Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

SPRÁVCA:
Vy oba, čo ste neraz v obrate
mi vypomohli z núdze, v strastiach,
povedzte, čo as’ v nemeckých tých vlastiach
od nášho podujatia úfate?
Ja zo srdca bych rád sa množstvu zvidel,
zvlášť že dá chleba, samo chlebojed.
Srub strmie, dosky sbité v priečkach bidiel,
a každý, upriamený na ľví prídel,
si hody čaká, chasník je či kmeť.
Už sedia si tam ani upečení,
vysoko natiahnutých bŕv,
i dychtia, divúcemu divu scény
sa počudovať čím skôr, ktorý prv.

Viem, národa jak uhovieť ľza chuti:
preds’ nikdy v nesnádzach som nebol tých;
síc’ nie sú na najlepšie uvyknutí,
no strašne mnoho počítali kníh.
Nuž, jak to, recte, usporiadame,
by všetko bolo novučké a čerstvé
a pri svojom sa zvláštnom význame
i zapáčilo každej davu vrstve?
Bo, pravdaže, nech kto chce čo chce vraví,
rád vidím ľudu dobyvačné davy:
keď k búde našej valí sa ich prúd
a s prenáramným vajataním
sa usilujú, kŕčne stupňovaným,
úzučkou bránkou spásy pretisnúť,
už za vidna, pred štvrtou ešte samou,
si lakti kliesnia priechod ku kase,
a ako počas hladu u pekárskych krámov
o bochník, v rvavom zápase
sa o vstupenku derú, praví vrazi,
len toľko, že si nevytruštia väzy.
Ten zázrak, sťa by úrek poroby,
na ľudí, čo sú strakatá tak smieska,
jedine básnik spôsobí;
môj priateľu, ó, vykonaj to dneska!

BÁSNIK:
Ó, nehovor mi o tom pestrom dave,
pri ktor’ho vide duch nás necháva!
Zhaľ vlnivý mi stisk ten, jehož drave
nás proti vôli stŕha krútňava.
Nie, veď ma v ústraň nebies na výšave,
kde básnika len radosť vzkvitáva,
kde priateľstvo a láska rovný raju
nám srdca stvoria zdar i odchovajú.

Ach, čo tu z hĺbky pŕs nám vyprýštilo,
čo pery placho lolotajú si,
hneď zvrhľa, hneď snáď podarené milo,
to jastrabím mžik spárom zadusí.
I často, keď prv moc liet prebrodilo,
vzplá arcidielom ponad pokusy.
Čo blýska, chvíľková to rodom krása;
len rýdze pre potomstvo nestráca sa.

VESELÁ OSOBA:
Kiež bych len o potomstve neslýchaval!
Dopusťme, že by obmyslov kýchs’ nával
ma o potomstve huckal rozprávať,
kto bude súvek zabávať?
Žart on chce preds’, i nechsi ho má!
Nuž, ako prítomnosti zastávač,
keď taký rúči chlapík voždy trčí doma,
bych myslel, ver’ tiež váži dač’.
Kto príjemne sa s iným sdeliť vie,
ľud vrtohlavý neroztrpčí toho;
čím väčší pýta kruh, bo istejšie
ľza obecenstvom zatriasť, kde ho mnoho.
A preto hodný buďte robotník
a slúžte za vzor: ozaj výtečník;
obraznosť vaša zihraj s celou zvyklou
čeliadkou v chóroch, zplna účinná,
um, dôvtip, pocit, vášní družina…
no, pamätajte, nie bez blázna fígľov!

SPRÁVCA:
Zvlášť ale dajte diať sa zdostač, hej!
Pozerať prídu, vidia najradšej.
Keď mnohé pred zrakom sa spradie jare,
tak, množstvo že má pásť ho na čom, už
na celej bitku vyhrali ste čiare,
ste naskrz obľúbený muž.
Len masou možno masu ohnúť komu,
v nej každý vpokon dopiadi sa zbla;
kto mnoho prináša, má čo dať nejednomu,
a všetci sýti idú z divadla.
Ak dáte kus, ho dajte hneď jak mnohokusý,
to také drobné, ono zdariť sa vám musí;
ho ľahko predložiť, jak ľahko vymyslieť.
Čo z toho, podáte-li celok, keď
diváctvo vám preds’ rozštvrtí ho v kusy?

