ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Božka, Hanka.

BOŽKA (leží na diváni s poviazanou hlavou a berie knižočky, kuká, číta a hodí na zem a berie inú. Okolo nej i po zemi už je viac kníh. Vstane. Je odetá ľahučko, i do kuchyne, zásterka, holé ruky, veľká dekoltáž, mikádo. Ide neisto, v myšlienkach ku klavíru, prehádže zošity a nájde „Písně“, skladby Oskara Nedbala, a otvorí na „Dívčím popěvku“. [Text V. J. Pokorný.] Prvú sloku i hrá i spieva, druhé dve len deklamuje): Táto vystihuje mňa.

(Zavrie zošit.) Hlavička moja, pukni sa! Keď nie od bolesti, od myšlienok. Čo som to urobila, čo urobila? (Skočí znovu ku klavíru a zahrá i zaspieva elegicky.)

HANKA (pri piesni tíško bola vošla, čaká; tíško): Milosťpani… Pošta…

BOŽKA (sa strhne a obzrie): Čože sa vkrádaš ako myš? Sem daj.

HANKA (podá): Aj expres karta. Ja som podpísala…

BOŽKA (schytí kartu i ostatnú poštu; kartu kukne, vzruší sa ňou, vloží do záňadria, časopisy sprehádže a hodí na zem): Prečo si ma nezavolala, keď prišiel expres? (Skúma ju pohľadom, či Hanka kartu azda nečítala.)

HANKA (úprimne): Len toť bol. Razom s listonošom, a keď ste tak krásne, tak s citom spievali… (Zbiera časopisy.) Mala by som hriech vás vyrušiť. Však ma tak učíte…

BOŽKA (skočí, zhodí obväz z hlavy Hanke do rúk): Ach, už ani citrón… Iba čelo štípe. (Živo.) Hanka!

HANKA: Prosím.

BOŽKA: Príde pán profesor… Bež, dones dva prírodné, teľacie a dolej do hrncov, ako sme varievali, keď u nás býval.

HANKA (preberala časopisy): Bežím… Iba politika — a pre mňa nič. „Zora“! (Strhne obálku a pozerá obsah.) Hneď, len kuknem, či je pokračovanie románu… Je!

BOŽKA: Ty už máš svoj román. Len ho krásne ži. — Hanka, budeš ľúbiť svojho muža?

HANKA (stydlivo): Milosťpani… Budem.

BOŽKA: Dokiaľ?

HANKA: No — do smrti.

BOŽKA: Krátka odpoveď. — A keby ťa on prestal…?

HANKA: „Tečie voda bystrá, z važťanského mosta…“ spievame…

BOŽKA: A keby si ho ty prestala ľúbiť?

HANKA: Nech ma hrom zabije!

BOŽKA: Nechápeš… Bež po mäso.

HANKA: Hlúpe som odpovedala?

BOŽKA: Nezamyslela si sa…

HANKA: Však sa ešte môžem.

BOŽKA: Bež.

HANKA (uchytí časopisy): Hneď som tu. (Odbehne.)

Božka sama.

BOŽKA (sadne si na diván, číta znova kartu): „Pani Božena Čučoriaková, spisovateľka.“ Lichotník! „Som osobnosť, nie lútka mužova…“ Draho platím. (Číta): „Zajtra prídem knižnicu usporiadať. Rukopisy donesiem.“ „Blahoželám!“ K rukopisom a či… Obrúčka, môj milý, ešte veru na prste… Za tri dni nedá sa zrušiť, čo tri roky bolo budované. Iba ak zapáliť. A to mi iste nepraješ, ty krutohlavec! (Díva sa na fotografiu na stene.) Tebe nestačia iné dôkazy môjho priateľstva; chceš mať i formu. Ako v tej literatúre. „Forma, forma! Svoje, svojské podanie, to je niečo…“ A obsah nič. Ja plačem a ty sa usmievaš a strežieš slzu, aby ju vypiť v bozku. (Zlomene). Teplice… Teplice…

Božka, Javorník.

JAVORNÍK (klope, ale hneď vojde s taškou, z ktorej vyberá na nohe ju pridržiac): Ruky bozkávam! Pán dirigent posielajú tento expres. (Podá.)

BOŽKA (kukne): Marčík! (Nervózne prebehne list, a keď vidí, že Marčík bol opatrný, hlasne pre seba.) Nič kompromitujúceho. (Je rada, a rada sa pobaví s Javorníkom.)

JAVORNÍK (neporozumel): Prosím?

BOŽKA: Ďakujem, pane Javorník. Tak kedyže…?

JAVORNÍK: Milostivá pani, prosím, primluvte sa láskavo ešte raz za nás u pána dirigenta, aby nám…

BOŽKA: To už myslíte i Hanku.

JAVORNÍK: Mhm! Aby nám dali definitívu na písme. Nebojte sa o slúžku, že by nebola. Bude! Ja sa skorej neožením, kým vy nebudete mať poriadnu slúžku.

BOŽKA: A ste prichystaní?

JAVORNÍK: A ako! Šifonér, stôl, posteľ, už zavadzajú stolárovi.

BOŽKA: Primluvím, len potom aby ste Hanku ľúbili, lebo ja ju mám rada. Dovolili a dali sme jej čítať, do divadla, do kina pustili… Mnoho sa u mňa naučila.

JAVORNÍK: Sľubujem!

BOŽKA: To každý, a potom…

JAVORNÍK: Ja statočne.

BOŽKA: A čo jej dôverne sľubujete?

JAVORNÍK: Spokojný život, keď bude robiť a mám službu istú.

BOŽKA: A ešte? Keď ju bozkávate.

JAVORNÍK (veselo): Do roka — proroka! Ruky bozkávam! (Beží von.)

Božka sama.

