ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vieš, čo je naším hriechom najväčším?
Niet pre obecné dobro zmyslu v nás.
Keď skučí mrzkej sebeckosti hlas,
bŕľame zbožím ako bodľačím.
Ten za svoj prospech zradí národ, reč,
ten zadá práva, kradne žertiev daň,
ten od oltára ufujazdí preč,
keď obete sa začnú vyberať.

Z nás jeden každý má sa odhodlať:
byť žertvou za vlasť v svätom zápale,
dlieť v práci, nie hniť v slasti ospale,
ak stoja v ceste — neznať otca, mať.
Kto položí raz ruky na kľače,
ten v únave sa nesmie obzerať,
vždy pomôcť bratsky, keď kto zaplače,
nečakať za nič rabskej vďaky plat.

Nespojili sa včely v jeden úľ?
A pilní mravci? Divých husí rad?
Spojená sila viac vie vykonať,
ten pud ich všetkých v jednu reťaz skul.
Keď jeden padne, druhý dorazí,
čo jeden nevie zmôcť, to zmôžu stá,
sú časy, keď i pocit víťazí,
zvlášť kde je dôvtip, sila mladistvá.

Je sláva sebcov leskom z bublín krás;
za okamih sa v brindu premení.
Len obiet sláva trvá bez zmeny,
ba rastie ako z rána slnca jas.
Veď plameňom je sláva národov,
čo obeťami ľudia nietia ho.
Nedôjde národ k sláve náhodou,
za voľnosť a česť platí predraho.

Len mravné sily tvoria dŕžavy
i udržujú, lež i veľadia.
Sťa bútly dub vše zo stromoradia,
tak padá národ zvrhlý, ťarbavý.
Je hlúpe čakať zvonku vzkriesenie,
keď v sebe nemáš sily vstať.
Len kde je sila, život vyženie
a bude rvať sa, rásť a prekvitať.

2. XII. 1909