BÁSNIK:
Vy necítite — tupé čerieslo —
jak mizerné je také remeslo,
jak málo ono umelcovi,
pomazanému shora, pristane!
Tých ulizkaných pánkov brbľanie
je, badám, pre vás merťuk opravdový.

SPRÁVCA:
Tá výčitka mňa veru netrápi;
muž, ktorý vhodne pôsobiť chce, ulapí
najlepší nástroj, voliac nezaháľať.
Povážte, máte mäkké drevo kálať,
bo obzrite sa len, pre koho píšete!
Keď tohto nuda pripletie,
prichádza z hostiny ten, kyprý, jak by kysol,
hja, obznámený ztuha s čašou-misou,
a, čo je najhoršieho na svete,
nejeden prifára od četby časopisov.
Sa roztrasení ponáhľajú k nám,
jak chodievajú na maškarné bály,
i bez náličníc rovní maškarám:
zvedavosť iba, ona, ačidali,
je túžbou tou, čo kriel ich nohám naviaže,
a roztomilý veniec dám:
tie vystavujú radom, pravdaže,
len seba na odiv a skvost svoj okázalý,
tak spoluhrajúc bez gáže.
I nač’ vám dumieť na básnickej výši,
keď prorocký tu pánt je nižší-bližší?
Čo ináč tešil by vás plný dom,
ak preto nie, že všetci žneme radi?
Veď pripáčte sa zblízka priaznivcom:
sú zpola kryhy, zpola klady.
Ten po hre v divadle si úfa sknôtiť hru,
kde prednými sú herci túzi,
na ňadrách fľandry ten noc prespať búrlivú:
nuž, každý ste ver’ biedny pochábeľ —
a máte srdce pre takýto cieľ
sužovať neprestajne ušľachtilé Múzy?
Mňa slúchnite, keď radím, hovoriac:
Čím viacej podajte, len voždy viac a viac,
tak krok váš cestou k méte nikdy nezablúdi.
Len hľaďte, áno, pomiasť ľudí,
ich uspokojiť najťažšia je z prác…
Čo na vás doráža? Var’ záchvat a či bôle?

BÁSNIK:
Iď, pokušiteľ — sluhu iného
si pohľadaj a vplývaj na neho!
Jak? Básnik by mal i to právo holé,
najvyššie právo, právo človeka,
čo príroda mu priala odveká,
pre teba zmrhať bezbožný jak zhrdca!?
Čím pohýna on všetky srdcia,
čím každý živel ovláda?
Či nie to súzvuk ten, tá božská nálada,
čo z pŕs sa drie, jak žriedlo zpod pozemskej kôry,
a zpät mu do srdca svet polyká a norí?
Keď príroda tú večne dlhú niť,
ju ľahostajne točiac s kužľa upradeno,
okrúca silou-mocou na vreteno,
že zmena je len pazderinky kmit;
keď všetkých bytností sbor v mútnom neporiadku
omrzle hučí ako príval vôd:
kto vnukne očisty chuť tekúcemu zmätku,
životné rozčlenenie na vĺn reťaz hladkú,
že naraz v rytmický sa slúči chórovod?
Kto jednotlivé, preds’ len nedostatok,
sirôtku-čiastku slabých síl i vlôh,
vo všeobecný svolá celku sňatok,
kde v slávnostných sa ozve akordoch?
Kto víchru vdýchne lomcovanie strašné,
že spodobá sa vzteku slepej vášne,
a červánkom dá žiariť zvečera,
že čo v nich iskrí, zlatý vtip je,
i tieň ich tají smysel veliký:
sú pravá mysle nádhera?
Kto všetko krásne jari kvietie sype
na zaľúbencov chodníky,
med z neho pre nich sajúc ako včela?
Kto vôbec dvíha ducha podniky?
Kto nepatrnú listvu s umelosťou mnohou
na vence spletá, poctiť všetkých zásluh čelá?
Kto pečať večna vtiskne pomníku?
Kto Olymp ohrádza, naň shromažďuje bohov…?
Len ľudská sila, zjavná v básniku.

