Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

MARGITA:
Prisľúb mi, Henrich!

FAUST:
                   Čo ti môžem!

MARGITA:
                                 Nuž,
rec, jak to u teba je s náboženstvom?
Ty srdečne si dobrý muž,
však myslím, s malým visíš na ňom účastenstvom.

FAUST:
Daj pokoj, dieťa moje! Cítiš preds’,
že som ti dobrý, čo je hlavná vec;
za svojich milých, hej, i krv som vycediť
hotový, nikoho o jeho zbožný cit
olúpiť nechcem, ni ho cirkvi spreneveriť.

MARGITA:
To je nie dobré, človek musí veriť!

FAUST:

Že musí?

MARGITA:
        Ach, kiež mám moc pôsobivosti
nad tebou, obrátiť ťa dajak, smieriť —
Veď ty si nectíš ani sviatosti.

FAUST:
Ja ich ctím.

MARGITA:
            Ale prázdny žiadosti,
sa neumárajúc ich za potrebou —
Na omši, pri spovedi si už dávno nebol.
Veríš ty v Boha?

FAUST:
                Miláčku môj, kto, ha,
smie otvorene povedať:
Ja verím v Boha?
Iď len sa kňazov či mudrcov dovedať,
a s ustrnutím uslyšíš:
jak úskočná ich odpoveď
sťa ostrý výsmech bude znieť
pre tázateľa.

MARGITA:
             Tak ty tedy neveríš?

FAUST:
Ó, nevykladaj, krásny obhajca ty jeho,
mi na zle slova trhaného!
Kto smie mu meno priznať,
a kto, kto vyznať:
Ja verím v neho?
Kto citom ho zažiť
a pozatým
sa opovážiť
riecť: Ja veň neverím?
Všeobsažiteľ,
všezdržovateľ
neobňal, nezdržuje ťa,
mňa, seba samého?
Nesklepí nebo sa tam hore,
zem totu dolu pevne neleží,
a milo-vľúdne žmurkajúc,
nevzchodia večné hviezdy na obzor?
Či okom v oko nepozerám ti
a netlačí sa všetko
ti k hlave, k srdcu nátiskom,
a vo večnom sa hýbe taji
neviditeľne zrejmo pri tebe?
Tým naplň srdce si, na kalich rozvité,
a cele blaženou sa octnúc v pocite
tom, pozvi potom ho, jak chceš,
pomenuj blahom, srdcom, láskou, Bohom!
Ja nemám na to názvu žiadneho!
Je pocit všetko:
meno je hlahol a dym,
zahmlievajúci zakaždým
lúč nebies víťazný.

MARGITA:
To je všetko pekné i dobré medzitým;
tak asi vraví i farár na kázni,
len troška inakšími slovy.

FAUST:
To vravia, kam sa srdce slúchať ustanoví,
všetky srdcia kdekoľvek pod nebeským dňom,
každé svojím jazykom;
prečo nie ja, jak mi tiež vymlúvať dalo?

MARGITA:
Tak čujúc to, by skoro obstojným sa zdalo,
ale preds’ kriváň to s obidvoch strán,
lebo ty si — nekresťan.

FAUST:
Zlatúšku!

MARGITA:
         Dlho už ma bolí, hej,
že vídam ťa v spoločnosti tej.

FAUST:
Nuž?

MARGITA:
     Človeka, ktor’ho tam u seba máš,
nenávidím z najhlbšej duše až;
nič ma tak v mojom žití
nebodlo do srdca, uraziac všetky city,
jak človeka toho odporná tvár.

FAUST:
Babuľka, neboj sa ho! Veď ja var’ —

MARGITA:
Jeho prítomnosť pobúri mi krv.
Ja ináč rada ľudí dnes, jak prv,
som všetkým dobrá, prajem každému;
ale, jak túžim uvidieť ťa zase,
vždy pred človekom tým mnou tajná hrôza strasie,
aj mám ho popritom doprosta za šelmu!
Boh odpusť mi, ak ubližujem mu!

