ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Božka, Lojzo, neskoršie Hanka.

BOŽKA: (módne odetá blondína. Kým sa opona pomaly vyhrnie, z nôt s chybami začína a slabo hrá národné piesne: „Čože je to za prekrásne vtáča…“, „Sobotienka ide…“ Ináče stále má pri ruke a v rukách knižky, časopisy a vždy a všade číta a číta i medzi rečou s Lojzom).

LOJZO (veľmi plešivý belko, vždy a všade s aktovkou, aby si dodal vážnosti, vždy akoby v inom svete, zamyslený na banku, kuká na hodinky a prikyvuje si hlavou alebo ju meravo podrží, oči žmúri, dumá o obchode. Teraz rýchle vstupuje, čistiac si nožíkom nechty. Hovorí slabikovane, posekane a telo i hlavu vypína trhavo, a tak isto spúšťa i zas vypína. Nehľadí do očí a zabudnúc sa, kedykoľvek zubami oberá zádery a štipkami zo šiat vlásky-smietky. Pritom dbá na svoju obstarožnú, nepatrnú figúru, začesanú plešinu a zastrihnuté fúziky, ktoré si všade dvoma prstami sčesáva do úst, robiac pri tom grimasy): Chyba, Božka, chyba v tom akorde! Ešte raz!

BOŽKA (skočí urazene): Vieš ako hrám, keď muzikálneho sluchu nemám! Ale ty hneď zrána musíš zadrieť…

LOJZO: Pardon, odpusť!

BOŽKA (premôže sa, veselo): A predsa som ťa privábila! Čučulík môj!

LOJZO: Ľúbim národné piesne a tým jedine rozumiem. Raňajky ešte nie sú na stole?

BOŽKA: No, vyčítaj mi zase… Káva hotová, len čo Hanka pečivo donesie. Nevýhoda, že bývame za mestom.

LOJZO (sadne k stolu): Ľahká pomoc. Hanka bude včaššie vstávať…

BOŽKA: Vstáva… Šla — príde.

LOJZO: Už by som radšej chlieb jedol. Som dirigentom banky, ale jednak nerád sa pozdím. Dones, Božka.

BOŽKA (vyjde a donesie kávu i chlieb na podnose): Nech sa ti teda ľúbi, Lojzko.

LOJZO (v krátkej pauze kukal si v zrkadielku hlavu i zuby): Táák… Ďakujem. (Dá sa do jedenia.) To ani personál nepracuje, kým ja nevojdem. Samá kopaná, tenis, šport, „moderné tance“ a potom viešky, výlety a čertviečo premelú, a práca — stojí. Na dediny, medzi svet: (dôrazne) s ľudom sa zoznamovať, vklady zbierať — o tom nikto slovíčka; ani o priemyselnej a všeobecnej hospodárskej kríze; ani čo chystá zákonodarstvo na ochranu vkladateľov, či obstojíme… ale žiadosti o povyšovanie platov a definitívu — to všetci. Polročná súvaha sa blíži, a prípravy ešte v pekle. Ak nám nebudú výkazy súhlasiť…

BOŽKA (do reči): Ja vám prídem pomáhať! Aspoň si zarobím. Mám predsa obchodnú!… Náš Marčík bude po skúške, čo by ti nepomohol: rátať azda vie, čo je aj filozof a spisovateľ. (Tajomne.) Čučinko, mám ti zradiť svoje tajomstvo?

LOJZO: Podľa Madácha „sladké tajomstvo“, Božka?

BOŽKA: Žiaľ, nie; necítim sa mamičkou… (Vyhŕkne s dôrazom a vážnosťou na každom slove, napodobňujúc reč Lojza.) Ale, ale Marčík už aj mňa uvádza do — spisovateľstva… Čo by ste neskúsili krídla? To sú jeho vlastné slová.

LOJZO: Zase začínaš snívať? Vari ťa to venovanie jeho „básní v próze“ zviedlo a znova nadchlo? A čože: verše, prózu, drámu?

BOŽKA (zbožne): Ja by najradšej drámy… (Nadšene.) Tisíc ľudí ťa razom počúva a ty hráš na strunách ich citov!

LOJZO: A nervov.

BOŽKA (zarazí sa nad ironickou poznámkou, ale pokračuje nadšene, vážne): Začali sme čítať sústavne a základne od počiatku sveta… Klasikov grécko-rímskych, a pri tom ma učí mytológiu a starú filozofiu. Homéros, Aischylos (zasekne), Solón, Sofokles (zasekne), Aristoteles, Sokrates a bohov viem i dvadsať, ktorí sídlia na Olympe a na Parnase: Zeus, Poseidón, Apolón, Pallas Athéna, Afrodita, Dionýzos…

LOJZO (krúti hlavou, s pseudoobdivom): No, ty si ozaj v škole! Tak, tak povedz mi, kto je naším bohom? Mojím a tvojím?

BOŽKA: Nevážne ma berieš. (Vyhŕkne so žiaľom.) Som ti iba hračkou, lútkou…

LOJZO: Daj dopovedať: náš boh bankársky ako sa menoval? Hodno ho znať, keď nás živí.

BOŽKA (urazene): To neviem.

LOJZO: Tak spýtaj sa (ironicky) svojho profesora: či ho bude vedieť menovať.

BOŽKA (oživne): Vari že nie? Marčík, to ti je ani malý lexikón! „Myšlienka, stavba, forma básnického diela“ — to sú prednášky! Všetko vie a také má smelé výroky, že až mráz ide po chrbte. (Nadšene.) Vieš, čo povedal? Že po bohu (hrdo) najviac stvoril Shakespeare.