VESELÁ OSOBA:
Používajte tedy úžernícky
tých pekných síl, ichž iný nemá nik,
a obchod prevádzajte poetický,
jak dobrodružstvá stvára záletník.
Tak náhodou sa príde kamsi, čosi
pocíti vnútri, dlie sa, zostane,
upradie, nasnuje, až je i otkané:
a človek náš už zlaté putá nosí!
Po nebo vzrastá blaha hrad,
zo samých kvádrov zdajú sa byť steny;
tu naraz ti ho začnú obliehať —
k človeku, čo je celý pobláznený,
bôľ prikvitne, jak hlad by v dônoví,
a než sa zobzeráš, máš román hotový.
As’ takú dajte hru, a v drdy pôjde psota!
Len zplna habnite ľudského do života,
ním žije každý, že i otyje,
preds’ málokto sa vyzná v jeho smesi:
i kde ho popadnete za pačesy,
tam práve zajímavý je.
V jarabých obrazoch len škvrnku jasna, mierku
nejednu bludu, pravdy za iskierku:
toť várka nápoja, najlepšej prípravy,
čo osvieži svet, z mdlôb na nohy postaví.
Tu shromaždí sa mládež, zánet v líci,
k hre vašej kvietím, i jak zbožní učeníci
naslúchať budú zjaveniu,
tu každá útla myseľ vylačnelá
pocucle stravu hltom z vášho diela
melancholicky hutnú, korennú,
tu toto, onô rozčúliť sa ráči,
a každý uvidí, čo v srdci vláči.
Sú ešte plakať, smiať sa rovno pohotove,
si vážia ešte vzlet, ich tešia zdania, sny;
kto dospel, tomu nik viac nevyhovie;
kto stáva sa, vždy býva povďačný.

BÁSNIK:
Tak daj mi aj zpät ráno zlaté,
kde ešte povstával som tiež,
kde žriedlo piesní prebohate
zvieralo vzrastu na osviež,
keď svet mi kol’ hmla pokrývala,
sľuboval čudá ešte puk,
tá ruka na podolku lúk
tisíce kvietkov trhávala.
Ja nemal nič, a predsa dosť,
po pravde dychtil a bol šaľby hosť.
Vráť túh-snáh živosť rozpustilú
i bôľov sladkú blahodať,
moc lásky, nenávisti silu,
ach, mladosť moju, tú mi vráť!

VESELÁ OSOBA:
Mladosti, priateľko, ti neomylne načim,
keď v bitkách ťa tak vrazi svierajú,
keď na krk sa ti klepietkom jak račím
dievčiny švárne vešajú,
keď veniec súbehu ti od méty
ďalekej k dosiahnutiu kyne,
keď po tanečnom víre príde ti
prehýriť noci pri ohnivom víne.
No do strún známych vtrhnúť zakaždým
a drnkať s lahodou i srdnatosťou,
za cieľom vlastnoručne vytknutým
si ciepkať s hravým kľučiek hádzaním,
to, starí pánovia, je vašou povinnosťou
i právom sadlej letory;
no a my, hoc i len to babské leto letí,
nie menej ctíme si vás za tie pozdné vznety.
Nerobí detinským vek, jak svet hovorí,
len ešte nachodí nás ako pravé deti.

SPRÁVCA:
Cez hlavu bolo slov už, sväte:
konečne by som skutky videl rád!
Kým poklony si stružlikáte,
môž’ niečo osožné sa stať.
Čo komu z toho, o nálade že tu
na hŕbu viet zas prikladáte vetu?
Hliviaku, nech je ním hockto,
ver’ nikdy nesvitne jej zlaté slniečko.
I keď vy raz sa vydávate za poetu,
tak poháňajte básnictvo!
Vám známo, čo nám treba za úsluhy,
že chceme chlipkať nápoj hodne tuhý:
nuž, nabok nechuť, ostych a či čo,
a kucháriť sa berte, do výroby!
Čo nestane sa dnes, sa zajtra neurobí,
i utarmoniť nesmiete mi dňa.
Kde aká možnosť dovidná,
tú úmysel už odhodlaním hustý
nech smelo za šticu hneď hľadí uchopiť;
ak má ju v hrsti raz, ju viacej nepopustí,
a bude diaľ, bo musí pôsobiť.
Vy viete, na nemeckých scénach našich
probuje každý chlap, čo vládze len;
nuž, účin znásobiť síl ducha, viem, že ťažších,
mi nešetrite v tento deň
ni úprav rozhľadných ni strojov!
Poupotrebte obratnosťou svojou
svetelné veľké-malé telesá,
akými nebo naše skveje sa,
hviezd roje mrhajte do konca od počiatku;
v príčine vody, ohňa, skalných stien,
zveriny, vtáctva niet nám nedostatku.
Tak schoďte v úzkom dome doštenom
kruh celý tvorstva sťa by žiara svitná
a rýchlym putujte i vážnym postupom
od nebies počnúc cez svet na dno sitna!