ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naši dávni predkovia
boli veľkí páni,
lež nik o tom nevedel,
iba oni sami.

A tak o ich šľachtictve
nezostalo písma,
a to uzná kritika,
čo jak vecná, prísna.

Neplatili nikdy daň,
nemali vraj skade.
Len že nezahynuli
o hlade a smäde.

Nikdy nevojančili —
neboli vraj súci.
Aj včuľ od vojančenia
vnuci pomôcť chcú si.

Zbroje nikdy netkli sa
— znejú o nich chvály. —
Najlepšie tak nechať zbroj.
Vieš, či nevypáli?

Miesto pušiek strieľame
z drôtovanej fľaše,
čo z nej kypí šumivé
rozhrať žilky naše.

Nemysli si, šumivé
že nám márne strieľa.
Ach, to vraždí svedomie
nášho nepriateľa.

Naše ženy fintia sa;
vidíš šperky, zlato?
Nemáš oblek salónny?
Tak preč uteč sťato!

Bys’ sa našim dámam smel
klaňať, bozkať ruku,
musíš mať frak, klak a lak,
sakramentský kluku!

Kde vziať na to peniaze?
Iste len tam, kde sú…
Doma krč sa, psotu tri,
tak sa chystaj k plesu.

My sme, pravda, chudobní
ani kostolná myš,
ale panstvo — hlavná vec,
bohatstvo je nanič.

Že si nás nik nevšíma?
My tiež málo koho.
Veľkí páni o druhých
netrápia sa mnoho.

Šťastný Slovák dožil sa
aristokracie,
čo už z jeho mozoľov
po pansky si žije.

1. VII. 1913