Preklady z Goetheho. Faust. Tragédia. Časť prvá

DIVADELNÝ STROJNÍK:
Dnes raz oddýchneme si,
Miedinga junač driečna.
Mokrá dol, brál útesy:
toť, naša scéna večná!

HEROLD:
Ak má svadba zlatou byť,
musí päťdesiat liet zmiznúť!
Ale sme-li v spore kvit,
to zlato rád bych piznúť.

OBERON:
Ste-li duchy, kde som ja,
tak dokážte v tejto chvíli;
Jeho Milosť kráľ i kráľovná
znova sa vám naklonili.

PUK:
Prikvitne-li Puk, zvrtlík ten,
a nôžkou čiarne kolo:
sto ich za ním brnkne veň,
s ním hopkať si naokolo.

ARIEL:
Ariel pohýna v spev
nebesky čisté hlásky;
moc oškliab prizve zvuk strún i ciev,
však priláka i krásky.

OBERON:
Manželia, čo snášať sa chcú,
nech k nám sa prídu učiť!
Majú-li dvaja znať lásky lekciu,
len treba ich porozlúčiť.

TITANIA:
Ak durdoň muž, žena motolí kol,
len lapte ich, hoc v pasmo štverní:
ju odveďte mi na južný pól
a jeho na severný.

CELÝ ORCHESTER (Fortissimo):
Muší rypák, komárov nos
a príbuzní ich súci,
žaba v lístí, svrček cez pokos,
to idú tí chýrni hudci!

SÓLO:
Hľa, tam ciepka gajdíc čud,
to bublina a jej ducháč.
Čujte to dudy-huky-hud
cez ten ich tupý ňucháč!

DUCH, čo sa len utvára:
Pavúčie nôžky, bruch ropuší
a letky zurvalcovi!
Z toho sa síc’ zvieratko neruší,
však skrsne veršík nový.

PÁRIK:
Malý krok a veľký skok
cez mannu a vôňu lúčky;
síce drobčíš mi dosť i vozvysok,
no nejde až ponad bučky.

ZVEDAVÝ CESTOVATEĽ:
Nie to maškarný výsmech? Och,
či veriť očiam, sa stydieť?
Oberon, ten krásny boh,
i dnes sa dá tu vidieť!

PRAVOVEREC:
Niet pazúrov, chvosta niet!
No čistá nepochyba:
ako gréckych bohov svet,
i on je pekelník iba.

UMELEC-SEVERAN:
Čo zachytím dnes, je nástin as’
len, tápanie v hmle, mdlého gestu;
lež zhotujem sa v najbližší čas
na taliansku cestu.

PURISTA:
Ach, nešťastie ma dovlieklo sem:
čo to tu za hýrenie!
A hoci pospolu stríg je snem,
len dve sú zapúdrené.

MLADÁ ČARODEJNICA:
No, púder je, jak šmaty háb,
pre staré, šedivé ženy;
preto ma nahú nesie cap —
však driečik to otúžený?

MATRÓNA:
Oveľa viac máme spôsobu,
než s vami hubovať, viete?
Však dúfam, jak ste, do hrobu
skydnete, zhnijete v kvete.

KAPELNÍK:
Komáre, mušlice bzukavé,
neobletujte mi nahú!
Žaba v lístí, svrček vo tráve,
takt držte, stôp rovnováhu!

VETERNÍK (v pravú stranu):
Spoločnosť na závidenie!
Mladuchy samé, vskutku,
a mládenci, všetko v strmene
dychtiví skočiť v jazdu prudkú.

VETERNÍK (v ľavú stranu):
A nezívne-li pôda vtom,
by všetkých pohltila,
tak hodím sa prchkým nábehom
pekelného do močila.

XÉNIA:
Jak hmyz sme tu, ruch i muzika,
nožničkami čeľuste, chvosty,
Satana, pána tatíka,
pouctiť dľa hodnosti.

HENNINGS:
Pozrite, v stiesnenej hromade
jak naivne žartujú si!
Naostatok povedia, srdcia kde,
že nemajú kamenné brúsy.