LOJZO: To je stará fráza. Tú tvoj Marčík nevymyslel.

BOŽKA (hrdo): Ale on mi ju povedal (Naivne.) Othello — to ti bol zúrivec. Nijakých dôkazov, a ženu umučí… Už mám plný zošit mien, dát, výrokov…

LOJZO: Len zbieraj a uč sa. Lebo so svojimi životnými skúsenosťami veľa toho nenapíšeš, a zvlášť v dramatickom odbore… To by si sa musela vhĺbiť do ľudu, alebo už do spoločnosti vôbec, z ktorej chceš tému čerpať.

BOŽKA: Ja by sa… Ale keď musím kuchyňu, domácnosť viesť.

LOJZO: Tak skúsenejšiu slúžku — kuchárku vziať…

BOŽKA: Predbežne budeme len čítať, alebo Marčík mi bude vykladať a ja si poznámky robiť. Krásne číta, deklamuje, ba hrá… Tá mimika! To gesto!… Mohol by si mu dať niečo cez prázdniny zarobiť si v banke… Nech ma učí vo voľnom čase…

LOJZO: Nedisponujem. To by musela centrála povoliť…

BOŽKA: Čakáš na schôdzku centrály, tak povedz. Alebo nečakaj, napíš: „Budú dovolenky, treba mi pomoc.“ Nebudeš ty drhnúť do desiatej večer, ako vždy.

LOJZO: Budem! Musím dokázať, že za ústav, čo nás živí, viem pracovať a obetovať mu, keď na to príde, i noci.

BOŽKA (urazene): A ja budem ako zunovaná hračka v kúte, do polnoci ťa vyčkávať… To je nie manželstvo! Ty ráno ideš, obed zhltneš a do noci si v banke. Ja mám tiež nároky na tvoju spoločnosť.

LOJZO: Môžeš s Marčíkom do kina, divadla, na prednášky — ako dosiaľ. (Čuje šum, skričí.) Hanka! To pečivo!

HANKA (za scénou, ako by trúbila): Uúúúúúž!

BOŽKA: Nekrič, prosím ťa! Čo kričíš? Marčík do polnoci sa učil, potom možno tvoril, a ty reveš ani…

LOJZO: „Pastier na dedine“ — dopovedz. (Ukloni sa urážke, mierne.) Áno, s tým rozdielom, že ten trúbi o štvrtej, a ja o (kukne na hodinky) pol ôsmej. (Mäkko.) Ináč tvojho nového pána profesora literatúry, pána Marčíka som videl v besiedke nad knižkou. Za osem mesiacov, ak nie semestrov, fašangoval, teraz drie na skúšky…

BOŽKA: Odpusť… Aj sa učil! Ale profesúra, a pri takých profesoroch — katoch… Ja vše kukám do tých jeho príručiek: … hŕba cudzích slov, naše sú iba spojky. Nič som nerozumela. To sa musí vraj človek nad zem povzniesť, aby tie abstrakcie pochopil…

LOJZO: Nepleť cudzie slová, zamoceš sa.

BOŽKA (povedome): Čítam so slovníkom cudzích slov, neboj sa.

HANKA (v košíčku na výšivke donesie pečivo a v skleniciach med, lekvár): Nech sa páči. (Chytá sa za hruď, aby mohla vydýchnuť.)

LOJZO: Hanka! Za Andreja ťa nedám.

HANKA: Prečo, pán dirigent?

LOJZO: Lebo by posledný chodil do banky. Tak si ty vieš privstať a sa poponáhľať!

HANKA (so žiaľom): Pán dirigent, ja som do polnoci nespala pre horúčosť v kuchyni, potom som vyšla na pavlač, tam zase komáre ma žrali… Aha, aké mám nohy doštípané… (Ukáže, zodvihnúc sukienky nad bosými nohami.)

BOŽKA: Hanka! Či sa to svedčí, pánovi nohy ukazovať?

HANKA: Nášmu pánovi môžem, druhému by som neukázala…

LOJZO: Ďakujem za dôveru, dievčička. Zavolaj z besiedky pána Marčíka na raňajky. (Berie si pečivo.)

BOŽKA (potíska i sama je): Medu? Či lekváru?

LOJZO: Ani jedno. Plané zuby, vieš. (Zúfale.) A nestačím, nestačím si ich dať spraviť. Až keď si dovolenú vezmem.

HANKA (kričí za scénou): Pán Marčík, raňajkovať!…

BOŽKA: A ja budem doma čakať na tvoje zuby, a druhé ženy si pôjdu… Teraz si spomenul „životnú skúsenosť“, a už zase nepôjdeme nikam na leto…

LOJZO: Prečože by si mala čakať? Ty pôjdeš do Teplíc a ja budem dochodiť z domu… Do banky musím i tak vše kuknúť, revíziu spraviť. Nemôžem sa zanechať, hoci som si personál vybral prvotriedny. Len by som ho mohol plne zamestnať a odviesť od hlúpeho stáleho športu. Vieš čo, Božka?

HANKA (za scénou): Pán profesor!

BOŽKA: Neviem, povedz.

LOJZO: Ťahám do dvadsiateho piateho milióna vkladov. Znamená: od Nového roku tritisícšesťsto korún podvyšku.

BOŽKA: Mesačne?

LOJZO: Ročne, dušička, ročne. To by si ty chcela chytro náš dom vyplatiť a ešte i zbohatnúť…

BOŽKA: Tak koľko už budeme mať na mesiac? Koľko mi budeš dávať? Lebo dvetisíc korún na kuchyňu i slúžku — len že vyjdem.