FAUST:
I takých vykukov chová svet obrokom skrovným.

MARGITA:
Za svet bych nežila s jemu rovným!
Ako tak vkráda sa do dverí,
zavše sa potupne uškerí,
zrak zpola zúrive iskrastý;
vidno, že na ničom on nemá účasti;
na čele čítať mu, jak brvou ruší,
že nemôž’ milovať pražiadnej z duší.
Mne je tak dobre v tvojom objatí,
tak voľno, teplučko ni v hniezdku vtáčati,
a jeho prítomnosť zlovestných čŕt
mi razom stiahne hrdlo na záškrt.

FAUST:
Ty tuchyplný anjel, ty!

MARGITA:
To natoľko ma prevládze,
že, kde len priplichtí sa on k nám plazkom hada,
súc pohoršená, stranou nesnádze,
už temer rozhodnem, že viac ťa nemám rada.
Aj kde on svedkom, u stupňov hoc muky
nikdy bych nemohla k modlitbe sopäť ruky,
a to ma v srdce žre ni jašterčí kýs’ hyd;
i s tebou, Henrich, tak to musí byť.

FAUST:
Ty už raz máš ten proticit!

MARGITA:
Joj, musím už preč!

FAUST:
                   Ach — čo riecť ti chcem? —
či nikdy za hodinku nemôžem
pokojne na ňadrách ti visieť a v tom stačiť
hruď ku hrudi a dušu do duše až vtlačiť?

MARGITA:
Ach, keby som len sama spávala!
Ver’ vďačne bych ti nechala
dnes v noci rígeľ odmyknutý;
však moja mať spí čujne celú noc,
i nech by sme tak od nej boli dopadnutí,
hneď na mieste bych skonala!

FAUST:
Anjelček, tomu ľahká odpomoc.
Tu, hľa, je sklenka! Len tri kvapôčky
z nej do nápoja jej tak upustené:
a ony príjemne, hoc náročky,
zahalia v hlbočizné snenie
prírodu na kadejakom žitia poli.

MARGITA:
Co nevykonám všetko tebe kvôli!?
Veď azda nebude jej škodiť-vadiť?

FAUST:
Drahúšku, či bych ináč mohol ti to radiť?

MARGITA:
Nech na teba len pozriem, vzácny muž,
neviem, ká moc, jak chceš, ma ženie nútivá;
za teba toľko zrobila som už,
že skoro nič mi už viac zrobiť nezbýva. (Odíde.)Vystúpi Mefistofeles.

MEFISTOFELES:
Opica so zvoncom, šla?

FAUST:
                      Si zas špehoval?

MEFISTOFELES:
No, dopodrobna vypočul som,
pán doktor z katechizmu rectoval;
úfam sa, na zdravie vám padne, hegne pulzom.
U dievok záujem preds’ vždy predok hral,
či kto je zbožný, prostý po návyku starom?
Myslia si, skrčko tu, i naše slúchne ,járom‘!

FAUST:
Ty netvor, nenahliadneš, nie,
jak táto verná, milá duša,
plnučká svojej viery,
o ktorej skalopevne verí,
že cele výlučne
jej spasiteľnou je, sa v svätých mukách skúša
a z trýzne prebŕda do trýzne,
že muža najmilšieho
by mala povážiť za večne strateného.

MEFISTOFELES:
Ty nadsmyselný, svetský frajer, od dievčaťa
vláčený nosové za vodzky.

FAUST:
Ty vrhnutá špata z ohňa a blata!

MEFISTOFELES:
A v tvare parsúnu sa vyzná majstrovsky.
V tej mojej prítomnosti všako
jej býva kol’ srdca, ni sama nevie ako,
toť: maškarka veští jej skrytý inotaj;
ba cíti, že som iste znachorčiatko dáko,
alebo čo viac, sám čert nebodaj.
Nuž, dnešnej nôcky —?

FAUST:
                     Čo ťa do toho?

MEFISTOFELES:
No, teším sa preds’ tomu! Hahohó!