V úzkosti o národ
Autor: Tichomír Milkin
Digitalizátori: Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dorota Feketeová
Je iste vývin v osvete a mrave.
Veď osveta je matkou, synom mrav.
Čo páchavalo ľudstvo niekdy hravé,
než vyšvihlo sa na úroveň práv!
Jak ťažko povstal život rodinný!
Jak dlho smrti trest ho musel brániť
sťa vzniklé mestá asi tvrdý granit,
hoc aj už boli štáty, krajiny.
Svoj názor na svet vtip vždy prispôsobí
podmienkam žitia, skutočnosti jhu.
Veď život vždy sa tmolí ponad hroby
a visí často na okamihu.
Kto myslí: život je vždy jednaký,
ten aj chce tvoriť večne platný zákon.
No spoločenský zákon v čase krátkom
sa nehodí už: hnetie otlaky.
keď živý ústroj dŕžav, národov,
vyrastie z ústav ako chlapec zo šiat,
až ony sú mu už len nehodou.
Nuž vedzte, že je život potokom,
čo nemožno ho stále staviť v toku,
bo pretrhne hať čo ako širokú,
alebo cez ňu tečie napokon.
Je nemravnosťou, a to neslýchanou,
človeka zbaviť práva na seba.
Len voľný smie sa držať mravných stanov,
nuž zodpovednosť voľnosť kolembá.
Má teda právo človek svojsky žiť,
sa svojsky vzdelať, svojsky rozpäť sily
i aby nad ním svoji len súdili,
čo národný len skýta samobyt.
Národu teda každučkému patrí
na seba právo: samourčenie —
by sám sa riadil, keď i žije s bratmi
v dŕžave jednej tesno spojene,
by po svojsky žil, sebe pracoval,
sa svojsky vzdelal, rozvil svoju myseľ,
a tak k všeľudstvu vzdelanosti prispel,
mravnosťou zdrúzgal tohto rabstva val.
Keď nad národom vládne národ iný,
je nemravnosťou nad nemravnosti,
ho škrtí sťa myš mačka bez previny
a na mozoľoch jeho sa hostí.
Ó, spravte koniec tomu nemravu,
ži už raz z vlastnej práce národ každý,
zo seba veľaď sa a nieto z vraždy,
a budúcnosť zvie ľudstvo jasavú.
18. IX. 1917
