIAK:
Sto striel, jak driečne si tie dievky vykračujú!
Poď, bratku, musíme ich sprevádzať,
a uvidíš, jak sa nám zaradujú.
Na čo mi ide chuť včuľ, hlad i smäd,
je predne tuhé pivo na rade,
tak tabak štipľavý a dievka v paráde.

MEŠTIANSKE DIEVČA:
Len viď ten pekný dorast školný!
Naozaj posmech, jak sa chovajú.
V najlepšiu spoločnosť by mali prístup voľný,
a za slúžkami bzíkajú!

DRUHÝ ŽIAK (k prvému):
Hop, pomalšie! Tam vzadu idú dve,
a vskutku v rúčom pristrojení;
poznávam, jedna je — má šaty ružové —
susedka moja; no, a to sa vie,
že dievčaťu som hodne naklonený.
Stúpajú zticha, znajúc dobrý tón;
však uvidíš, nás preds’ tiež pojmú napokon.

PRVÝ:
Nie, kamarát! Vieš, ostych, nuda — Ba
vpred radšej zhurta, oprekoty,
by srnka neušla nám niekam poza ploty.
Tá ruka, v sobotu čo metlou narába,
ti v nedeľu až vrelo polichotí.

MEŠŤAN:
Nie, mne sa nepáči náš nový mešťanosta!
Len že sa poviedlo mu ostať ním,
už je ti teraz čoraz drzejším:
krv pobúri, nech vec je nie tak smiešne sprostá.
A čože, povedz, doposiaľ
na prospech mesta vykázal?
Či nie je horšie so dňa na deň?
Len každý poslúchaj a slova nerec žiaden,
a plať viac, než si kedy platieval.

ŽOBRÁK (spieva):
Vy, dobrí páni, krásne panie,
tak vyzdobené, líc ni kvet,
ráčte mať so mnou zľutovanie
a všimnite si mojich bied!
Nech nedudám tu márne: rata!
Kto môž’ dať, ten je šťastný len.
Deň, ktorý všetci ľudia svätia,
buď pre mňa pravej žatvy deň.

DRUHÝ MEŠŤAN:
Nič neviem lepšieho za nedele a sviatku,
jak shovor o vojne, válečnom o vresku,
keď v diaľnom úzadí, tam v Turecku,
sa klbčia národy, kraj obracajúc v jatku.
Pri okne zastaví sa človek naostatku,
súc sýty rozpravy i hádkou zohriaty,
podchvíľou dopíja svoj pohár piva
a dolu na rieku sa díva,
jak kŕdeľ kĺže sa ňou lodí strakatý,
a večer potom domov odchádza si
veselý, vedomý si v meste dôstoja,
a požehnáva blankyt pokoja
i svitajúce z neho zlaté časy.

TRETÍ MEŠŤAN:
Pán sused, hej, ja tiež tak na to dbám:
nech štiepajú si hlavy ľudia,
na ruby všetko sprevŕha sa tam,
keď len tu doma pri starom to zbúda.

STARENA (k meštianskym devám):
Jak vyfintené, huj! a do líčka
udrela ružou mladá krvička!
Kto nenechal by na vás bleskániky? —
Len nie tak pyšno! — No cit, maličká,
a po čom piští vaša dušička,
ver’ vedela bych stvoriť ,šiky-miky‘…

DIEVČINA:
Agata, prac sa, neslieď za nami;
s takými varujem sa strigami
sa stýkať verejne a pritom stydieť! —
Síc’ na Ondreja v noci dala mi
milenca budúceho ozaj v tele vidieť.

DRUHÁ:
Mne v kryštále ho ukázala: bol
od vojska, s viacerými smelci v prítmí;
i obzerám sa, hľadám všade kol’,
však jaksi len sa nechce predstaviť mi.

VOJACI:
Vysokých zdí a
cimburia hrady,
s hrdopyšnými,
posmievačnými
devojky vzhľady
získali by sme
zo srdca radi!
Odvážny trud — mzda,
jak dáva kráľ!