LOJZO: Ročne štyridsaťtisíc a tritisícšesťsto a o dva roky automaticky podľa platovej normy…

BOŽKA: Tak ten náš domček predsa len udržíme…

LOJZO (povedome): Mhm! Našim potomkom.

BOŽKA (hodí rukou): Ja sa ich už zriekam.

LOJZO: Však už tri roky plačeš za nimi…

BOŽKA: Dosť bolo plaču, nepomohol. Vyvolila som si inú cestu do života. (Dôrazne.) Ja budem písať! (S veľkým gestom a hlasom.) Moje knižky — moje deti!

LOJZO: Tak aby ich bolo aspoň dvanásť!

BOŽKA: Bude! Mám napremýšľané rozprávok, i dejov do hier dramatických… Len ešte pravopis a štýl… Ale Marčík núti ma do veršov. Že mám veľký citový fond.

LOJZO: Tak by som súdil i sám.

BOŽKA (naivne): Z čoho?

LOJZO: Lebo sa hneď urazíš.

BOŽKA: Lebo neviem, kedy vážne čo so mnou mieniš a kedy ma na žart obraciaš.

HANKA (za scénou): Pán spisovateľ!

BOŽKA (vážne, starostlivo): Ale však to bolo dobre: vziať do štvrtej izby Marčíka? Šesťsto korún mesačne — zaplatí mäsiara.

HANKA (vbehne): Pána Marčíka nemôžem dovolať.

BOŽKA (opraví ju): Pána profesora, Hanka.

HANKA: Jaj, keď sa vše pomýlim. Hádže rukami, chytá sa za hlavu a ukazuje mi „jazyk“.

LOJZO: Čo ti ukazuje?

HANKA: Papier, pán dirigent; ale oni to s milosťpaňou volajú „jazykom“.

LOJZO (delikátne): Po novinársky…

BOŽKA: Tak vynes pána profesorovu kávu do kuchyne. Postav na kraj sporáka.

HANKA: Prosím. (Vezme šálku a vyjde.)

BOŽKA: Má zvláštny papier na verše. Útržkový blok, dlhé, široké pásky na voľný verš… Iste letné ráno chytá. Či veršom a či prózou? Čítaš ty jeho kurzívy v Denníku? Že vtipné?

LOJZO (prikývne): Kuknem iba. Ja musím čítať noviny od zadku; čo sa môjho fachu týka. Národohospodárska rubrika — to je môj verš i próza! Dosť hanba na naše časopisectvo, že taký dôležitý rezort, ako je národohospodárstvo, finančná veda, je čertviekde, na posledných stranách alebo nikde! Politicky sme slobodní, ale hospodársky tak priam nebudeme… Mládež šúľa verše, bájky; zamilovane stonie a brnká na jednej strune, ani na drumbli. Vážnej veci národohospodárskej sa venovať — hja, na to treba rozum a nielen cit. Rozplývať sa v oblakoch, to sa každý môže, keď sa najedol a napil; ale tu je život, skutočný, reálny svet. Päť percent pýtajú od vkladov a na osem chcú pôžičky, a z toho — ži i zarob ešte na dividendu…

BOŽKA: A mne sa poézia predsa páči! Načo som ja len šla na tú obchodnú… keď ma k divadlu ťahalo…

LOJZO: To bolo moje šťastie… že som si ťa z banky mohol preniesť sem do nášho hniezda…

BOŽKA (so žiaľom): Ale zase len za účtovníčku! (Vykríkne.) Čučko môj drahý, ja už nebudem zapisovať denné príjmy a či vlastne výdavky! Presvedčil si sa, že šetrím, nuž načo…?

LOJZO: Tak ty ozaj chceš lietať v oblakoch? Dobre, pekne. „Skús krídla“, opakujem s Marčíkom. Však netreba ti môjho povzbudenia, keď vidím čo deň (dôrazne) — nevytýkam, pravda — ale vidím: balíky, účty od kníhkupcov z Martina i z Prahy a samé spevy, verše, básne… A tých „mladých zajacov“ koľko! Lenže ja by som i trochu prózy, predsa len…

BOŽKA: Až sa poéziou zasýtim. Ach, tí mladí! Dušu ti obnažia!

LOJZO: Čo len dušu…

BOŽKA: Čo ty súdiš? Smrek či Lukáč je väčší básnik?

LOJZO: Či ja to tak čítam, aby som súdil? Ešte keď sa niekedy národa, sedliaka dotknú, to hej, sa mi ľúbi; ale keď už začnú zamilovane skučať… (Krčí nosom, hádže rukou.) Vajanský, to bol básnik! Národ nadovšetko, a nie výlevy srdiečka… A keď, tak starý náš Sládkovič! „Marína“! (Nežne.) Ja som, poviem ti pravdu, keď som za tebou chodil, čítal „Marínu“, ba i spamäti sa učiť začal — štyridsiaty prvý verš: „Možno mi…“; ale skorej som ťa dostal, ako „Marínu“ dočítal. Priveľa filozofie a lúštiť niet kedy… Treba účtovať a dirigovať. „Marína“ zostala v oblakoch, ale Božka padla do náručia. (Dotkne sa jej ruky priateľsky a vstane od stola.)

BOŽKA (snivo): Ach, by ti „Marínu“ Marčík čítal a vykladal… A hoci tvoj citát (deklamuje):

Vieš, Čučulík, že ja už budem mať v svojej knižnici tristo zväzkov kníh? Už sa ani Marčík v poličkách nevyzná, lebo ja chcem mať v každej izbe a zo všetkých…

LOJZO: Ale na (ukáže na svoju izbu) moje ani siahnuť, aby mi odborné nepotrepal s inými.

