ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Andrássy, Tisza, Károlyi —
z jedného dreva všetci sú.
To isté nesú v toboli
krem zovňajšieho nápisu.

To isté navlas všetci chcú.
Len ten je líškou — tigrom ten,
ten má pajácku čapicu —
a nik dôvery nehoden.

Tí inšie myslia, než vravia
a prekrúcajú zmysel slov
a kryjú mrzkosť bezprávia
pred svetom rečou oblezlou.

Tí narobili galiby,
až mučí vlasť a celú zem
a teraz klamom chceli by
dovolať dávne časy sem.

Chcú ohlupovať školami
a znemravňovať páleným,
by nedošli sme na klamy
a bezpočetné fígle im.

By hýriť mohli v rozkoši,
mať slastí med a platiť zaň,
ich múdrosť sebská naloží
na naše plecia ťažkú daň.

A myslia, že jak doposiaľ
klamali svet a hnietli nás,
že aj včuľ im sa zdarí šiaľ
a ovocia nás zbavia prác.

Si myslia — na lep sadneme
jak vyhladnutý v zime hýľ,
ak dačo sľúbia na sneme,
čo beztak padne v borbe síl.

No veľmi, veľmi mýlia sa,
keď o svete si myslia tak,
že s sebou majú mamľasa,
čo dá sa šialiť, neborák.

I nás nech v boku nekole
smiech, radosť, jestli oni nám
ukážu straku na kole,
by tak predčili dejinám.

9. IX. 1918