ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo búri večne môjho ducha
jak víchor mora hladinu?
Myšlienky sťa blesk vše mi skriesnu
a zase rýchlo zahynú!

Čo budí vo mne nepokoje,
veď lásky niť ma nepúta,
jak ku dievčaťu že by bol
už cesta naspäť zamknutá.

Len jedna vida preplňuje
mi ducha, v ňom má svoj trón,
ó, svätá vida, ktorú s hriechom
zamráčil smutný raja sklon.

Ó, svätá vida, koľkú prácu
ti v obeť človek žertvoval,
tam dumá Platón, Sokrat, tam zas
krv veštcov farbí bralá skál!

Ó, svätá vida, vida pravdy,
Boh sám bol korisť pre teba
a za ním koľká rieka krvi
jak voda tiekla zo žľaba.

Ó, svätá vida, jak si silná,
z pút temníc vedieš panovať,
hľa, u Jozefa miesto zdrapov
sa skveje kniežat činovať.

Ó, svätá pravda, koľkú moc máš,
ty lámeš mreže čiernych skrýš,
ty tupíš ostré meče vojska,
ó, kde si, kde, či vari spíš?!

Či vari premohla ťa krivda,
že slúži, púta údy nám?
Nie, krivdy moc je len sna ríša,
zmizne, ak šľahne pravdy plam!

Ó, kedy vyjdeš, zora pravdy,
tak úpne čaká ľud tvoj svit,
bo skoro dlávi nás, krv cicia
a sily niet sa obrániť.

Poď! tebe voľnosť svätá pučí.
Boh riekol: „Oslobodí vás!“
A so slobodou v Tatre svitnú
i dúhopestré raje krás!!

1903