BOŽKA: Zdravý národ — zdravý názor. (Trpko.) To mohlo i mňa zachrániť od rozorvanosti a neistoty do budúcna. Ach! (Vzdychne.) Pokoj duše mojej, kedy sa mi vrátiš? Či už nikdy? Mala som jeden nepokoj, že som sama, bez dieťaťa, opustená, mám druhý, že chcem niečo byť, niečo v živote znamenať, vykonať. (Berie do rúk kartu a list. Karte.) Zničiť ťa? Nechať? Zatajiť? Ukázať? Chcem niečo byť, a strácam sa za to na inej strane… Zabezpečil si si prijatie, keď si aj mužovi písal? Ale načo už ideš? Daj mi vydýchnuť, zorientovať sa, veď zblúdim v tom chaose myšlienok a citov. Rozvahy, chladnej rozvahy, bože, daj mi! (Pauza. Ide do spálne, vynesie kvapky a z kredenca vezme kocku cukru.)

Božka, Lojzo.

LOJZO (dnu, stretnú sa): Servus, Božka! (Ide ju na líce bozkať, úplne bez účasti Božkinej.)

BOŽKA: Veď ešte si neprišiel na obed a už ma bozkávaš.

LOJZO: Strp ten omyl.

BOŽKA: Bolí ma hlava.

LOJZO: Tie valeriánove kvapky ti, hovorievaš, dobre robia. Uži.

BOŽKA: Veď — aha! (Kvapká na cukor a užije.)

LOJZO: „Expres“ som ti poslal; riadnou poštou prišlo toto. (Podáva.)

BOŽKA (nevezme): Kto píše?

LOJZO: Marčíkov otec.

BOŽKA: Čítaj.

LOJZO: Tu máš.

BOŽKA: Ty čítaj, tebe prišiel list.

LOJZO (číta): Titul. „Syn náš pobudol sotva tri dni doma, čo ho vaša milá pani doprevadila a zaň orodovala… Odpustili sme mu, len aby sa už chytil buď učenia alebo práce. Poznáte nás, chvalabohu, máme na čom robiť. Syn však už zase spomína, že musí do Bratislavy, že je vám zaviazaný v knihách poriadok spraviť. Len ho dlho nezdržujte, prosíme vás, a dajte mu naučenie. Ďakujeme vám, že ste ho vzali do banky, ale to nie chlebík: šesťsto korún mesačne, lebo to by sme my zase len zatoľko mu museli dokladať, aby mohol vyžiť, šatiť sa, zaobúvať a na iné, však, tiež treba. Keď knihy usporiada, pošlite ho domov. Úctivý pozdrav…“ (Hovorí.) Tu máš, Kača, koláč! To sa zdá, akoby som ho ja bol v leňošení podporoval…

BOŽKA: Neleňošil, písal; ale starí Marčíkovci majú šesť kráv, ale nemajú poňatia o spisovateľstve, aká je to práca! Ja som ho nevolala. Je to jeho starý záväzok, keď nestačil, kým bol v banke. Sedával tam od rána do noci s tebou. Na ňom vidíš, keď taký sľub nestačil splniť, koľko tvojich sľubov do manželstva zostalo len — sľubom. (Vyčíta.) Čítať si mi sľuboval, učiť ma, divadlo, Slovensko ukázať. Republiku, Prahu, Paríž, svet…

LOJZO: Čítať ti romány, ver mi, Božka, nemám kedy, lebo ohrožím našu existenciu v banke, ak sa jej nevenujem celý a každý deň od rána do večera.

BOŽKA: I v noci.

LOJZO: I — keď sú súrne a záverečné práce. Vedomosti sa ťažko zbierajú, to sú nie besiedky. Máš aspoň neobmedzený účet u kníhkupcov, vyberaj, čítaj, uč sa, keď sa chceš. Prednášky, kino, divadlo máš, kedy chceš. Cesty? Prvý rok si sama nechcela ísť, ja som nestačil a druhý rok museli sme naše rodiny ponavštevovať, ukázať sa doma, na dedinách. A len si už aj bola. Videla si Tatry, Devín, Viedeň…

BOŽKA: A to je aj všetko.

LOJZO (sa prikrčí, že viac nemohol).

BOŽKA: Máš ty niekde, v knižnici jej niet, knihu o pohlavných chorobách?

LOJZO: Už nie.

BOŽKA: A mal si ju? Čítal?

LOJZO: Mal i čítal. Ale keď som sa mal ženiť, som ju zničil.

BOŽKA: Prečo?

LOJZO: Aby sa tebe nedostala do rúk.

BOŽKA: Zlé svedomie?

LOJZO: Možno. Iste.

BOŽKA: A ty si bol pohlavne chorý? Čestne…

LOJZO: Vždy tak. Ale ty už ozaj chceš mnoho vedieť? Odkiaľ? Ktože ti bol učiteľom?

BOŽKA: Čestne odpovedaj.

LOJZO: Tak… Bol som chorý. To je už daň mladosti, a najmä dedinských mládencov, keď do mesta prídu pracovať, žiť…

BOŽKA: Mal si ty…? Počkaj… (Myslí.) Go-no-rea?

LOJZO: Mal.

BOŽKA: A syfilis?

LOJZO: Nemal — mojím vedomím. Ale kde si ty všetky tie otázky vzala? Čestne, Božka.

BOŽKA: Marčík ma v ich meste zaviedol k známej sociálnej pracovníčke a spisovateľke Ľudmile Búrovskej a otvorene sme sa zhovárali o mojich ideáloch — deťoch, i o budúcich, spisovateľských napotom. A ona vytiahla a podala mi knižočku, ktorú som hneď, u nej nocujúc, prečítala, a čo mi utkvelo, to som sa ťa spýtala, lebo som nešťastná a nechcem byť ďalej lútkou, ale ženou na výške tvojej, pochopiť sociálne okolnosti, seba a tak ísť životom jednou alebo druhou cestou.