BOŽKA: Do tvojej izby on ani nevkročí.

LOJZO: Práve! My o vlku, a vlk…

Predošlí, Marčík.

MARČÍK (vlasy do šírky, mašľa — uzol, šatôčka vo vrecku, kvietok v kabáte; vážne vchádza): … ani nie za humny, ale vo dverách. (Vážne položí knihu, z ktorej trčia jazyky papiera.) Dobré ráno!

LOJZO: Na moje odborné knihy ani siahnuť, básniku!

MARČÍK: Božechráň, pán dirigent!

HANKA (donesie šálku kávy a položí na stôl): Prosím, pán, pán profesor…

MARČÍK (sa obzrie, hodí Hanke): Ďakujem. Ruky bozkávam, milostivá… (Bozká zdĺhavo a myslí, že to Lojzo nevidí.)

BOŽKA (si konečne ruku vytrhne): Prestaňte mi bozkávať od dneška ruky, pán profesor. Ja nemám na to nijakých zásluh, aby mi spisovateľ… a zvyky zdvorilosti vám odpúšťam. Podať si priateľsky, demokraticky ruku — to je, čo mi imponuje.

MARČÍK: Prosím, milostivá, ako rozkážete.

BOŽKA: Ani „milostivá“ mi nehovorte. „Pani Božena“, to bude dosť vážne, však Lojzko?

LOJZO (rozloží ruky): Ako sa dohodnete. Ja nebozkávam, iba rodičom…

MARČÍK: A pani hlavnej direktorovej?

LOJZO: To ešte predvojenný zostatok…

BOŽKA: Vidíš, a mne nie…

LOJZO: Nechaj. — Tu obdivuj, že profesora hneď za rána múza bozkala… (Vstane od stola a zapáli si cigaretu na cestu.)

MARČÍK: Eh, iba sa hrá, pán dirigent. Márna snaha ju schytiť do náručia. Iba pokúša. I chcem i začnem logikou pre život, či kýho čerta, pre skúšky! Ale váš poetický dom, záhrada, spev vtáčí, bzukot včeličiek, ranná rosa na milostivej — pardon, pani Boženy — kvetoch — už som v poézii.

BOŽKA (berie Marčíkovu knihu): Smiem?

MARČÍK (skočí a drží knihu i s jej rukami): Milostivá, pani Božena, nehotové…

BOŽKA: Dovoľte… Chcela by som vidieť vaše verše v makuláte…

LOJZO: Ty chceš vnikať do tajov tvorenia? — aby som sa raz i ja poeticky vyslovil. Uvidíme, keď ty začneš vážne, či budeš pretierané ukazovať. Braček drahý, bilancia sa neukazuje, iba hotová. Hľa, čo čiarkaš, vše i v noci, nechceš ani mne ukázať. (Berie aktovku.)

BOŽKA: Keď ty hneď zabŕdaš do pravopisu. Aha, keď list mame tvojej alebo svojej napíšem, štúraš mi v ňom, chyby hľadáš. Raz si mi i prepísať rozkázal — rodinný list. Teba sa poradím, keď budem písať peňažnícku rubriku. Potom mi to zrediguješ. Ty nie si poetický duch. Všetko ťaháš a stiahneš na zem. Aby ti i verš i poviedky mali nohy, chodili po zemi. Zabúdaš, že už i vtáčky majú krídelká, nie by myšlienky a city ľudské…

MARČÍK (dosiaľ jedol a len oči pásol po Božke): Sláva, milostivá! Pardon — pani Božka!

BOŽKA (prísne): Bo — že — na!

MARČÍK: Ohromné porovnanie a myšlienka! Prehrali ste, pán dirigent, s vaším realizmom, či až naturalizmom!

LOJZO: Tak lietajte… ale nezabúdajte na skúšky, čo vám majú dať pevné postavenie, a (Božke) ty na zápražku, lebo bude jedlo horké.

BOŽKA: Na to mám Hanku.

LOJZO: Tak na dom a záhradu.

BOŽKA: O ten sa ty staráš… Ja sa nebudem. Ja chcem žiť, alebo aspoň túžiť za hlbším, plnším, vyšším životom!

MARČÍK: Sláva, nazdar!

LOJZO: Dobre, túž a ži. Tak zbohom! (Ide Božku bozkať v líce na rozlučné.)

BOŽKA (znesie bozk chladne, ba nerada, trpne).

MARČÍK (hľadí, gesto odporu): Porúčam sa vám, pán dirigent.

BOŽKA (zavráva bozk): Čo na obed, Čučulík? Aby som razom nevybočila z povinností a radostí domácej panej!

LOJZO: Čo? — Dnes je streda. Teda halušky s kapustou a… a v komore som videl ešte fľašu zamútených uhoriek lanských — tak polievku z nich. Aby si však do nej octu nenaliala…

BOŽKA: Čo som i nie kuchárka, ako moja — alebo tvoja mama…

LOJZO (horlivo): Moja mama nakladala uhorky do súdka, ale od nových si nepoznala, že sú lanské! A chleba napiecť… Počkaj, spomínam si. O tomto čase, v kosbe, vedela pri jednom dyme napiecť: koláčov na hody, opekancov za vrece na kosbu a dvanásť chlebov ako dobrá hlavnica. A sama! A nič jej z koryta neušlo. Ja som posluhoval. Zbohom!

MARČÍK: Poklona.

BOŽKA (vyprevádza; po chvíli sa vráti, vydýchne): Chuj! (Rozhodí rukami od únavy.)

Marčík, Božka.

