E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Zaháľač

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Martina Jaroščáková, Veronika Ptačinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 157 čitateľov


 

VI.

Za vojaka Tonka nevzali.

Otec ho oženil ešte tej jesene. Vyberal si Tonko, a vybral dievča horárske z Jelšavky, pekné, robotné, sporivé. Viac nič. Neučené. Vyšší život nepoznavšie, za ním netúžiace. Spokojné. Dostal v nej druhú maminku, ktorá ho od všetkého obránila a mocná, zdravá ako kremeň, všetko zaň radšej sama spravila.

A žil ešte otec! Ten čerstvý, mocný a tak mlyn on viedol. Tonko iba odberal mýto a odkladal peniažky za bravy, statok a vozil sa na vozíku do mesta i poľa.

Deti sa im rodily každé dva-tri roky, a dnes sú už odrastené i malé ešte v školách a maďarských úradoch.

V mlyne cele nový duch.

Starý otec bol už len pre rozprávku. Toho čím ďalej, tým menej brali vážne.

Otec chodil po kúpeľoch, doktoroch, lebo čím ďalej, tým viacej budila sa v Tonkovi maminkina povaha. Doktori predpisovali, on užíval. Zaujatý bol cele sebou a svojimi namyslenými chorobami. Kde čo počul, kde čo čítal o tej alebo druhej chorobe, už sa skúmal a prichádzal na to, že ju má aj on.

„Tie suchoty, tie ho do hrobu donesú,“ myslieval si do tridsiateho piateho roku. Lebo tak bol čítal, že dotiaľ človek pred nimi je v nebezpečí. Ak zle ležal, zbolel ho krk, už to boly pľúca.

„Pod lopatkou pichá, v boku kole. Taký mladý a už musí umrieť. Keby pánboh len pár rokov poprial ešte…“ Býval zadumaný a trápil sa bez vôle, bez chuti k čomukoľvek.

Aj keď ho lekári ubezpečili, že suchoty nemá, neveril im. On ich najlepšie cíti: prečože je slabý? Prečo sa potí, keď niečo, maličkosť spraví? Uznojí sa ešte aj pri jedení. Už mu je koniec. Suchoty.

„Nie tak rýchle, ale pozvoľné, no smrť na pätách…“

Ale smrť vliekla sa za ním i ďalej a len ho nebrala.

Už to vari suchoty nebudú, ale iné a následkom zlého liečenia, neuhádnutia choroby, zastaralé biedy. Chrbát ho jednak bolí, údy lámu, na žalúdku tlačí, hlava, závrat. Doktori, lieky!

Takéhoto suchotára volajže do niečoho!

Sokoly, Lipy, Obzor a slovenské čitanky[13] sú rozvláčené, roztrhané. Hrávaly sa s nimi Tonkové deti, nudila sa vše nad nimi mladá pani matka a ženy, čo prišly mlieť na noc.

Lebo ako starý pán starnul, potom aj oči zavrel, Tonko národne úplne zjalovel. Za nijakú národnú, dobrú vec sa neoduševnil.

Kým otec žil, musel s ním Tonko či tam, či inam sa ukázať: na voľbe, vo výbore obecnom, pri cirkvi, v škole, o čo o všetko starý Ražný pečoval, radil i vadil sa s každým, menovite ako nový farár bol došiel do dediny a začali všade maďarčiť a starého učiteľa-národovca prenasledovať.


[13] Sokoly, Lipy, Obzor a slovenské čítanky. O Sokoloch, Obzore už bola reč. Z almanachu Lipy (podtitul „národní zábavník") vyšlý tri ročníky (1860 — 63). Tonko chodil do gymnázia v Banskej Bystrici, kde bol profesorom aj Emil Černý, ktorý sostavil a r. 1864 a 1865 vydal dva sväzky veľmi dobrej Slovenskej čítanky. Tú práve myslí Tajovský.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.