LOJZO: I bez Búrovskej by som ti bol povedal pravdu, keby si sa ma bola spýtala.

BOŽKA: Nemohla som sa, lebo som o tom nevedela nič. Iba som plakávala zjavne i tajne pre nesplnené túžby.

LOJZO: Od prvého pomyslu na ženbu, keď som materiálne trúfal si ženu uživiť, žil som čisto, nechal všetko: kaviareň, krčmu i kúpené lásky. A lekár-priateľ dovolil mi oženiť sa.

BOŽKA: To bolo najmenej, čo si mi bol povinný. Ostatné ti poviem, keď uvážim. Buď pripravený i na môj odchod z tvojho domu.

LOJZO (ide ju tuľkať): Kam, Božka, kam by si šla? Stratíš sa vo svete. Si mladá, krásna…

BOŽKA: Nájsť by som sa chcela, nie stratiť. Nechaj nežnosti teraz. Veď si mi len poštu doniesol. Však?

LOJZO (žiaľne): Áno, len poštu. Do svidania. (Nevoľno odchádza.)

Božka sama.

BOŽKA: Som ho urazila. Bez prípravy som vyhŕkla s otázkami iste chúlostivými. Ale čo si počať? Musím byť na čistom v každej veci, na ktorú pomyslím, lebo ináče nevyspejem, nepochopím rébus života. Boli tie otázky iste ako detský vrtoch, ale dokedyže som ich mala odkladať a sa dusiť, aby som mohla rozhodnúť… (Pauza, zbiera knihy, kuká a odkladá.)

Božka, Marčík.

MARČÍK (s malým kufríčkom v ruke; vedie si ako doma, ba útočne, keď sa zorientuje, že sú sami): Ruky bozkávam.

BOŽKA (podá mu ruku, šeptom): Len poď… Ako ma bolí hlava…

MARČÍK (bozká jej ruku, vezme jej hlavu do rúk a bozká na čelo i zanôti):

BOŽKA (vyprosťuje sa): Ale užijem prachy, čo sa nervy strhajú, ak sa ešte viac môžu.

MARČÍK (vezme ju za obe ruky a zbadá obrúčku): Predčasne som ti blahoželal…

BOŽKA: Tak sa to na to vzťahovalo? Ja že na rukopisy.

MARČÍK: Aj na tie.

BOŽKA: Aj… (Sklamane.) Keď len „aj“!

MARČÍK: Čučko v búde?

BOŽKA: V banke! Doniesol list od tvojho otca a mali sme ťažký výstup…

MARČÍK (ľahostajne): Čo otec? (Vykladá z kufríka ruže tri-štyri, rukopisy, knižky dve-tri.)

BOŽKA (potešená pozornosťou, vezme ruže, namočí do vázy a položí na stôl): Otec akosi nešikovne napísal Lojzovi, akoby ťa Lojzo k nám zval a trhal od učenia a či roboty…

MARČÍK: A to o Lojzovi myslieť je na sto percent omyl. No, a ten výstup?

BOŽKA (rozmýšľa, čo povedať z rozhovoru s Lojzom): Nakoniec som mu povedala, aby sa pripravoval na to, že odídem z domu…

MARČÍK: Skutočne? Ó, sila vôle! Pozdravujem, zbožňujem ťa. Odpútať, odviazať sa, odtrhnúť silou, ak inak nejde. Už to samé čo ti dá podnetov k písaniu a prehlbovaniu sa tvojej snivej duše! (Podchytí ju popod boky.) Ach, tie krásne štyri hodiny v Tepliciach. Len keď si na tie spomenieme…

BOŽKA: Mlč. Tie ma nepovzniesli.

MARČÍK: Ten háj, ten mesiac, figliar, ako sa kryl za obláčky… pred našimi…

BOŽKA (založí mu dlaň na ústa): Zúfala by som si nad slabosťou svojou, že som sa ti dala uprosiť a vystúpila z vlaku. To sa nemuselo stať. Ja chcem čestne odísť. Čo, ak nás poznali?

MARČÍK: Kto? Bol večer a zo stanice išli sme priamo do parku. Ani sme si nesadli v reštaurácii, ani v kaviarni. Hudby nevideli, bola nám iba sprievodom našej žitej romanci…

BOŽKA: Ja som išla s tebou len pre skúsenosť, aby som ju niekedy mohla využiť spisovateľsky…

MARČÍK: Nič viac? Neklam sa. Nezadŕhaj svoje srdce.

BOŽKA: Frázy… Do roboty! Hneď. Jeden-dva dni smieš tu byť, a potom bež domov! Učiť sa, alebo robiť.

MARČÍK (podáva): Rukopisy som s poznámkami na okraji prečítal. Pokrok, značný pokrok.

BOŽKA: Lichotník falošný…

MARČÍK: Čestné slovo. Už to bude pomaly tvorba, nie borba o výraz a štýl.

BOŽKA (uchytí rukopisy a skryje do stolíka): Keď budem sama. Ale o poznámkach si pohovoríme. Svet musí to prijať, čo ja dám, a nie čo pán profesor navrhuje.

MARČÍK: Cele správne! Moje poznámky sú už malé, už ich skoro nebude.

BOŽKA: Ešte raz: lichotník falošný…

MARČÍK (gesto urazenosti, ruku na hruď): Dovoľ…

BOŽKA: Tak bež po kartotéku… aby sme sa potom mohli o knihách zhovárať…

MARČÍK: Doniesol som ti zoznam vybraných kníh, ktoré odporúčam do knižnice. Medzi nimi dva romány… Vrbickej.

BOŽKA: Dobre, zatiaľ kuknem, iď už. (Vytíska ho.)

MARČÍK: Do videnia! (Vyjde.)

