V úzkosti o národ
Autor: Tichomír Milkin
Digitalizátori: Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dorota Feketeová
Naši dávni predkovia
boli veľkí páni,
lež nik o tom nevedel,
iba oni sami.
A tak o ich šľachtictve
nezostalo písma,
a to uzná kritika,
čo jak vecná, prísna.
Neplatili nikdy daň,
nemali vraj skade.
Len že nezahynuli
o hlade a smäde.
Nikdy nevojančili —
neboli vraj súci.
Aj včuľ od vojančenia
vnuci pomôcť chcú si.
Zbroje nikdy netkli sa
— znejú o nich chvály. —
Najlepšie tak nechať zbroj.
Vieš, či nevypáli?
Miesto pušiek strieľame
z drôtovanej fľaše,
čo z nej kypí šumivé
rozhrať žilky naše.
že nám márne strieľa.
Ach, to vraždí svedomie
nášho nepriateľa.
Naše ženy fintia sa;
vidíš šperky, zlato?
Nemáš oblek salónny?
Tak preč uteč sťato!
Bys’ sa našim dámam smel
klaňať, bozkať ruku,
musíš mať frak, klak a lak,
sakramentský kluku!
Kde vziať na to peniaze?
Iste len tam, kde sú…
Doma krč sa, psotu tri,
tak sa chystaj k plesu.
My sme, pravda, chudobní
ani kostolná myš,
ale panstvo — hlavná vec,
bohatstvo je nanič.
Že si nás nik nevšíma?
My tiež málo koho.
Veľkí páni o druhých
netrápia sa mnoho.
Šťastný Slovák dožil sa
aristokracie,
čo už z jeho mozoľov
po pansky si žije.
1. VII. 1913
