ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, slnko, slnko, ktoré videlo si
zem našu tisíc razy obehnúť
okolo seba, kolo svojej osi,
jak vykonáva svoju večnú púť,
čo my sme ako voly v jarme
orali vrahom žírnu zem,
tak bez uznania a tak darmo,
za trochu biednej stravy len!

Či, slnko, vidíš dnes už zdrúzgané jho?
Ho rozdrúzgali: vývin, mravnosť, vzdelanosť.
Či vidíš chodiť mňa už slobodného?
Ó, aj ty zvýskaj, pút sa zimy sprosť!
Ó, kiež sa mrazná zima stráca —
rukávy skorej vyhrnúť.
Nás čaká mnohá veľká práca
a voľnosť rodí k práci chuť.

Nám svitlo jaro. Prúdia žitia sily,
otroctva skalou ťažkou dusené!
Vzdelané kmene skalu odvalili,
my do roboty voľní pôjdeme!
Veď z nebotyčných Tatier lazov
slovenská pieseň zaplesá
a šírou rovnou podunajskou
rozliehať hlasne bude sa.

Veď smieme svojsky cítiť, myslieť, robiť
a zárobok nám cudzí nezhabe,
už ohrozený nie je dnes náš pobyt,
vrah neškrtí nás už viac pochabe.
Len pozor, pozor na slobodu,
by neurval ju vrah zas nám,
bi mužno päsťou v čelo zvodu
a vyhni zručne nástrahám!

Ó, sloboda je veľmi plaché vtáča!
Pred slobodášstva kaňou prchá preč…!
Ju škrtí: zrada, chabosť, rozbroj štváča,
a nielen vrahov, nepriateľov meč.
Pracovitosti samokázne
a nad vrch mužnej odvahy
pridŕža voľnosť vždy sa rázne
a zdarom venčí námahy.

29. I. 1918