Božka sama.

BOŽKA (kukne na knihy, číta titulky): Veresajev: „Zápisky lekára.“ Vrbická: „Čí vina?“ (Pokuká, odloží a vytiahne rukopisy a prv zbežne kuká na poznámky, potom si číta jednotlivé a posudzuje úryvkovite.) „Dej nový, ale osoby staré, už opísané. Nemožno sa opakovať, ale hľadať nových ľudí, nové svety myšlienkové. Dedinu, ulicu, fabriku, Podhradie… Prístav…“ „Reč, štýl…“ samá chvála. Ako i ten redaktor Prameňov… I Búrovská ako ma tuľkala (hladí si líčko): „Moje, moje neviniatko. Sa ti otvoria oči, len vystúp do sveta.“ A vystúpim! Odídem, čo mi krídla zhoria.

Božka, Lojzo.

LOJZO (vojde): Servus. Dnes banka nemá zo mňa nič.

BOŽKA (sa strhne nad rukopismi a skladá ich): A čože beháš?

LOJZO (narážkou): Kde je? Bol už tu. Vidím ruže, akých my nemáme…

BOŽKA: Nezačneš, prosím ťa, žiarliť na ruže… Šiel kúpiť kartotéky, aby sa tu dlho nezdržal. Jeden-dva dni iba. Žiarlivosť by ma otrávila…

LOJZO: Len mi vysvetli, ako sa stalo… Za tú chvíľu, čo som odišiel, prišiel do banky Rožný, obchodník, a… „A vy doma, pán dirigent?“ A kdeže mám byť? „Milostivú som videl v Tepliciach pred pár dňami… Ani som nebol istý… Vystupovala z vlaku… Ani som nepozdravil.“ Ja, hej. Šla si vilu vybrať na leto — zalhal som mu… Čo to má byť, Božka?

BOŽKA (sa ovládala, s úsmevom): Bol to prvý samostatný krok do sveta. Preto bežíš z banky? Blázonko! Marčík navrhol pozrieť a vidieť večer kúpeľnú spoločnosť. Všade vraj zisk pre spisovateľa. Boli sme tam zo dve hodiny: od vlaku do vlaku.

LOJZO: Keď len zisk, a nie — strata… No mne to Rožný tak potuteľne oznamoval… „Vystupovala a istý mladý pán jej pomáhal…“

BOŽKA: Akt zdvorilosti a slušnosti: podať žene z vlaku zostupujúcej ruku. Či nie?

LOJZO (zadumaný): Hej, hej!

BOŽKA: Ale počkaj, Lojzko, iné ja mám na duši. Čo som sa chytila pera, hatí ma naša domácnosť. Musím byť gazdinou, kuchárkou, chyžnou, kľučiarkou, práčkou, ševkyňou i štopkárkou pančúch. To ma hatí v mojich prácach, prekáža mi v čítaní, písaní, lebo musím chcej-nechcej, kým som tu, na to myslieť a domácnosť viesť. Taká polovičatosť a robota ma horšie ubíja, ako keby sme mali troje detí, lebo vtedy by som sa starala o ľudské duše.

LOJZO: Ja som ti už nič?

BOŽKA: Si, práve preto sa starám. Ale počkaj. Tebe o domácnosť môže sa starať niekto napríklad z rodiny; žena, ktorá nemá mojich nárokov, mojich ideálov. Zdržujem ťa! Počúvaš, nevzrušuješ sa, iste myslíš i teraz na banku. Tak skrátka: opúšťam tvoju domácnosť. Nie teba, aby si ma rozumel. Ty mi ostaneš (v slzách) dobrým, drahým človekom, ani ja nezabudnem, čo si mi za tie tri roky sľubov, nášho manželstva poskytol. (Schytí a bozká mu ruku.)

LOJZO: Božka, žena moja…

BOŽKA: Nebráň mi v cite. V úprimnom slove a cite. A pusť ma „do sveta“. „Na pár týždňov šla“, povieš zvedavým a rodine; pre nás na neurčito… Ako sa tam nájdem — nenájdem.

LOJZO: Tvoja telesná krása, tvoj pôvab, zovňajšok bude ti vždy prekážkou v obcovaní s mužskými, i s najlepšími, vzdelanými…

BOŽKA: Ale nie — šľachetnými.

LOJZO: Či všetci umelci sú šľachetní?

BOŽKA: Ja len za tými pôjdem.

LOJZO: Tvoja dôverčivosť, naivita, zvedavosť, túžby, sny… Pekná žena — peklo pokušenia. Tak ušľachtil sa dosiaľ iba svätý František…

BOŽKA: Neodhováraj ma. To je moja nová cesta do života, od ktorej ma už nič neodvráti. Len to prosím od teba, aby si mi — na počiatok — ak nezarobím perom a neuživím sa hneď, bol na pomoci… Len na skromnú stravu a podkrovný kútik.

LOJZO (utrie si oči): A kam ideš?

BOŽKA: Prejdem si Slovensko, potom Moravu, Čechy, Prahu, vieš (nadšene), Prahu!

LOJZO: A potom?

BOŽKA: Buď sa vrátim, alebo ostanem, alebo ešte ďalej do sveta, za hranice republiky…

LOJZO: To ti bude treba pas…

BOŽKA: Ty si známy, dajú mi ho hneď. Ale na ten ešte stačím. Pošleš, alebo medzitým prídem domov…

LOJZO: „Domov“?

BOŽKA: Áno, tvoj dom mi ostane — domovom. Veď som s tebou, môj drahý, prežila krásne sľuby, sny, túžby; v ňom sa prebudila pre iný, nový život… a ty mi budeš blízkym po všetky dni môjho života. Budeme si písať kedy-tedy a ja, keď zažijem veľký dojem, napíšem ti ho v liste, alebo ťa budem obsýpať svojimi prácami, článkami, novelami a čo mi na pero príde. Perom sa chcem živiť a povzniesť.