A tu hneď trúbe
dáme sa obom
zaliečať ľúbe,
na radosť tak, jak
k čiernej ich zhube.
To vám je útok!
život — blahodať!
Devy i hrady
musia sa poddať.
Odvážny trud — mzda,
jak dáva kráľ!
A vojsko tiahne
pochodom diaľ.

Faust a Wagner.

FAUST:
Sú ľadu zbavené veľtok i riavy,
vyzliekol vesnin ich spanilý zor
i dychot obživný z kryhových kôr;
v doline brnejú vlásky, hľa, trávy;
zim-baba mrivá, trasľavej hlavy,
utiahla nazpät sa do drsných hôr.
Ztaď ona posiela, utekajúc,
bezvládne krúpy len, ľadu to skvelé
zrno, ho cez nivy zazelenelé
po pásmach, pramenách rozsievajúc;
ale slniečko netrpí bele:
všade sa hýbe tvorenia snaha,
všetko chce ono, kde mŕtvola nahá,
oživiť farebne; na kvietí však
chybí mu v okrese, kam siaha zrak —
nič to, vie pomoc hneď: namiesto nich
priberie ľudkov si vycipkaných.
Obráť sa, s návršia, toť, ponad cestu
pozri len nazad k nášmu mestu.
Z vyhlobených tmavých vrát
ký jarabý nával rúti sa, ľaď!
Každý dnes na slnci opeká rád
údy si cez zimu skrepnené;
slávia tak Pánovo vzkriesenie:
lebo i sami vzkriesení vstali,
nízučkých domov zpod povaly,
izbou kde stuchlý-plesnivý kút,
z remesla-priemyslu železných pút,
zpod tlaku štítov a strechových čepcov,
z medzierok-uličiek klieští i klepcov,
zo ctihodnej noci kostolov
všetci sa dostali na svetlo znov’.
Viď len, viď, ako sa množstvo to frišké
rozráža, po sadoch a poliach v chod,
a rieka, po celej šírke i dĺžke,
roj lodíc kolíše rameny vôd;
i preťažený zmietaním vĺn
dobre sa neprekotí tu i tam čln,
zvlášť posledný — aha, var’ krútňavy vrt, ťah —
Ešte i po vrchu diaľnych prtiach
uvidieť farbistých oblekov kmit.
Už čujem trmu-vrmu vsi a vrenie;
tu je to nebo ľudu otvorené,
veľký i malý jasá spokojene:
tu človek som, tu smiem ním byť.

WAGNER:
No, s vami, pane doktor, prechádzať sa
je čestné i zisk popritom;
však nechcel by som sám tu zatárať sa,
bo surovostiam, ako viete, som
nepriateľ všetkým, haj, a koľký!
To pidlikanie, povyk, hranie v kolky
je priodporným pre mňa zvukotom;
sa besnejú, jak zlým by duchom posadlí,
a radosťou to zvú, zvú spevom — Uhádli!

Sedliaci pod lipou. Tanec a spev.

Ovčiar sa k tancu pristrojil,
vzal kurtku, klobúk podperil:
ni páv sa vycifroval.
Už kol’ lipy shluk tiesnivý,
a haštria sťa by blázniví.
Ichú! Ihop!
Túľala! Hopsa! Hop!
Tak sláčik prehudoval.

Priam pretlačil sa napredok,
tu lakťom durkol dievča v bok,
jak na nákovu kovál;
dievčina bystrá zvrtla sa
a vrkla: Poznať mamľasa!
Ichú! Ihop!
Tralala! Hopsa! Hop!
Hľaď, bys’ sa rúče choval!

No v škole šlo to chvátavo,
napravo skrutom, naľavo,
lem sukní poletoval.
Vyhriati stíchli, červení:
oddýchli sňatí rameny —
Ichú! Ihop!
Túľala! Hopsa! Hop!
Pri lakti bedry ovál.

A nerob mi — vedz posluchu!
Nejeden už i mladuchu
ošudiac, odstrečkoval!
Preds’ odvábil ju postranne,
a zpod lipy znie výskanie:
Ichú! Ihop!
Tralala! Hopsa! Hop!
Krik; sláčik hudlikoval.

