V úzkosti o národ
Autor: Tichomír Milkin
Digitalizátori: Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dorota Feketeová
Vrah dlho jarmil, škrtil národ náš!
Či div, že klesol do smrteľných mdlôb?
Bezcitné telo zohavil mu vráž
a pod ním zíval zahynutia hrob.
Nuž vrah si myslel: nič netreba už,
len smelo žďúriť, sotiť mŕtvolu.
Päsť moja, napni sily a sa vzpruž
a udri ťažko! Dostoj úkolu!
Vžďúr smelo Slovač v zahynutia hrob
a zabudnutia zemou pozahádž!
Svätenou vodou ruky potom krop,
zmy krv, ňouž dušu zaprskanú máš!
I padol úder ťažký vraha naň…
Lež vtom precitol. Skypel v srdci vzdor,
zaškrípal zubmi a v päsť zovrel dlaň,
I nastal boj, že tonul vesmír až.
Prehlušil hrmot hromu, rachot diel.
Padala mládež ani zrelá raž.
Vsi, mestá padli ohňu za podiel.
Vrah bol si istý už včuľ víťazstva.
No nad dravca ľsťou, drzou odvahou
vždy víťazí vtip, mravnosť ozajstná
a korisť urve z hrozných dláp vrahov.
Nám skvitol život, ba viac: sloboda!
a s ňou česť, rozvoj síl a blahobyt.
Sťa sen minula bieda národa.
Len mravnosť smie si nás už podrobiť.
Ó, národe môj, bráň si voľnosť, bráň
a tých, čo sťa červ jabko hlodá mrav,
čo ľud štvú, nietia na susedný báň
jak sneť znič a tak neškodnými sprav.
Kroč smelo strmou prťou mravovied,
lež opatrne za blahobytom.
Vedz, v prírode a v žití skoku niet.
Za tehlou tehla — vystaví sa dom.
27. XII. 1918