MUSAGET:
V tomto vojsku stridžom rád zatratím
sa hoci rovesníkom;
veď ozaj skôr bych vedel im
než múzam byť náčelníkom.

KEDYSI GÉNIUS ČASU:
Stred dobrých ľudí po ľudsky.
Poď, ulap za, toť, lem ma!
Bloksberg just, jak Parnas nemecký,
má širošíre temä.

ZVEDAVÝ CESTOVATEĽ:
Povedzte, kto ten sťa ražeň muž?
Pyšno si kráča za pažiťou.
Oňucháva, kde čo oňuchať môž’.
„On šľakuje jezuitov.“

JARAB:
Či čistá, či mútna vodná pláň,
rád nastavím na karasa;
preto, hľa, bohabojný pán
i s čerty pomieša sa.

SVETÁK:
Hej, pobožným, pane motaju,
je všetko kolimaha;
tu sa na Bloksbergu schádzajú
pokútne u beťaha.

TANEČNÍK:
Ľaď, nejde hen nový chórovod?
Počujem bubnov vírne trasy.
Len nevyrúšať sa, v šáší vôd
bukáči to jednohlasí.

TANEČNÝ MAJSTER:
Jak každý dvíha pár stehienok,
sa, jak len vládze, vystre,
harcuje ťarbák, kriváň však v skok,
a nedbá, či i dosť bystre.

VESELÝ:
To číra zášť tá holota,
si zakúsť dá i do olova;
len dudy ich tu sjednotia,
jak bestie lýra Orfejova.

DOGMATIK:
Oj, nedám sa vreskom pomýliť,
ľsťou úvah, pochýb povyziablou;
čert musí preds’ len čosi byť:
jak ináč stávalo by diablov?

IDEALISTA:
Obrazotvornosť v mysli mi
je včuľ až panovite rezká;
hej, ak som javy jej všetkými,
tak zbláznil som sa dneska.

REALISTA:
Mne bytnosť je k súžbe, na úraz,
i mrzí ma to hlboko — Hach,
tu stojím zrazu prvý raz,
sťa pijan, na vratkých nohách.

SUPERNATURALISTA:
Ja bavím sa tu s tými rád,
sa s vyjavenou teším tuchou;
bo z diablov môžem zatvárať
bezpečne na dobrých duchov.

SKEPTIK:
Tí plamienkom idú za šľakom,
i veria: poklad sa im blyští.
Po čerte pýta sa rým: neverte;
tak na pravom som stanovišti.

KAPELNÍK:
Žaba v lístí, svrček v šuvare,
porantaní diletanti!
S frňáčky múšatá, komáre,
vy ste mi muzikanti!

OBRATNÍ:
Sansouci, tak sa volá šík
hen zurvalcov, nie trampôt veteš;
už nechodí viac na nohách nik,
preto na hlavách chodíme tiež.

NEMOTORNÍ:
Ináč sme nejeden chvatli kúsoček,
včuľ avšak poručeno Bohu!
Podošvy spadly nám v tanci s črievičiek,
beháme boso po rárohu.

SVETLONOSI:
Z močariska ideme,
z kolísky práve u kýčery;
však hnedky v kole vzbĺkneme
jak blýskaví gavalieri.

PADAJÚCA HVIEZDA:
Z výše strelila som sem
vo svite hviezdnom k tmavej zemi,
kde na rôsoľ sa rozlejem;
kto na nohy pomôže mi?

TELNATÍ:
Plac, hej, plac — a cez tráv smeš
jak zavalil by sudy;
duchy idú, duchy tiež,
olovené majú údy.

PUK:
Nešliapte tak na dlažeň,
ani by teľce slonie:
najťarbavejším v tento deň
buď hrubčo Puk, jak už on je.

ARIEL:
Milá priala príroda,
duch vám prial kriel vôbec,
huš! za mnou, kde lahoda,
na ružový kopec!

ORCHESTER (pianissimo):
Ťah chmár, flór hmly s vyšných strán
jasnejú, padá rosa.
V lístí vzduch a v tŕstí van,
a všetko rozpŕchlo sa.