ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Škrek škaredý, čert škriepok, mrzkých zvád
na netopierích krídlach bez šuchu
sa vkráda do sŕdc zapríčiniť pád,
zaškrtiť jak tchor kurča predtuchu.
A ani nezvieš, už aj rozvadí
rodičov, dietky, bratov, manželov
a rúca domy, hrady, osady,
ba aj krajiny zradou-oceľou.

Za mienky, ktorým vnuci smejú sa,
za drobinku, čo mravec unesie,
jak psi sa žerú, a zášť horúca
sa mení v srdci pomsty na plese.
I zradí brata, národ zapredá,
by uchlácholil nízkej pomsty cit,
a tak kým škrečí zvada škaredá,
nepriateľ stačí všetko zahubiť.

Viď Byzanc! Biedny znemravnený ľud
za kôrku dával vetchú poctivosť
a vodcovia mu kážu: nie sa kľuť
z nemravu, z handár, kde vzduch, blaho, čnosť,
lež škriepiť, biť sa za loj z komárov.
Nepriateľ našiel bez stráž ohrady,
bez zbrane ľudí, ruky bez svalov.
Tak národ sám si osud spečatí.

Cvik z hŕby ľudstva činí rady vojsk,
v cieľ jeden spojí v jednom telesi.
Samocvik vášne miesi ako vosk
a do služby ich vždycky nahne si.
Nuž vedzte: Sebaovládanie len,
ak stlie sebeckosť, bez úzd výstrednosť,
otrocké putá mení na oblem.
Samocvik stavia k blahu, k sláve most.

28. I. 1913