MARČÍK (zatiaľ jedol): Božka, strašný prozaik ten váš Čučko. Ja už, že nám začne vykladať, ako s otcom drevo kálal v lese… a že to nikto tak nevedel.

BOŽKA (prstom): Pst! Môj muž vám nie je Čučko. A ešte polieva tekvice na dvoriku a vy ma „Božkou“ zoviete. Jeho absolútnu dôveru v nás nesmieme sklamať. Viete, že Lojzo začína byť na celú poéziu žiarlivý a či aspoň ju znevažuje? „Národohospodárstvo“, to jeho svet. Venovanie vašej knižky mi spomenul, a keby tak prečítal a domyslel, koľké verše na mňa padajú…

MARČÍK: Starý tupák. Nech radšej nedomyslí a stará sa o banku a kuchyňu.

BOŽKA: O tú už kvôli vám. Lebo že keď berieme od vašich rodičov šesťsto korún… aby ste neschudli.

MARČÍK (pokloní sa): Preto sa ma vše spýta, koľko vážim.

BOŽKA: Preto. Ale nebol on vždy taký. On bol tiež veľký romantik. Na besiedku verše písal, kým na mňa čakával… Ako vy, len ten rozdiel, že on mal iba bankový kalendárik, a vy máte celé bloky, knihy tých veršov.

MARČÍK: Milostivá Božka, sadnite si, poviem vám, že i keď ma chcete pohladiť, čliapete ma, až to bolí. (Chytá ju za ruku, položenú na stole.) Zrovnávate moju tvorbu s veršovaním vášho Čučka, (opraví) muža. S veršíkmi, ktoré, odpustite, potil zo seba, alebo kradol, aby ste sa zaň vydali, keď videl, že ste snivá duša, vyšších poletov, že inak vás nedostane, takú krásnu a takú mladú…

BOŽKA (naivne): A prečo vy o mne verše píšete?

MARČÍK: Ja píšem pre absolútnosť poézie, pre samú krásu viazaného slova, do ktorého chcem vtesnať ten svoj veľký cit, ten cit, toho ducha, čo ma k vám doviedol, keď sme chodili ešte do gymnázia: vy do kvinty, ja do septimy.

BOŽKA: Nelichoťte. Šla som druhý raz do kvarty pre matematiku a maďarčinu…

MARČÍK (nedbá na opravu, vzrušene): Spomínate? na naše bozky?

BOŽKA: To boli študentské hriešky, z ktorých som sa už dávno vyspovedala.

MARČÍK: Mužovi?

BOŽKA (naivne): Čoby! Pánu farárovi…

MARČÍK: Spomínate, že už vtedy som sa vám dával vo veršoch svojich i cudzích, čo mi boli po duši.

BOŽKA: Spomínam, že som sa červenala, keď som ich čítala. Ale dnes som vydatá a sklamať dôveru mužovu, to nemôžem, neurobím, čo by ste ma ako viedli k poézii a učili ma ju zamilovať si, čo ostatne už ani netreba. Mne je milo pri vás pre spomienky, ktorých ste sa práve dotkli, ale už som vám povedala neraz a znova vravím: som vydatá, muža si vážim, i keď je nie spisovateľom, tak prečo mi na zjavo, v časopisoch i dôverne venujete toľko svojich prác? Samé „venujem B. Č.“ „Božene Č.“ a „Božene“. Veď to musí upozorniť známych a konečne i muža. Ešte dobre, že vaše práce nečíta, že beletriu vôbec nečíta…

MARČÍK: Čím viac navonok viažete sa k mužovi… k Čučkovi svojmu…

BOŽKA: Čože by len navonok! Ja ho mám rada i srdečne.

MARČÍK: Povedzme — tak sa to svedčí povedať. Ale je vás nehoden. Nehoden vášho ducha, plného túžby po kráse, umení a krásnom živote. Neprevideli ste ho, keď ste sa zaň vydávali.

BOŽKA: A kde ste vy boli vtedy?

MARČÍK: Na univerzite v Prahe.

BOŽKA: „A zíde z očí, zíde z mysli…“ Až keď nás náhoda zase zniesla…

MARČÍK: Nie náhoda. Prozreteľnosť, Božka. Na moje nešťastie. Čomuže som sa ja vtedy mohol úfať? Študent! A teraz? Ešte iba kandidát… Ach, ani za suplenta ma nechcú, desaťročných chlapcov učiť, lebo nemám predpísaných skúšok, a vy — už vydatá! Božka moja nešťastná!

BOŽKA: Ticho, slúžka je doma. A ešte som nie „nešťastná“, len vy ma idete spraviť…

MARČÍK: Vidíte, ako vás muž „povzniesol“. Strhol vás do najprózovatejšej prózy. Už pomaly ani vnímať nebudete vyššie pocity. „Tekvice, slúžka“… Strach pred nežnejším slovíčkom, pocitom… Uši si zapchávate… Ústa by ste mi zavreli na sto zámkov…

BOŽKA: Tak ako vás mám upozorniť, aby ste nevybočili z medzí snov a poézie, z medzí priateľstva, ktoré k vám cítim a od vás čakám? Na svoje verše môj muž už zabudol, slúžka poézii nerozumie, ale slovám „vydať sa — nevydať“ — to i ona rozumie, ak vás začuje… A také obyčajné slová nemajú padnúť z vašich úst. Buďte vždy v mojej prítomnosti len a len poetom a v mužovej — obyčajným bez záujmov kvartieľnikom a prísnym učiteľom mojím.

MARČÍK (skloní hlavu).