STARÝ SEDLIAK:
Pán doktor, pekne od vás, že
nepohŕdate nami dnes,
ste prišli, veľký učenec,
sem v ľudu dav, kde má svoj ples.
Tak nože aj džbán najkrajší,
naliaty zčerstva, ráčte vziať!
Keď podávam ho, vinšujem,
by nielen zahasil vám smäd;
ten počet kvapiek, čo ich v ňom,
buď prirátaný k vašim dňom.

FAUST:
Osviežny nápoj prijímam;
vďaka zaň, pozdrav všetkým vám.

STARÝ SEDLIAK:
Naozaj, že ste v radostný
deň prišli, hodno pochvaly;
veď predtým i v dňoch neblahých
ste s nami dobre smýšľali!
Nejeden je tu živý, čo
váš otec ho bol vychvátil
z horúčky drapov vpokon, keď
záraze postup zahatil.
I vtedy vy, muž mladý, ste
z dom’ do dom’ išli k lôžkam múk,
moc mŕtvol odniesli z nich, vy
ste zdravý vyšli ani buk:
tak prestáli ste tvrdú próbu
nejednu v nákazy tej dobu;
pomocníkovi pri úmore
pomáhal pomocník ten hore.

VŠETCI:
Mužovi, čo sa dokázal
tak, na zdravie! — džbán o pokál! —
by ešte dlho pomáhal!

FAUST:
Pred oným shora sa pokorte, priatelia,
čo učí pomáhať i pomoc posiela.
(Ide s Wagnerom ďalej.)

WAGNER:
Ký pocit, veľký mužu, musíš mať
pri poctách húfu toho s vďačnou vravou!
Ó, šťastný, zo svojich kto darov
môž’ taký prospech dobývať!
Hľa, otec ukazuje chlapcovi ťa
na rukách; každý na teba sa pýta
a dotíska sa, vŕta vpred ni cvik;
i smyčec zastal, mešká tanečník.
Ty ideš, do radov si stali z uctenia,
čapice brnk! vhor ani motýle;
i zblíčko len, a kľaknú kolená,
jak šlo by ,Venerabile‘.

FAUST:
Pár krokov ešte nahor k skale tej,
kde odfúkneme si, tuláci, z ustatosti. —
Tu, hľa, som často sedával sám: hej,
do dumy pohrúžený hlbokej,
a trápil som sa modlením a pôsty.
Na nádej boháč, silák vo viere,
som v detinskej si trúfal dôvere
slzami, vzdychy, spínaním to rukú
vynútiť na Vládcovi nebeskom
skon onej nákazy a úchytkom
sňať so sveta jej pliagovitú muku.
Tá chvála množstva za môj čin
včuľ znie mi ako výsmech v uši,
brál ohlášaný chachotom deň po dni.
Ó, kebys’ vedel čítať v mojej duši,
jak otec kedysi a syn
takejto slávy málo boli hodni!
Môj otec pošmúrny bol poctivec,
čo nad prírodou a jej posvätnými kruhy,
statočne, pravda, ale preds’
na vlastný spôsob, prepiatec až tuhý,
premýšľal s vrtošivou námahou,
a ktorý, obkľúčený od adeptov,
s poverčivosťou temer neblahou
v černokňažnícky zatváral sa krám
a nekonečných dľa receptov
protivné sgíňal-slieval tam.
Tu lev bol červený, ten smelý ženích,
osobášený v letnom kúpeli
s ľaliou pannou, a len túžbou zbroneli,
hned oba pri plameňoch otvorených
čeľustí štvaní šľahom víchrice
z mladušskej do mladušskej svetlice.
A zjavila-li sa, sťa prízrak z dúhy skvelý,
v sklenatke mladá kráľka na povel,
tuliti! skrsol liek, no chorí mreli,
a nik sa nespýtal: kto vyzdravel?
Tak sme ti pekelnými lekvárami
v tých dolách-horách zúrili my sami
oveľa horšie nežli mor.
Ja sám som tisícom dal otravy tej požiť;
povädli, chudáci, ja musím dožiť,
že vražedníkom slávu hudie sbor.

