ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Že národom sme holubičím,
čo o láske len zahrkúta
vo spevoch pošlých zo sŕdc tíšin,
nás každý sáca do tmy kúta.
Hja, svet sa žďúra o piaď zeme,
o život, právo, uplatnenie;
my bitke skromne povyhneme.

Nám nepenia sa z pyskov kundre,
nesrší v oku blesku strela,
nezatne päsť sa, hruď nezhundre,
nedupne noha, by zem schvela…
nuž ako kováč na okuje
svet na nás sotva pozoruje
a najviac ak nás poľutuje.

Lež aj my máme svalov oceľ,
nám myšlienky sa roja v hlave
sťa včely v úli, keď bzuk odznel
a lúče slnca svietia žhave:
no iných zdobí naša práca,
náš podrast iným v lone hrá sa,
a čo nám dlžen, iným spláca.

Ach, nejedného plece naše
už zdvihlo hore prevysoko
sa vznášať jak vták ponad raže,
že sotva zrie mu už raž oko.
Lež darmo, škovran unavený
si spočinie len na osení,
nuž s klenbou aj raž víta spevmi.

Mojžišov verných svojmu ľudu
v utiskovaní, v strate výhod
je málo síce — ale budú…
bo nám sa blíži slnca východ.
Kiež vieme veriť, že je spása!
A keď aj hluchým nebe zdá sa,
vždy viera v sláve, v blahu jasá.

Veď práca, žertva v službe ducha,
čo k vyšším cieľom vznáša hmotu,
nevyjde nazmar sťa zver hluchá,
bo požehnanie spŕcha z potu.
Ó, bratia, nože aspoň v skryte
z čiel zvejte mrak, z líc slzy strite,
špia rany krivdou do sŕdc vbité.

31. I. 1913