LOJZO: Daj ti boh zlatého sa dožiť!

BOŽKA (ukloní sa): To je už skryté ozaj v rukách božích.

LOJZO: Ale čo ja? Ako to maskovať? Týždeň, mesiac — ešte, ale viac…

BOŽKA: A môžu z toho byť i roky… (Stiahne obrúčku a podáva mu.) Obrúčku, znak našich nekonečných sľubov, vezmi a opatri… (V slzách. Pauza. Spamätá sa.) Nedávam si voľnosť, na to ani nepomysli, lebo ma urazíš v hĺbke ubolenej duše mojej. Idem do boja s tvojím menom, a to ti čestne chcem zachovať, i keď bude ruka holá a naoko slobodná. Ba práve! Obrúčka prekážala mi v prozaickom živote, v domácej práci neraz som ju odložila, stratila a plakala, kým sa nenašla. Teraz ju vedome skladám, aby som slobodná, nespútaná mohla hľadieť všetkým mužom v tvár! A my budeme žiť v priateľstve, ale voľne pôjdeme jeden vedľa druhého, alebo sa i stretneme, rozpovedať si: čo som vo svete videla, čo skúsila, čo si vybojovala. Ešte slovo. Ty si muž. Žil si pohlavne, i kým si sa neoženil. Dávam ti „voľný“ účet…

LOJZO: Mlč!

BOŽKA: Len priateľstvo, v duši čo máš, to pre mňa zachovaj a obživuj plamienkom spomienok.

LOJZO: Božka, žena moja… Mne plače duša za tebou…

BOŽKA: Len nepovedz: „nad tebou“, lebo to akoby si ma kládol na máre… Ja do sveta, do boja chcem a si trúfam! Dosť. Bež si úrad skončiť a príď na obed. Budeme obedovať v besiedke.

LOJZO (kukne na hodinky): Idem — prídem. Teraz dvojnásobne rád budem a musím pracovať, keď budeme na dvoje žiť. (Podá jej ruku, ide.)

BOŽKA: Pracuj. Na mňa, úfam, nie dlho, lebo pracovať chcem i ja. (Pauza.) Ideál som vyslovila. Mám radosť nad vlastnou odvahou. Teraz za ním! Za snom, hviezdou, či bludičkou, svetlonosom? Čímkoľvek, za ním!

Božka, Lojzo, Marčík.

LOJZO (dnu prvý).

MARČÍK (za ním s balíkom, z ktorého hneď vybaľuje drevenú skrinku-kartotéku a z nej plno tvrdých lístkov.)

LOJZO: Prišli ste usporiadať knižnicu „pani Boženy“…

MARČÍK (radostne, zdvorilo): Áno, áno, pán dirigent. Starý sľub. Je to cena pár tisíc korún, a v korunách treba držať poriadok.

LOJZO: Nečudo, že ste boli v banke.

BOŽKA: Ale knihy musia ostať na tých istých poličkách…

MARČÍK: Len ich preradím: básne na jednu, romány na druhú, vedecké, časopisy…

LOJZO: Prv však, než začnete pracovať, chcel by som vám povedať, čo mi písal váš pán otec. Ale prečítajte si. (Podá list.) Ste chlap dospelý netreba vám ako žiačikovi naučenie…

MARČÍK (číta podaný list).

LOJZO (do toho): V tom zmysle, nedbám, dva-tri dni ostaňte, spravte, keď si žena žiada mať knižnicu katalogizovanú… Ale váš otec sa domnieva… to by ma mrzelo… Ja nikoho v práci nezdržujem, ale práve do nej tisnem.

BOŽKA: Predbežne počkajte, nerobte nič.

MARČÍK: Aká vrtkavosť ženská, odpustite, milostivá. Za dva-tri dni ani profesúry, ani doktorátu mi nedajú, ako si otec myslí. A kniha bola a je vám všetko… Ich cena siahla neraz pánu dirigentovi do vrecka — ale môžem odložiť na jeseň, keď sa vrátim, ak dovolíte, zase k vám…

LOJZO: O tom — potom. Teraz by som si žiadal, keď i žena zmenila svoj úmysel, aby ste sa nezdržovali, lebo rodičia, mamička vaša i otec, sú zle informovaní…

MARČÍK: Tak keď nemám čo robiť, môžem sa vrátiť ešte dnes…

LOJZO: A budete taký dobrý vziať pánu otcovi niekoľko mojich riadkov vysvetlenia na jeho list. Som mu to povinný.

MARČÍK: Ale s radosťou, pán dirigent!

LOJZO: Hneď. Odskočím ešte do banky kasu zavrieť, potom budeme obedovať, napíšem a vezmete.

MARČÍK: Prosím.

LOJZO (náhli sa von): Do videnia!

MARČÍK (ukáže za ním „osla“; pauza): Hlupák… Čučko!

Božka, Marčík.

BOŽKA: Urážaš Lojza, nepekne…

MARČÍK (prekvapený jej poznámkou): Ale? Dnes i ty s ním duješ proti mne? (Chytí ju za ruky a zbadá, že nemá obrúčky. Pozrie jej na ruky presvedčiť sa a silne ju schytí do náručia.)

BOŽKA (bráni sa): Lojzo vie, že sme sa zastavili v Tepliciach.

MARČÍK: Ty si mu?…

BOŽKA: Nie. Obchodník… Vystupovať nás videl.

MARČÍK: To je nič! Čo len to! (Dychtivo.) Ako si mu zložila obrúčku, to mi povedz, Božka drahá…

BOŽKA (úprimne): Vyložila som mu, že chcem ísť „do sveta“, hľadať sa, a to úplne voľná…

MARČÍK: A on? Čučko?