WAGNER:
Jak možno, že sa tým tak kormútite!
Od poriadneho je dosť muža zrobené,
keď, čo naň preniesli, to umenie
prevádza punktovne a svedomite!
Keď, ako mladík, svojho otca ctíš,
tak prijmeš od neho rád, hoc aj špeť je;
keď, ako muž zas, vedu rozmnožíš,
tak môž’ sa syn tvoj k vyššej dostať méte.

FAUST:
Ó, šťastlivý, kto ešte úfať vie,
že z toho mora bludov vybŕsť ľza, sa prebiť
ich vlnobitím na tvŕď v prístave!
Čo nevieš, práve to ti chybí k úprave,
a čo vieš, nemôžeš ho upotrebiť.
Lež krásne dobro tejto hodiny
nedajme takejto si popsuť trudnomysli!
Pozeraj radšej vôkol v nížiny:
hľaď, večerného slnca bleskot pásmom svislý
jak ožaruje kraj osád
zeleňou obohnané chalúpky,
že vzbĺkajú sťa fakle plápolaním.
Slniečko cúva, ustupuje vzad,
deň skoro bude prežitý;
ta ono uháňa — ni ženích v prístupky —
kde nový život splodí pobozkaním ranným.
Ó, že ma peruť s pôdy nevzchytí,
môcť usilovať za ním a vždy za ním!
Ja vo večných by lúčoch večerných
zrel tíchnuť svet a denné rúcho svliekať
mi u nôh, zlatohlavu pych;
tlieť štíty, doly kľudnieť videl bych,
strieborné potoky do zlatých veľriek vtekať.
Nezdŕžal by viac bohorovný beh
vrch divoký ni príkry breh
s všetkými žľabinami-pazuchami;
už otvára sa mora neznáma
pláň s priehriatymi choboťami
pred užaslými očama.
A predsa zdá sa, boh dňa konečne že klesá;
však nový pud je nová moc,
čo v hrudi bleskmo rozopne sa,
že každé pierko vzprúh v nej razom vzhuplo-vzlietlo
a vôli stupne podkladá:
i chvátam diaľ, piť jeho večné svetlo,
deň pred sebou a nazad noc,
nebesá nad hlavou a pod nohama vlny: —
ó, zdroj ty, z nehož tečie omlada
od vekov a vždy rovnako si plný…
Sen krásny, medzitým čo slnce zapadá.
Ach, ku krídlam, ichž má duch, umknúť z okov tela,
tak ľahko nepripoja telesné sa kriela.
A predsa každému je vrodené,
že jeho cit sa derie vpred a hore,
keď nad nami, sa stratiac modrom vo priestore,
škovránok snuje piesne nadšené,
keď ponad brdá v huniach smrekového lesa
sa rozkrídlene orol zastaví
a ponad rovne, ponad plesá
k domovu tiahnu žeriavy.

WAGNER:
I ja mal hodiny, čo rozmar ma vše schytil,
no pudu takého som ešte nepocítil.
No, na poliach a horskom chamradí
sa človek dosýta ver’ chytro nahľadí;
a čo sa týče vtáctva, myslím všetky,
im nikdy nebudem závidieť tie ich letky.
Hoj, ako ináč unášajú nás
radosti ducha v izbenej hen schránke
od knihy ku knihe a od stránky v nich k stránke!
Tu v zimušný ti dlhý čas
sú noci všetkých krás, tiech priehlbeň;
blažené teplo života sa vzprúdi
a prechodí ti všetky údy,
ťaj! a keď rozvinieš tak vzácny pergamen,
tu vidí oko, ucho čuje,
jak celé nebo k tebe sostupuje.

