V úzkosti o národ
Autor: Tichomír Milkin
Digitalizátori: Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dorota Feketeová
Je sladko vztýčiť hrdo k nebu temeno
a pružnou nohou šliapnuť vrahu na hrtan,
čuť chrchot pŕs, zrieť oko hasnúť zlomeno,
keď hádže čiernej noci večnú tmu smrť naň
a poznať svoju mravnú, hmotnú prevahu
a bezpečnosť i pokoj cítiť pri vrahu.
Je sladko vidieť roje detí, krásnych žien,
čo natešene zo skrýš vytiahli sa von
sťa mušky zo škár, keď zablysne jasný deň,
kam schovalo sa placho vilným pred vrahom,
zrieť ich niesť vence, ovenčiť si víťaza,
čuť spev a výskot, keď k nim slávne prichádza.
čo ruky, nohy kvačia biednym otrokom,
rozštiepať mečom zo šíj jarmo hovädzie,
zastaviť slzy, čo sa lejú potokom.
Preč zotrieť z tvárí rabstva biľag ošklivý
a pustiť voľno ich sťa vtákov na nivy.
Je sladko riecť tým, ktorí iných tiahli voz:
„Ste svoji! Vaše sily, vaše práce vaše sú!“
Rozlámať mreže, pustiť väzňov z temných hrôz
a riecť im: Ako žhavé perly z nánesu,
tak na úslnie choďte sa tam opekať,
už nezašliape vás viac do kaluže kat!
Je sladko počuť po otcovskom údolí
vše rozliehať sa v materinskej reči spev,
čo cvendží krajšie, jak keď slávik šveholí,
keď zvoní-cvendží z ľaliových ňadier diev
a opanúva palác, domy, chatrče,
bo cudzota ho už viac nikde nestlčie.
Kiež viem dosiahnuť, strhať hviezdy z oblohy
a z nich viť vence víťazovi na čelo,
čo nie je morským hukotom spev úbohý,
by ním sa každé ľudské srdce zachvelo!
Kiež oslávil by dôstojne som hrdinu,
čo národy mu pod krídlami spočinú!
3. IV. 1915