BOŽKA (poželie): Ukážte, čo ste napísali dnes ráno. Berie knižku a číta:

MARČÍK: Kto čítaš, rozumej!

BOŽKA: Netykajte mi ani v poézii. Slúžka môže si vykladať…

MARČÍK (trpko): Tekvice, slúžka…

BOŽKA: Načo ste napísali tak jasne… „Ulietlo päť rôčkov…“? To by som sa musela červenať, keby ste to len pred mužom čítali. On to od vás, pravda, nežiadal a nebude žiadať, ale môžu ho upozorniť, že má v dome poetu…

MARČÍK (opovržlivo hodí rukou): Dirigent banky! — Tak jasne…?! Aby ste už raz počuli plač duše mojej.

BOŽKA: „Plač duše mojej“. Krásne slová! Opravdu poetické. (Snivo.) Čo sa v nich všetko tají…

MARČÍK: Milovanie sa duší, to jediné, čo ja od teba žiadam.

BOŽKA (kladie mu ruku na ústa): Ježišmária, slúžka!…

MARČÍK: Tekvice! — Božka, maj si muža na všedný, pozemský život, len mňa ľúb dušou! (Strhne ju za ruky.)

BOŽKA (odtíska ruky): „Ľúb dušou…“ Ste mi sympatický, bývate v našom dome, ste mojím učiteľom, rada čujem vaše reči, rada som s vami pri knihe, milujem váš verš i prózu, tak čože ešte…?

MARČÍK: Ja zostanem i na prázdniny… s tebou, moja božská poézia! (Bozkáva jej ruky.)

BOŽKA (prichytila sa): To som už Lojzovi navrhla… (Vydýchne.) Pri cudzích viete tak poeticky hovoriť, a keď sme sami, už ste až drzý, že radšej pošlem Hanku nakúpiť. (Do dverí.) Hanka!

Predošlí, Hanka.

HANKA (klope).

MARČÍK, BOŽKA: (vyskočia): Voľno.

HANKA (vojde v rozpakoch).

BOŽKA: Čože klopeš, keď ťa volám? Tu jedáleň, a nie spálňa. Ty hlupáčik.

HANKA: Jaj, ja som sa pomýlila, milosťpani, keď sú tu pán profesor.

BOŽKA: Uchyť košík, bež, kúp hlávku kapusty na halušky… Aj, aj tri rezky teľacie.

HANKA: Pol kila?

MARČÍK: Ó, próza života!

BOŽKA: A jesť sa vám bude chcieť na poludnie, všakže? Dobre, pol. A ešte rozmysli, čo ti chybí do kuchyne a do komory, a dones z obchodu. Aby si nemusela lietať potom, keď začneme variť.

MARČÍK: A Andreja pozdrav, ak ho stretneš.

HANKA: By tomu dali pán dirigent! To je pri robotnom človeku nie ako u pánov… My ak sa vidíme raz do týždňa.

BOŽKA: Len sa ponáhľaj.

MARČÍK: A z vašej dediny všetky tetky pozdrav na trhu.

HANKA: Jaj, ako by som sa zastavovala… (Urazená ide von. Pauza.)

MARČÍK (rozšíri ramená): Moja poézia!

BOŽKA (uhne sa, sadne ku klavíru a hodí tri-štyri akordy piesne: „Nestískaj mi, šuhaj, rúčku…“)

MARČÍK: Zahrajte tú, tú…

BOŽKA (ťažko hrá): Neviem. Nikdy nebudem umelcom.

MARČÍK: Budete na inom poli… mojom. Ešte ma prevýšite, čoho si z duše prajem! (Chce objať Božku v ramenách celú.)

BOŽKA (rozšíri ramená, aby ju nemohol objať): Neposlala som Hanku do mesta, aby ste sa z výšin Parnasu znášali na zem…

MARČÍK: Len krôčik… Ten som vám dlžen.

BOŽKA (vtipne): Dlhy čestne splácať, to je prvý princíp môjho muža.

MARČÍK (vezme Božku za rameno a prevedie na diván): Všetka česť za to vášmu Čučkovi. Ale i vôbec. Stará sa o banku, má tiež ideály, keď i národohospodárske; píše odborne, reční, agituje a tým dvíha ústav, i seba vyniesol z neznáma… Zaopatril vás slušne. Ja by som vás tak nikdy nie. Si mu ženou. Buď, ale dušu zachovaj si čistú. Nepredávaj sa mu ani za všetko pohodlie.

BOŽKA: Akože sa mu predávam?

MARČÍK: Poviem ti hneď. To večné bozkávanie sa pri jeho odchode, príchode a verejne…

BOŽKA: Pri príchode, ten bozk som už stornovala; že varím, ruky mastné… a mohla by ho objať. Ale nie… (Cudne, s utajeným dychom i hlasom.) Odkedy vy u nás bývate… (Vzdychne, viniac sa.) A to je moja prvá zrada a nevera, ktorú som pre vás na mužovi spáchala. Ale pýrila som sa, keď ste bývali nečakaným svedkom… (Vzmuží sa a zaprie.) Svedkom iba a nič viac, aby ste si nenamýšľali…

MARČÍK: Nie! Ja len, že bozk je najvyššia poézia! Posvätný prejav dvoch duší. A u vás dvoch akýže to prejav? Najedli ste sa masla s chlebom, napili kávy, on myslí na banku, ty na kuchyňu, a že banka je inde a kuchyňa inde — nuž sa na rozchodné bozkáte… Bez vzrušenia, bez účasti duší, len pre formu, zvyk manželský, aby sa nepovedalo, že ste len tri roky manželmi a už si nehrkútate. A ono azda vám to pristalo prvé tri týždne, keď ste mysleli na seba v žiare prvého spaľovania sa…

BOŽKA: Niet mi vyhnutia! Akože mu to mám odoprieť, keď sme si to uviedli v prvých dňoch po svadbe…

MARČÍK: Hovorím…

BOŽKA (pokračuje): Ja sa dosť odťahujem, hľadám si akoby prácu, aby ma manžel nenašiel, pomaly ponechal prázdny zvyk, ale on dôsledne a vždy ide za mnou a svoje vykoná, či sme sami a či sa kto díva…

MARČÍK: Presnosť finančníka! Ja som celý bez seba, keď to vidím. Skočiť, udrieť by ho chcel do nosa, aby neprofanizoval sväté prejavy duševné…

Predošlí, Lojzo.