FAUST:
Ty jedného si len pudu si vedomý;
ó, neobznám sa nikdy s druhým!
Dve duše majú, ach, za bydlo vnútro mi,
a sú si zavadzadlom púhym,
na večnej rozluke v tom mojom vedomí.
Z nich jedna s hrudou lásky rozkošou
sa sveta drží ústrojenstva háky;
tá druhá spurne mocuje sa s ňou
a hľadí so smetíšť sa povzniesť na predkov
vznešených poľaň nad oblaky.
Ó, sú-li duchy v povetrí,
čo ako vladári, len mihnúc na vetry,
sa medzi zemou-nebom preháňajú:
tak sostúpte z tých zlatých vonných pár
a odveďte ma, nového kde dar
života túžobníci dostávajú!
Hej, len by bol môj čarovný tak plášť
a niesol by ma v cudzie kraje priodiaty,
ver’ nedal bych ho za najdrahšie šaty,
ni za kráľovský purpur zvlášť!

WAGNER:
Nevyzývajže zástup povestný,
čo prúdive sa v parokruhu rozprestiera,
človeku tisíc nebezpečenství,
od všetkých kútov-uhlov, shŕňa-sbiera.
Tak od severu ženie kolozub
duchovný do teba, i so žihadly zhúb,
čo ostro vyhrotil mráz-brusič za horúca:
tí tiahnuc z východu, zas sušia, vred i strup,
a krmivom ti strávia pľúca;
keď tých šle poludnie od púšte, pobreží,
ti na temene skopiť pahreb žhavú,
tak západ privádza roj, čo prv osvieži,
by zalial ťa, luh, pole, spuchnúc na záplavu.
Sú čulí, škodiť chytrí šarvanci,
i radi poslúchnu, bo oklamú nás radi;
sa vydávajú, že sú neba poslanci,
i šepcú anjelsky, keď lužú ako hadi.
Však poďme! Ošedivel svet už, hľa,
vzduch ochladol, i sadá hmla!
Dom teprv večer človek ocení. —
No, čože stojíš tak a pátraš zdivený?
Čo vie ťa na mraku tak dojať, oboboniť?

FAUST:
Či vidíš čierneho hen psa
po siatí, po strniskách honiť?

WAGNER:
Už dávno vidím ho, mne zvláštnym nezdal sa.

FAUST:
Obzri ho dobre: ani príšera —
Čo myslíš, čo to za zviera?

WAGNER:
Nuž púdlik, ktorý na svoj spôsob hore-dole
krok pánov, trampotiac sa, šľakuje.

FAUST:
Či badáš, ako v šírom slimačom to kole
on kol’ nás a vždy bližšie kľučkuje?
A nemýlim-li sa, tož plamene sa kudlia
a vlečú za ním ohnivý jak pás.

WAGNER:
Ja vidím iba čierneho tam púdla;
akiste oči klamú vás.

FAUST:
Mne zdá sa, magické že snuje slučky
a omotáva potichučky
nám kol’ nôh načiatkom to vzťahov budúcich.

WAGNER:
Ja nevidím ho motať ani snovať,
len neisto nás, placho obskakovať,
bo miesto gazdu si dvoch vidí neznámych.

FAUST:
Kruh užie, už je blízko, ha!

WAGNER:
No, vidíš, pes, a žiadna mátoha.
Skučí a váha — rozpak nebodaj —
na brucho uľahla sa stonoha,
i mrdá chvostom. No, psia voskrz obyčaj.

FAUST:
Drž s nami, čučko! Sem sa ber!

WAGNER:
Skutočne, poblaznelý zver.
Zastaneš ticho, lopne si a slúži;
ak oslovíš ho, ku tebe sa plúži,
na teba škriabe — zjedol by ťa ver’;
strať niečo, prinesie ho, pyšno hádžuc šticou,
hoc do vody ti skočí za palicou.

FAUST:
Máš pravdu; na ducha tie pestvá nestačia,
to všetko výcvik korbáča.

WAGNER:
Psu, keď je dobre vyučený,
i múdry muž vše býva naklonený.
Hej, tvojej priazne zaslúži, a jak,
študentov výborný to spolužiak!
(Vojdú do mestskej brány.)