ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Zaháľač

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Jozef Gregor Tajovský:
Zaháľač

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Martina Jaroščáková, Veronika Ptačinová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

154

čitateľov

. . .
I.
II.
III.
IV.
V.
VI.
VII.
. . . spolu 7 kapitol
Zmenšiť

V.

Tonka v škole národne prebudili. To boly školy, nie ako teraz, kde učia hanbiť sa, nenávidieť materinskú reč!^[12] Bože, či takých škôl už nikdy nebudeme mať!? Doma vše citoval otcovi z novín politiku, maminke rozprávky a chýry, a obidvaja boli naň hrdí, že si ho dali natoľko vyučiť. Otec posmeľoval ho do boja za presvedčenie, pravdu a všeobecné dobro… ale maminka ho chladila. A keď otec vše z obecného výboru alebo z cirkevnej, z volebnej porady prišiel nahnevaný, zronený, hnevala sa aj ona.

„Pre druhých si zdraviu škodí, s niekým do nepríjemností príde.“

Otec len hodil rukou:

„Eh, baby, pre vás by všetko mohlo zahynúť, len nech máte do hrnca čo postaviť…“

Tonkovi sa otec páčil smelosťou, ale matku viac ľúbil a keď prišlo čo medzi mládežou do reči, vystatoval sa svojím otcom, ale sám takým byť, na to nepomyslel.

On ešte vždy mal vraj slabé pľúca, a preto mal zakázané spievať, kričať, dvíhať, nesmel hodinku pešo prejsť, nesmel sa hnevať, rozčuľovať, a iba maminka vedela, čo všetko doktor za tie roky, jej po vôli, Tonkovi zakazoval vždy s tým doložením: „ak chce žiť“.

A Tonko nikdy neproboval sily svoje. Nikdy! Ani duševne, ani telesne; ani rečou, ani päsťou. On nebol ešte ani z fígľov podvihol vrece zbožia, nejedol ťažšieho jedla, neurobil odvážnejšieho kroku.

Vrátiac sa domov, najviac ak veľkopansky dozeral a sa so služobníctvom vadil. Vyviezol sa do poľa, vyviezol sa do mesta. Na zábavy sedliacke sa mu vraj, ako remeselníkovi, ani nepatrilo, ani nešiel. Hoci prebudený Slovák, nemal lásky k ľudu. On bol „inakší“, „nepatrí sa mu“ húdla mať, keď ho otec posielal alebo volal. Trocha čítaval.

Pani matka starala sa už o nevestu. Lebo že bola chorľavá, bála sa nechať ho nezaopatreného. Šlo jej o poriadne, ak by bolo možné z mlynárskeho, učiteľského stavu dievča. Vybrala aj tri, ale Tonko sa pre vojenčinu ženiť ešte nemohol. Dievčatá sa povydávaly a maminka umrela, keď mal Tonko dvadsaťdva roky. Mladá, nemala iba štyridsaťštyri roky.

^[12]Nie ako teraz, kde učia hanbiť sa, nenávidieť materinskú reč! Autor písal po vydaní povestného zákona Apponyiho, ktorý prikázal vyučovať všetko v maďarskej reči. Vtedajšia skutočnosť bola taká, ako ju vystihuje Tajovský.

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »