E-mail (povinné):

Jozef Gregor Tajovský:
Zaháľač

Dielo digitalizoval(i) Miriama Oravcová, Jozef Vrábeľ, Martina Jaroščáková, Veronika Ptačinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 157 čitateľov


 

VII.

Ale ako otec umrel, uťahoval sa Tonko ešte viac od verejnej činnosti: po prvé žena, po druhé deti po maďarských školách, úradoch, po tretie jeho stará povaha a náchylnosť, ako si sám hovorieval, k chorobe, za mladi k suchotám a teraz k srdcovým, nervovým a kadejakým biedam.

Keď prišly voľby a bolo načim s farbou von, kto je Slovák, kto nie, chodili sme aj k nemu, lebo by bol zavážil. Iba nás zdržoval rozkladaním svojich chorôb a liekov. Ani na trovy nedal, že má veľké výdavky, ani na voľbu nešiel, že sa bojí rozčúlenia.

„Čože ja? Som chorý, čo by tam robil! Bezo mňa to bude. Bez môjho hlasu ani nezvíťazí, ani neprepadne. Len sa vy ostatní spolu držte, a zvíťazíte aj bezo mňa. Ja by rád bol, keby som mohol pozrieť, ale viete, ako je na voľbe, a ja ani zjesť, ani vypiť, len čo doktor dovolí.“

Vlastne už tak sa bol naučil, že sa na všetko spytoval ženy, čo môže, čo nie, aby sa mal s kým rozprávať, keď si namyslel, že mu je od niečoho ťažko. Žena bola tiež utrápená a nerozumela sa do sveta. Zabitá robotou, starosťou o deti, majetok a muža.

V obci, keď sa načim niečoho zastať a ľud jeho, ako školovaného, tisne ohlásiť sa, odíde, aby sa „nezvadil“ s niekým, lebo by jeho zdraviu škodilo.

„Ja by to odležal.“

A ako v dome sám nič nespraví, ani len poriadne nerozkáže, iba vadou, zlosťou, tak nikde: nepotisne ani dobrú vec, ani zlú nikam. Podľa neho beží svet, ako chce. On sa poddá všetkému, a čo by vari orať šli na ňom.

„Kdeže ja, čože ja s mojím biednym zdravím?!“ narieka už tridsať rokov, a vždy je rovnaký!

A keď čo najmenšie aj v dome sa pridá s čeľaďou i do plaču sa pustí, že ho „snesú s toho sveta“, a za istý čas ani z izby nevyjde. A vždy sa lieči po takej malej pletke.

Už keď sa veľmi oduševní, nuž povie, že keby niekto mladší sa dal do toho, on by ho podporil, poradil, ale sám „cestu raziť“, na to že jeho zdravie je prislabé.

Duševný starec.

Novinky drží pre meno, ale nečíta, bojí sa rozčúlenia. Len pokoj, pokoj svätý. Vždy oddychuje, vždy rozmýšľa, čo môže, čo nie. Čo robiť, čo jesť? A vždy sa sťažuje na život, že načo pánboh takých bedárov dá na svet.

Opravdu chorý však nebol ešte nikdy. Polihoval, ale týždňa na dúšok nepreležal ešte.

Dnes mu je už vyše päťdesiat rokov, už aj vekom mu je smrť bližšia a preto chodieva už aj v lete vo vlniakoch, v šáloch na hrdle a nohy v kapcoch.

V zime naobliekaný ako slamou vypchatý, sedáva vždy pri peci, ako ho chladnejšie povetrie zájde: beda, už užije na potenie, už ho vraj zimnica drví a ľahne do postele a kto príde, každému rozpráva o svojich ustavičných chorobách. Že ho štiepa v údoch, bolí tu i tu, kole, že nemá chuť do jedenia; len pani matka húta, že nie je tak zle, a celý svet vie, že zje do roka kureniec, kačíc, husí, teľaciny, barančiny, mäsa a všetkého, ako by najzdravší človek na jeho mieste. Doktor mu naložil jedávať suchý chlieb, uznal to za dobré i pre čeľaď (aby ho menej zjedla). Pravda, i už s plačom a pri obavách, či mu horšie nebude, a za tým pije zeliny, korenia, šťavicu, sódu, a staré ženy nasnášajú mu celé batohy zeliniek, korienkov, a on pije a užíva, čo kto poradí.

Ženu, deti, čo aké otvrdnuté, privyknuté, stále rozžiaľuje, do plaču nesie pripomínaním blízkej svojej smrti a vždy robí poriadky, testamenty a deľby a sberá sa do rána nedožiť, umrieť už celkom iste…

Ale či to bude o deň-dva, či o desať-dvadsať rokov, na to nemôžem byť prorokom.

Však čo nás po ňom! Veď on aj tak nikdy ničomu a nikomu nežil, nikdy nikomu nič nedal, nič neporadil, nepomohol. Len oň aby mal každý starosť, aby to videl, mu uznal, lebo ináče boly by fuky, hnevy… a on? Nikoho a ničoho sa nikdy nezastal, nič nepremyslel, nič nepotisol.

Skúpil, oberal, lebo že deti — on starý, chorý, ešte viac vzal, ako patrilo.

Ozaj škoda, že mu dosiaľ boh dal tých päťdesiat rokov, lebo skrze neho a pre jeho zaháľanie naprasilo sa v statočnom slovenskom mlyne maďarónstva, že by to starý Ražný, keby vstal, pustil všetko aj s mlynom dolu Hronom…

« predcházajúca kapitola    |    



Jozef Gregor Tajovský

— slovenský prozaik, dramatik a básnik Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.