ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Búrne moria zúria strašne.
Zhýbajú sa, praštia sťažne.
Rebro lode hrkoce…
Víchre hviždia, vlny perú
pod zub skaze, do tlám šeru
loď sťa zrelé ovocie.

A kto stojí u kormidla,
by loď čiernej skaze vyhla,
aby k brehu priplula? —
Nuž duševní eunuchi,
obmedzení, slepí, hluchí,
imž len ide papuľa.

Tlčhubovia, hlúpi ľudia,
čo seba i druhých šudia.
A že sa im darilo…
nuž i včuľ by oni chceli
zaviesť, obrať svet ten celý
a žiť z klamstva rozmilo.

Zabrať cudzie statky, kraje,
pokým šťastie v boji praje,
cudzie kmene zotročiť.
Z cudzích prác žiť, tučiť líca,
cudzím plodom veľadiť sa,
po druhých sa plahočiť.

Nevidia, že počas bojov
s rozvŕzganou loďou svojou
do krútňav sa dostali…
Jak cibuľa na semeno
rozpadá sa netušeno,
tak aj ich loď pomaly.

A tým ľuďom aj včuľ zdá sa,
že je v zboji, v klame spása;
že žiť nemôž’ z vlastných síl…
Postavte už čestných mužov
ku kormidlu, s jasnou dušou,
by raz rozum zvíťazil.

12. IX. 1918