LOJZO (za scénou): Hanka, kufrík!

BOŽKA, MARČÍK (odskočia od seba; Marčík chce von, ale Božka ho trhne, aby sa spamätal; prisadnú rýchle k stolu a Božka otvorí na verímboha schytenú knihu a hlasne akoby čítala vetu): „Rytmus môže byť prízvučný, alebo časomerný.“

LOJZO (vojde s aktovkou a začuje vetu): Hodina poetiky.

MARČÍK, BOŽKA (vstanú).

MARČÍK: Milostivá nemôže pochopiť prízvučnú a časomernú prozódiu: trochej, jamb, daktyl…

BOŽKA: No, čo ty na to, Čučúlik, ako môže byť dlhá slabika krátkou…? „Po — ná — ša sa“, to sú vraj dva trocheje.

MARČÍK: Lebo sa nehľadí na dĺžku, ale na prízvuk, však, pán dirigent!

LOJZO: V poézii je všeličo nie tak ako v živote, a páči sa nám… Na príkladoch jej to vyložíte. Pochopí, je bystrá. Čo tá toho už vie, ako mi rapotala i dnes všelijaké náuky… Spať nedá a svietila by do polnoci.

BOŽKA: Musím zopakovať. Preberáme slovenskú poetiku „Bujnák-Menšíkovu“ a tam spomenuté diela čítame.

LOJZO: Tak učiť — dobrá metóda, pán profesor. Teória bez príkladu nestojí nič, tak nejak povedal už slávny náš Komenský!

MARČÍK (vážne, unavene): Nadnes dosť, milostivá pani Božena. Musím zase do toho, čo ma živiť bude, ako pán dirigent hovorieva. (Vyjde s poklonou.)

LOJZO: Neprekážaj, Božka, profesorovi, keď sa chce učiť. Poetika, estetika, to je, braček, príprava dlhá, a ešte príklady, vzory čítať… A ty by si chcela lyžicou pochlípať vedomosti. Od raňajok ho molestuješ? Verše písať? To ako keď mne dali kedysi bianko zmenku po nemecky vyplniť na hundertachtzehn, hneď bolo hundertachtzig tisíc, a už bola diferencia, ako vo verši disonancia. Všade musí byť rým a rytmus, a vo verši tobôž!

BOŽKA: Čo si prišiel, Lojzko?

LOJZO: Nepočuješ, že „kufrík“ volám? Telegram. Zajtra direktórium v centrále. Daj mi bielizeň, aby som na rýchlik dobehol.

BOŽKA (skočí do pitvora pre kufrík, vyberá a kladie doň bielizeň): Pôjdeme ťa odprevadiť…

LOJZO: Netreba, pôjdem električkou.

BOŽKA: Kufrík ti Hanka…

LOJZO: K električke. Úradné aktá sám nosím… (Na aktovku.)

BOŽKA: Ale si, Čučúlik, spapaj niečo na cestu. Praženičku…

LOJZO: Nebudem; zjem obed v jedálnom. Do siedmej by bolo dlho o hlade a smäde.

BOŽKA (ho tuľká po lícach): Dobre, múdre, napapaj sa riadne, ty môj dirigent! On si ide zase do sveta, a ja čučkaj doma… Čo mi donesieš? (Objíma a bozkáva Lojza.)

LOJZO: Čerešne pod Tatrami ešte nebudú… ak by šalátu.

BOŽKA: Tak zrádzaš svoj kraj! Predsa oštiepok, parenička, to vaše ovocie…

LOJZO: Ozaj, bryndzičky donesiem na halušky.

BOŽKA: To! No, vidíš! A čerešne by si nosil. Tie máš na ústach…

LOJZO: A čože? Ešte sa nelúčime…

BOŽKA: Ba! (Stydlivo.) Ja, Lojzko, keď ideme sami… a keď sa nedívajú… rada sa s tebou bozkávam; no všakže?

LOJZO: No, hej. Tak čože?

BOŽKA: Ale keď cestuješ a ťa vyprevádzam a idú, vidia nás aj známi, nemôžem zato, ale hanbím sa, keď sa bozkávame na ulici, na stanici, verejne. Ešte keby si bol starší, že by to bolo ako otec s dcérou, rodič s dieťaťom; ale ináče je to nemoderné. Zbozkávame sa tu do sýta, takto (bozkáva ho), teraz a potom si len ruky podáme, to bude vážnejšie. Dobre? Ty si rozumný, nebudeš v tom nič vidieť. To prosto estetický cit mi tak žiada… Mizne stará móda. Všimni si, skoro toho nevidíš. Načo predlžovať staré zvyky? No bozkaj ma. Tuto, na líčko.

LOJZO (bozkáva).

