SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sloboda národov


Keď rozum ľudský vyšvihol sa ta,
kde vzozrel voľnosť, práva osoby
a účinlivá srdca dobrota,
čo vždy bez zisku dobro pôsobí,
zbroj vtisla do rúk ľuďom pokojným
rozrúbať jarmo, ktorým brata brat
zotročil, by mu krv smel z tela sať
a nemusel sa deliť o chlieb s ním:

už nemohlo byť viacej obavy
— hoc robilo sa opak ulicou —
že národy sú osobnosťami
a prednejšími od jednotlivcov;
že nie sú hnojom, žertvou, potravou
susedom spupným zväčšiť blahobyt,
lež samocieľom: sebe lahodiť
a skvieť sa v rade slávou jasavou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Lež kedy svetu skvitol blaha kvet
nie z ukrutného krvipreliatia?
Jak náhle vida chce sa v tele skvieť,
hneď proti nej sa s mečom obrátia,
čo jak pavúk sa boja o korisť,
že bez nej im žiť a byť nemožno,
ba aj sa modlia k Bohu pobožno,
by nedal vide vteliť sa a vzísť.

No márne snahy! Ako pelikán
zobákom vraj si popretrhá hruď
a mladé kŕmi riekou krvi z rán,
tak voľnosť musí krvou nasiaknuť.
Kto sčíta všetky žertvy bojiska…?
Krv oceán by zaplnila snáď…
Či pochybným sa nám smie teda zdať,
že už sa hviezda spásy zablýska?

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
A jestli teraz ľudské plemeno
i čo len o krok napred pokročí,
nebolo primoc krvi zmareno,
čo nahradí sa v jednom storočí.
Za mierom fňukať teraz, pred časom,
a výsledok chcieť zmenšiť jasavý?
No šťastia sudby voz nik nestaví.
Nuž zatni rty a utlm srdca ston!

6. II. 1917