V úzkosti o národ
Autor: Tichomír Milkin
Digitalizátori: Michal Garaj, Miriama Oravcová, Viera Studeničová, Dorota Feketeová
Keď rozum ľudský vyšvihol sa ta,
kde vzozrel voľnosť, práva osoby
a účinlivá srdca dobrota,
čo vždy bez zisku dobro pôsobí,
zbroj vtisla do rúk ľuďom pokojným
rozrúbať jarmo, ktorým brata brat
zotročil, by mu krv smel z tela sať
a nemusel sa deliť o chlieb s ním:
už nemohlo byť viacej obavy
— hoc robilo sa opak ulicou —
že národy sú osobnosťami
a prednejšími od jednotlivcov;
že nie sú hnojom, žertvou, potravou
susedom spupným zväčšiť blahobyt,
lež samocieľom: sebe lahodiť
a skvieť sa v rade slávou jasavou.
nie z ukrutného krvipreliatia?
Jak náhle vida chce sa v tele skvieť,
hneď proti nej sa s mečom obrátia,
čo jak pavúk sa boja o korisť,
že bez nej im žiť a byť nemožno,
ba aj sa modlia k Bohu pobožno,
by nedal vide vteliť sa a vzísť.
No márne snahy! Ako pelikán
zobákom vraj si popretrhá hruď
a mladé kŕmi riekou krvi z rán,
tak voľnosť musí krvou nasiaknuť.
Kto sčíta všetky žertvy bojiska…?
Krv oceán by zaplnila snáď…
Či pochybným sa nám smie teda zdať,
že už sa hviezda spásy zablýska?
A jestli teraz ľudské plemeno
i čo len o krok napred pokročí,
nebolo primoc krvi zmareno,
čo nahradí sa v jednom storočí.
Za mierom fňukať teraz, pred časom,
a výsledok chcieť zmenšiť jasavý?
No šťastia sudby voz nik nestaví.
Nuž zatni rty a utlm srdca ston!
6. II. 1917