BOŽKA: Odhováral, žialil…

MARČÍK: Konečne čo?

BOŽKA: Pristal.

MARČÍK: Predsa je nie absolútny trpák, keď ťa pochopil. (Nadšene.) Kam bude prvý voľný tvoj krok? K nám!

BOŽKA (záporne krúti hlavou): Prepadnutý študent, ujdená žena.

MARČÍK (opraví): Veď ja, že k Ľudmile Búrovskej…

BOŽKA: Keby nebývala vo vašom mestečku…

MARČÍK: Tak sa ma bojíš?

BOŽKA (prikývne): Čo začneme u vás? „Neskončený študent, ujdená žena“ — bude zajtra plné vaše mesto.

MARČÍK: Ty pýtaj od muža peniaze, ja vezmem od matky a ostaneme v Tepliciach. (Prosí.) Týždeň, dva týždne mi daruj z prvej slobody… Budeme plány robiť. Veď bez nich nemôžeš ísť svetom.

BOŽKA: Pomyslela som si: ty máš známych redaktorov, spisovateľov, ak by som dopisovala z cesty — besednice — že ma odporučíš…

MARČÍK: Rozumie sa, pravdaže. Napíšem ti listy u nás…

BOŽKA: Lebo teraz sa cítim slabou, keď mi bude už vykročiť… Budeš mi radou…

MARČÍK: Neopakuj. U nás sa rozhľadíme, uvážime…

BOŽKA: Ty si mi venoval celý rok. Vďačná som ti za úvod do spisby, za počiatky, ktoré si tak nadšene čítaval a opravoval i tlačiť dával… Ty si ma chápal vážne. Lojzo, a to mi vždy bude ľúto, keď naň pomyslím, len ako lútka a jej hračky…

MARČÍK: Dokážeš mu duševnú silu svoju!

BOŽKA: Dokážem! (Miernejšie.) Chcela by som…

MARČÍK: Sláva! Čo ťa viaže k nemu? Lojzo ti nič neposkytoval, iba hnilé pohodlie. Je to pre chtivú, mysliacu ženu dosť? Je to mrav? Pre pohodlie troch izieb a hriadku petržlenu byť, zostávať mu ženou, a keď ťa neoblažil ani dieťaťom? Hanba by ti bola a zabila by si seba a svoj tvorivý talent! Naše študentské spomienky a tento bohatý rok naplnili ti kalich trpkosti. Nevypi ho, ale vylej Lojzovi na hlavu i tým, čo ťa zaň vydali, že ti nezabránili. (Objíme ju.) Si mojím ideálom…

BOŽKA: Bojím sa, že len ako žena, lebo ma vždy chytáš, tuľkáš, objímaš a bozkávaš.

MARČÍK: Ako žena a intelekt… Ale dušu v tebe objať akože?…

BOŽKA: Len ma nebozkávaj. Mne bola vždy po tom otrava, i Teplice… Že sa mi preto venuješ… nie pre moje ideálne snahy, ale aby si ma vychoval sebe za milenku, a — tou nechcem byť!

MARČÍK: Ja ťa dušou, srdcom objímam, však neviem sa rozdeliť… (Schytí ju vášnivo, bozkáva a nesie na rukách do spálne.)

BOŽKA (skočí mu z rúk, nervózne sa chytá za sluchy, myslí, vyhŕkne): Preč ruky! Hnusník si ty, Július Markovecký! Do roka som ťa zduševňovala, nič nevyšlo; ba naopak: čo stretnutie, to si drzejší. (Pomyslí a rozhodne hovorí, akoby čítala smrtný výrok. Temne, nízko.) Pre „zmenu kulís“, pre výčitky svedomia a opovrženia nemám po čo s tebou ísť, keď väčšie, vyššie veci a snahy v tejto najkritickejšej, rozhodnej chvíli neprekypujú ti dušou, ústy.

MARČÍK: I to bude potom…

BOŽKA: Potom?… V teba prvého som uverila, v poetu, spisovateľa, a ty prvý sa mi s láskou ponúkaš. Koľkí budete, až do sveta vykročím?!

MARČÍK: Zruš svoje mladé, krásne telo… (Rozšíri ruky na nové objatie.)

BOŽKA (uhýba sa, sipľavo): Ty svoje dravé chtíče skroť! (Odstupuje ku dverám, ktoré otvorí, že utečie, ak bude treba.)

MARČÍK (vstáva, aby stačil dvere zavrieť pred Božkou).

LOJZO (po chvíli vstupuje a zastane pri dverách).

BOŽKA (vzrušene): Poď, muž môj úprimný! (Vystrie ruky proti nemu, zostane pri dverách.)

MARČÍK (na tri otáčky vykĺzne von, nie náhlivo, len v rozpakoch).

LOJZO (sarkasticky): Vyrušil som v poetickej nálade? Pardon! (Otočí sa za vychádzajúcim Marčíkom, vojde, zavrie dvere.) Uletel amor? Či odbehol ťa rytier? Chabec!

Božka, Lojzo.

BOŽKA: Mala som ti to povedať, aby si ho vyhodil… Ale ty si mal dosiaľ dôveru ku mne, mám ju teraz ja k tebe, a Marčík sa znemožnil sám. Odíde s hanbou i bez škandálu pred slúžkou a ulicou… (Vezme Lojza za ruky a hľadí mu do očí. Zúfale, ale úprimne, vážne, presvedčivo.) Muž môj dobrý, ešte nepôjdem z tvojho domu.

LOJZO (položí jej ruku na plece a vďačne hľadí, utrúc si slzu).

BOŽKA: Musím sa otužiť ešte na duchu proti útokom mužských dravcov…

LOJZO (prikyvuje vážne, mlčky).

