ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ó, sedľač, ktorá živíš jedine
od kráľa všetko až po žobráka,
ty bez práv biedne žiješ v krajine,
kým zberba trúdov hýri, huláka.
Jak kvária statok príživnícke vši,
tak zbíjajú z nôh teba leňosi.

Nuž poznaj význam, ktorý v svete máš
a s robotníctvom v bratskom objatí
stri potupného rabstva z čela vráž,
čo tisíc liet ťa kántri, krpatí.
Stras predsudkové jarmo zo šije,
mlaď tvoja lepšie časy dožije.

Tí, na zemi čo spravili si raj
s výberom nádher, jedál, vín a žien,
ťa nebom vnadia, že je biednych vraj,
od slastí peklom strašia druhých len.
Keď hojnosť sláva, láska zatratí,
nač trímete ich v tesnom objatí?

Nač hromy, kliatby na nás sypete,
keď sňatím ťarchy majetkovej z pliec
vám pomôcť chceme, by vám v polete
duch k nebu šľahal ako plameň sviec?
Nám káravých už kázní netreba,
príkladom razte cestu do neba!

Nuž hore, sedľač! Práca, vzdelanie,
bohatstvo a zväz síl ťa vykúpi,
čoskoro jarný vánok zavanie,
bár spätiť chcú ho zlobci prehlúpi;
jak praskne na jar žalár ľadový,
tak padnú z teba jarma okovy.

Keď slávik zaznie večer v krovine,
tvoj spev s ním bude v blahu závodiť
a tvoje dcéry krásne, nevinné
pozdravia spevom v nive jara svit.
Jak vôňou kvet, svet blahom zadýši,
ty požívať ho budeš v zátiší.

11. I. 1909