ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nuž predsa len vždy víťazí
moc hmotná v drzej presile
a pravda, právo štúpie unyle
v okovách rabských reťazí?
Oduševnenie, svätosť víd
nič nestoja, hľa, bez sily,
moc vládze kyjom zachloštiť,
keď vzpruhy žitia zvírili.

Nač zaštepil si, Bože náš,
nám do sŕdc vidy šľachetné,
keď žiadna putá nepretne,
čo drhnú ľud jak vtáča vláš.
Či preto, aby vzrástol bôľ,
keď povedome trpí, mrie,
keď zná, jak šťastný on by bol
a náhodou je zverou v kre?

Je do zúfania šľachetným,
si pokojný jak baranča.
Vlk zub si v krvi omáča
a neodpyká za ten čin.
Ba tým sa vodí najlepšie,
čo nerobia si svedomie,
že prácny pot — krv potečie,
kde chcú si hovieť pokojne.

A od počiatku k nebesám
modlitba letí slabým z úst,
by zhubci boli ako šúst,
čo hnije, a tak hnojí báň.
Lež darmo vzdych znel dosaváď,
či darmo odvčuľ zazneje?
Kde nieto síl, niet ani rát
a daromné sú nádeje?

8. VI. 1902