BOŽKA: Začnem s celou svojou známou i neznámou mužskou spoločnosťou literárne a umelecké kamarátstvo, ale beda im! Verejne ich budem menovať, ak mi ktorý len ruku stisne náznakom mužskej pažravosti. Buď sa ušľachtia, alebo požerú.

LOJZO: A ty pri tom utrpíš…

BOŽKA: Nie. Neboj sa! Ja budem s bičom slova i zaúch krotiteľkou šeliem v nich!

LOJZO: To bude v duchu môjho názoru na mužských.

BOŽKA: Pamätám… Keď si ma vystríhal pred Marčíkom. Poď, preboha ťa prosím, do izby. (Ťahá Lojza na javisko.) Vypočuj ma.

LOJZO: Hovor, len hovor.

BOŽKA: Chcela som do sveta, chcela jeho priateľskej pomoci a rady, a ešte som nevykročila, a už ma ohrožoval, lásku, telo mi ponúkal…

LOJZO: Nech už bude koniec…

BOŽKA: Bože, zadusím sa! Rástla som ním a — padala. Mal mi byť len učiteľom vo vzdelaní, v práci literárnej a vnútil sa mi do zmyslov, vzal mi pokoj svedomia. Spomeň si, ako som ťa posledné tri-štyri mesiace neraz bozkávala, a tie bozky patrili — jemu. Za tie vášne, náruživosti budem sa do smrti kajať. Tebe som ich dávala — naň myslela. Teraz ma odožeň, alebo nechaj pri sebe. Ale ty si na vine. Nemali sme detí… Ty si bol starostlivý, dobrý, ale vše i hrubý, chladný, o nežnosti nič. Moje túžby šli cez uši tvoje nahlucho, moje snahy nájsť sa odbavoval si úsmevom nepochopenia. Banka, vklady, agitačná verejná práca i v nedeľu — to bola tvoja láska, a — nie ja.

LOJZO (po svojom zvyku prikyvuje hlavou, uprene hľadí na jedno miesto).

BOŽKA (ďalej): Hanbila som sa ťa bozkať pred ním — preto som bozky zrušila: ty si pristal; chcela som si s ním dopisovať až odíde — spôsob, ako to spraviť, on vymyslel: ty si pristal; fotografiu našu rozstrihol a mňa si vzal…

LOJZO (vytiahne): Od tejto…

BOŽKA (zlomene): Od tej… Konečne, keď ma už ovládal cele, protivná mu bola tvoja obrúčka na mojej ruke: i tú sňať — si súhlasil.

LOJZO: Počkaj, žena. Čo teraz s bozkami, listami, postrihanými fotografiami a obrúčkami? Necháme si ich sebe, nebudeme si ich ani ďalej otvárať a obrúčku — snímem i ja. (Zloží a podáva.) Odlož k svojej…

BOŽKA: Odplať sa mi, môj milý, odplať. Snímeš mi z duše ťarchu, budeme vyrovnaní. Všetko ti odpustím…

LOJZO: Dokiaľ? Pokiaľ? To by bol len omyl, tlumenie dočasu… klam, sebaklam.

BOŽKA: Ty môj verný…

LOJZO: „Čučko“, no dopovedz.

BOŽKA: Nie, vážne, muž! Ty môj, ty si najvernejší na svete, jediný môj. (Chce ho objať.)

LOJZO: Dosť. Ďalej.

BOŽKA: Si krutý. Nemáš citu ani teraz, keď som taká vzrušená a nešťastná… (Plače.)

LOJZO: Čas zahojí, otupí… Predumaj a ži, ako chceš, čomu chceš. Chcela si životné skúsenosti, hnevala si sa, že ta i ta nejdem s tebou, ani do baru že ťa nezavediem — vidieť len hoci — máš jednu skúsenosť; azda stačí na veselohru, či čo si chcela písať, čo ti bolo ideálom. Spracuj. Ja zachovám mlčanlivosť, odkiaľ predmet vyšiel. Naoko všetko, čo by som sa mal zadusiť bôľom…

BOŽKA: Si urazený…

LOJZO: A ponížený… Nie pred svetom, pred samým sebou. Ja som si ťa vzal sedemnásť rokov mladšiu, ale veril som, dosť vážnu, a tebe si bolo rozmyslieť. Mala si devätnásť rokov. Mala si postavenie, je pravda, ale nezhoršilo sa ti vydajom. Staral som sa o teba, hniezdo toto uvil, ako som sa úfal… (Nedopovie.) Šetril, pričiňoval sa, aby som sa stal hodným tvojej lásky a ambície mať znatného muža. Som známy vo finančnom slovenskom svete — kde by som zažiadal, prijmú ma…

BOŽKA: Len na lásku ku mne si zabúdal.

LOJZO: Nie. Len prirodzená vec, že sme nemohli stále byť na svadobnom výlete, že museli sme prejsť na vozdajší chlieb, na denný, tvrdý život.

BOŽKA: Prečo som nie matkou…?

LOJZO: To je azda moja vina, azda tvoja, alebo je to ešte v ume lekárskom. Nič nebolo pozde. Hnala ťa zvedavosť do sveta, len preč a preč z domu…

BOŽKA: Nemohla som za svoju vedychtivosť…

LOJZO: … a keď ma tvoja neúčasť v dome vyrušovala v práci, keď som to zastavil, našla si v kaviarňach, kinách, divadle svetlonosov-redaktorov, spisovateľov, umelcov, hercov a po čase domáceho profesora poetiky, a vyšla z toho mizerná próza — netýkam sa tvojich prác… Ja som to predvídal, ako k nám vkročil.

BOŽKA: Z čoho? Taký vážny, tak som mu dôverovala…

LOJZO: My mužskí máme vlohy ako samci pozorovať ostražite druh druha a vyhádať úmysly, chovanie sa k žene už z toho, ako ktorý na ženu pozrie, a sme na čistom, či je komu ktorá ľahostajná, či nie. Hľa, psi — ešte sa nič nestalo, a už sa zrujú. To je pud spoločný ľuďom i zverom.

