ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlasť moja čo je a kde je,
že tak mi dušu rozchveje?
Či vlasťou mi je vieska malá,
kde svet som uzrel ponajprv,
či vari Tatier strmé bralá,
alebo rovne, čo sa strú
hneď od Karpatov ta dolu
až k jaderskému výmoľu?

Vlasť moja čo je a kde je,
že mi tak dušu rozchveje?
Mne nie je vlasťou malá vieska,
bár srdce vždy sa túli k nej,
sa trasie, keď hrom nad ňou trieska,
sa teší sudbe priaznivej;
lež to len preto, lebo tam
mať, otca, sestry, bratov mám.

Vlasť moja čo je a kde je,
že tak mi dušu rozchveje?
Mne nie sú vlasťou Tatier žuly,
bár ich aj ľúbim úprimne,
bo po nich víly bájky snuli,
reč, piesne známe, zvyky mne,
bo dom môj v tom je pohorí
a národ tam mi živorí.

Vlasť moja čo je a kde je,
že tak mi dušu rozchveje?
Mne nie je vlasťou roveň šíra
tam na riek našom pobreží,
kde naše dietky zverskosť týra,
kde vrah náš ľúty peleší,
bár otcov krv ich skropila,
keď premohla ich presila.

Vlasť moja čo je a kde je,
že mi tak dušu rozchveje?
Mne vlasťou je môj národ drahý,
ten spôsob, jak svet poníma
spev, zvyky, za slobodu snahy,
mne vlasťou reč je matkina.
Kde národ môj mi rozkvetie,
tam moja vlasť je na svete.

19. IV. 1896