BOŽKA: Jedno, druhé, na čelo, aby som bola múdra, a teraz… (Božka pritisne bozk na Lojzove ústa.) Však je to takto sladšie, ako keď už vlak dochodí, treba na perón sa tisnúť, o kufor dbať, úradné aktá, sluhu striehnuť, na miesto myslieť…

LOJZO: Dobre. Máš pravdu. Ale dnes by som sa ešte pomýlil. (Bozká ju.) Dnes ma ani do ulice nevyprevádzajte. Ja sa s vami nepovlečiem (kuká na hodinky) a mám svoje myšlienky, referát o filiálke v hlave pozbierať a premyslieť, návrhy praktické… a tak ďalej, sto vecí. Prídete mi naproti zajtra večer.

BOŽKA: Prídem! Ale ak sa budem báť?

LOJZO: Ste traja!

BOŽKA: Dve.

LOJZO: A Marčík?

BOŽKA: Ten pobeží pod viešku, do kaviarne, keď sa nemusí báť tvojho dohovárania. Strašne nezdvorilý človek, keď si ty nie doma. Nepoznáš ho. Vyprevadiť ma nechce ani z kina domov, (opatrne) do kaviarne ešte… a ešte… by ma ťahal — vidieť vraj svet… Ta by som si šla prečítať časopisy a tak by sme prišli na stanicu.

LOJZO: „Hotovo“! (Podá jej ruku.)

BOŽKA (ho objíme): Ty môj tuláčik! On ti vše ide na cesty… A ja doma… Ani k mame…

LOJZO: Pôjdeme.

BOŽKA: Ja nie.

LOJZO: Prečo?

BOŽKA: Budem šetriť na knižnicu. Nože, pripomeň si tú pomoc k polročným účtom.

LOJZO: Marčíka?

BOŽKA: Už kohokoľvek; ale jeho, aby si sa šetril trošku. Ja ti nedovolím celé noci v banke tráviť na úkor tvojho zdravia. Veď ja mám tiež do toho slovo! Ak ty nie, napíšem ja hlavnému direktorovi…

LOJZO: Len to nie! Do bankových vecí sa mi nestar!

BOŽKA: To sú moje rodinné… moje manželské…

MARČÍK (dnu s paličkou v ruke): Vyprevadíme pána dirigenta?

HANKA (donesie košík, ukázať, čo kúpila): Milosťpani, že som sa teraz zavrtla?

LOJZO (Marčíkovi): Ďakujem, pobežím sám. Len Hanka kufrík po električku… (Podá.)

MARČÍK: Aby ste si, Hanka, nesplietli košík s kufríkom.

HANKA (berie kufrík a odchádza, zagániac na Marčíka).

BOŽKA (vezme jej košík z ruky): A aby si nestratila pána z očí po ulici.

HANKA (vyjde): Dočkám v pitvore.

LOJZO (otáča sa a berie aktovku, kabát a dáždnik na ruku): Tak…? (Chce bozkať.) Pardon! (Razom podáva ruku Božke.) Zbohom, do videnia zajtra večer o jedenástej!

BOŽKA: Istotne ťa budeme čakať aspoň s Hankou a Andrejom, ak nás pán profesor zradí.

MARČÍK: Ohó, milostivá! Tam budem!

LOJZO (štipľavo): Tak, pán kandidát univerzitnej profesúry…

MARČÍK: Ale, ale, pán dirigent, tak vysoko nerúbem.

LOJZO: To je chyba! Prosím vás, Vrchlický bol univerzitným profesorom, a predsa básnikom. Prečo by nebol Július Marčík? Dáte si meno Marčický, alebo Júlia Marčická…

MARČÍK: Vy ste vtipkár, pán dirigent.

LOJZO (podá ruku): Zbohom. Nehnevajte sa. Ale keby som ja bol vaším otcom, ja by som vás do tých skúšok inak bol hnal…

MARČÍK (zatína už zuby, ale sa premáha): Všetko bude, pán dirigent, i skúšky. Porúčam sa vám.

BOŽKA (vyprevádza Lojza, vo dverách, výhražne): Však ti ja zreferujem: koľko sa učil a koľko času v kaviarni zmárnil.

MARČÍK (hádže rukou do dverí, aby už za Lojzom zavrela. Škrabe si hlavu, zatína päste, zlostí sa. Pauza).

BOŽKA (sa vracia, zrejme rada, že Lojzo odišiel).

MARČÍK (plesá): Bozky zrušené! Ty si učenlivá, Božka, len ťa viesť a pripamätať ti úprimnosť, ktorú si si sama sebe povinná. Chytí ju za ruku a vedie na diván.

BOŽKA (hrozí mu): Ale nijaké nežnosti, nijaké neslušnosti, pane a profesore!

MARČÍK: V pravej poézii neslušnosti ani nemôžu byť. A nežná poézia, lyrika, to je pieseň lásky, krása, objem duší šťastných alebo trpiacich pod osudom alebo spoločenským rádom a poriadkom. (Vstane a zatvára oblok.)

BOŽKA: Len jedno!

MARČÍK (zaťahuje roletu pred slncom).

BOŽKA (skočí a zachytáva mu ruku): Poďme do besiedky. (Ide rýchle od obloka.)

MARČÍK (za ňou, vo dverách ju dochytí, objíme vokôl pása a chce zadržať. Bozkáva ju silou a zavrie dvere kľúčom).

BOŽKA: Zavolám…

MARČÍK: Na Hanku a či tekvice?

BOŽKA: Drzosť! (Konečne sa mu vytrhne a ide von, zahodiac kľúč.)

MARČÍK (dvíha kľúč, hľadí na obecenstvo, myslí a po krátkej pauze zapáli si nervózne cigaretu).

(Opona.)