BOŽKA: A prečo si mi to nepovedal?

LOJZO: Nebola by si mi uverila a vyhlásila ma za starého žiarlivca. Spomeň si: mne niečo hovoril — na teba hľadel, a ty si sa mi kryla za chrbát; tebe odporoval, mne nadrážal, aby sa mi potom iste vysmial, sprostákovi bankovému, on, profesor a spisovateľ, Čučkovi, ako si ma volávala a on iste za tebou opakoval.

BOŽKA: Dôverovala som, že spisovateľ — len pomoc, priateľstvo som chcela, a on zneužíval moju dôveru.

LOJZO: Ja som vám schválne dožičiaval času, aby epizóda bola čím prv skončená či tak, či inak. Neľúbiš ma — odídeš s ním; spomenieš si na naše sľuby — uvážiš, zostaneš. Toľko cti som vždy v tebe videl.

BOŽKA (ukloní sa hlavou): Ďakujem ti, z duše ďakujem za uznanie!

LOJZO: To odpútavanie sa odo mňa síce niesol som nesmierne ťažko, ale v tvoju konečnú priamosť som veril. Bozky, listy, fotografie, obrúčky — to boli len zovňajšie znaky, ale vždy musel byť pri tom Marčík… (Zadrhne slzu v očiach a v hlase.) Nemohol som sa pustiť do plaču, ako ťa mi ukráda, unáša; niesol som osud chlapsky, hoci mi v hrdle vrelo, päsť sa zatínala… že vytiahnem revolver. (Vytiahne brovning a položí na stôl.)

BOŽKA (chytí sa za hlavu): Preboha, Lojzko!…

LOJZO: Ale nebolo makavých dôkazov… Stačili ste z divána… Niekoľkoročný árešt si nezaslúžim, a ktovie, ako by si bola svedčila a čo priznala, či nie, pre verejnú svoju česť ženskú… Krik robiť? Smiešnym by sa bol stal „starý žiarlivec“. Čo by v banke? Keby ho bol z domu vyhodil — klebety po našej Bratislave, iba zbaľ a choď inam, a povesť — pred tebou. Všetko som videl, všetko domýšľal, a bol som tým „väčším“ dirigentom. Veď kedyže som bol v noci banku revidovať? Ani kasu ja nezatváram. Alebo: pred štyrmi dňami odišiel, vyprevadila si ho až k nim, a už je tu. Nuž či ja nemám vnútorného zraku? Za takého osla ma pokladať… A ten tvoj návrh o obrúčkach!… Šiel som, hoci revíziu s úradníkmi robím na odchode a v noci je stráž a poistenie. Ale dal som vám času. A tu sa ti musím priznať, že často ticho, ale dnes po prvý raz išiel som na prstoch a nedýchal… A hľa, práve si utekala pred ním… Koniec komédii.

BOŽKA: Ach, keby komédii… Bože môj, muž môj dobrý, ja sa kajám pred tebou! Odpusť mi.

LOJZO: Boh ti odpusť… Ale batoh si uviazala sebe i mne.

BOŽKA: Ako, čím si vykúpim aspoň tvoje priateľstvo, muž môj jediný?

LOJZO: Zhľadaj a pozbieraj všetky lepšie city, ktoré si ku mne kedy chovala, zvrúcni, zúprimni v nich. Veď to sama budeš cítiť: či si mi blízka, ako si mi bývala do prvej i do tejto druhej epizódy. Skús teraz už žiť plne draho kúpenému novému povolaniu: čítaj, píš, rieš otázky lásky a priateľstva, naplň sa literatúrou, hudbou, umením, keď cítiš lásku a povolanie k nim.

BOŽKA: Daj mi ruku, ty môj najlepší človek! Už ťa nikdy neurazím ani sama pred sebou, nie by s iným.

LOJZO (ju privinie, bozká a zaplače): Len načo to bolo? Otrava na celý život… (Zvrtne na iné pole.) Pre pár korún…

BOŽKA: Nie preto, pre skúšku nášho priateľstva, našej obnovenej… (Zamĺkne.)

LOJZO: Lásky? chceš doložiť.

BOŽKA (kýva hlavou, neisto dôverujúc).

LOJZO (ďalej): Tú budeme ešte draho platiť v živote. Poď, sadnime si a naznač, odhaľ mi cele pravdu… (Odvedie ju na diván a sadnú si.) Naznač pomer, styk s Marčíkom…

BOŽKA: Nežiadaj. Mohla by som čestne, otvorene, bez pomlčiek všetko, od počiatku do konca, ale hnusí sa mi to už. To nechám na tvoju fantáziu a dobromyseľnosť. On pre mňa viac neexistuje… (Skočí, strhne fotografiu, roztrhne a hodí do kúta.) Viac neviem ti teraz dokázať. Stačí ti to?

LOJZO: Na dnes stačí… Nechceš rozprávať, tak napíš v románe…

BOŽKA (sľubne kýva hlavou, v radosti i plači): Budeš trpezlivo naň čakať? To bude dlhý román…

LOJZO (Vystrie obe ruky a vezme za obe Božku): Mám postavenie, mne iba ďalej hnúť v práci a čakať. Ty však píš, nedaj mysli, srdcu vychladnúť. (Vstanú.) Ja sa teším na tvoj prvý román. (Privinie ju a bozká.)

BOŽKA (ho obtúli): Napíšem, úprimne, krvou. Zvieš všetko, verne a, úfam, psychologicky zdôvodnene.

LOJZO: To i čakám! Padni pravda — komu padni. Tebe — mne (nižším a vždy nižším hlasom), tebe — mne, tebe — mne…

(Opona pomaly padá.)