ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Božka, Hanka.

BOŽKA (ľahko, vkusne odetá, sedí pri stolíku, tvárou do hľadiska; píše, t. j. píše, myslí, pretiera, myslí, píše): Ach, bože, vari ľahšie by bolo rodiť, ako tvoriť. (Myslí, pretiera, píše.) Celý deň sa trudím… až hlava treští… Ale už ťa mám! Koniec bude dojemný. Chytí i Lojza, nielen profesora. Ach, čo len profesor!… Učí, chváli, povzbudzuje. Muž iba kritizuje, a citu z neho nevyvoláš. „Ty si ho iste prežila, ale v pere ti zostal.“ Je ukrutný, suchý, tupý finančník. A tak úprimne píšem, že až plačem pod dojmom vlastných slov… (Utrie si oči a usporiada šesť-osem listov rukopisu.) Názov? (Myslí.) „Sen“, hej, „Sen“ (Nadpíše a prehodí na koniec a číta.) „… a Hankine sny mladosti uvädli v próze života.“ (Utrie si oči a hovorí.) Nedokončená veta, tri bodky. (Položí ich a ťažítkom priloží rukopis.) Chuj! Koniec urýchlený… Už viem, že mi to povie profesor. A muž, ten by chcel vedieť, čo za tými troma bodkami. „Nie napovedať, ale dejmi, faktami naplniť, pre ktoré sny uvädli… Ináč nikto neuverí v rozpovedané.“ Už ho počúvam. Nadšený uverí, domyslí, len ty nemôžeš… Ale nezáleží, konečne, čo povie nepovolaný… Profesor a redaktor sú rozhodujúci. (Kukne na hodinky na ruke.) Ježišmária! Pol ôsmej! Príde už, a Hanka ešte doma. (Vstane, volá, klope na stenu v kúte pri šifonéroch.) Hanka! (Ide v ústrety Hanke.)

HANKA: Prikryť do jedálne, všakže, milosťpani?

BOŽKA: Čo robíš v kuchyni, Hanka? (Začne sa upravovať, Hanka posluhuje. Šaty, účes, púder, voňavky. Dbá o svoju krásu a neokate ju pestuje.)

HANKA: Čítala som „Zoru“, i tie knižky, čo ste mi dali… Sirotu Podhradských. Bože, milosťpani, čo som sa ja nad tou už naplakala!… Krásny, dojemný román.

BOŽKA: A večera?

HANKA: Dávno hotová! Mäso v rúre a zemiaky na sporáku sa sušia… Náš pán profesor už veru mohol prísť na večeru. Ale, ako náš pán… Nečudo, že ho v banke pánom poddirigentom zovú.

BOŽKA (dotknutá): Ktože ti to?

HANKA: Čo?

BOŽKA: Nuž, že ho poddirigentom zovú?

HANKA: Jaj…! (Utrie si ústa od nosa dolu, že mala zamlčať.)

BOŽKA (krikom): Hanka, vrav!

HANKA: Ale sa nehnevajte… On to nevymyslel.

BOŽKA: Andrej?

HANKA (prikývne): Jedni vraj pána profesora chceli hlavným dirigentom nazvať, ale zostali len „pán poddirigent“…

BOŽKA (skúmavo): Prečo? (Obavy, rozpaky.) Kto ho tak nazval? Prečo? Pravdu mi povedz!

HANKA: Pravdu, milosťpani. Ja neviem. Ale že preto, že sa v banke strašne vážne držia, viac ako náš pán dirigent. Ani sa nezhovárajú, ani nezasmejú… Aj teraz. Pán sú nie doma a oni neprídu na večeru…

BOŽKA (uspokojená, vyhŕkne): Lebo pán profesor je básnik, spisovateľ, a oni sú hlupáci!

HANKA: Pravdaže sú, keď sa vážnemu človeku smejú. To hádam, že na tej skúške prepadli.

BOŽKA: Čo oni vedia, čo je to!

HANKA: Pravdaže nevedia! Aká ťažkosť… (Nevie dopovedať.) Ale Andrej to, milosťpani, na moj dušu, nevymyslel.

BOŽKA: Ale nemá roznášať, čo v banke počuje.

HANKA (plačivo): Pravdaže, nemá. Načo mi to povedal?… (Plače.)

BOŽKA: Neplač, odpustím ti to, ale…

HANKA: Aj Andrejovi… (Ide chytať, bozkávať ruku Božke.)

BOŽKA (zhŕdavo): Odpustím… ale nech klebety nerobí… A keby som ťa tak rada nemala? Už by si letela a Andrej z banky, a bolo by po vašej svadbe.

HANKA: Pre pána boha! Veď mne mamka už periny nasýpajú…

BOŽKA: No, neplač. Aby si vedela, že som vám to odpustila, tu máš tri koruny do kina.

HANKA (v slzách a smiechu): Ruky bozkávam, ruky bozkávam!

BOŽKA: Prikry do jedálne, obleč sa, a bež, o ôsmej sa začne. A po predstavení príďte na stanicu s Andrejom. Prídeme i my s pánom profesorom. Aby ste nás naisto vyzreli. Prídu pán a kufrík bude treba doniesť. Raz — dva! Keď pôjdeš, ohlás sa. Len dva taniere a príbor. Iné nič. Večeru ja podám.

HANKA (beží): V tom minutí…

BOŽKA (ide k stolíku, berie rukopis, kukne, odloží. Zase kukne, odloží. Knižku berie, i tú odloží. Nervózne zhodí župan, oblečie šaty, ide k toaletnému stolíku a k zrkadlu a dbá o zovňajšok. Spokojná, s úľubou sa otočí a pošle si do zrkadla bozk. K obecenstvu): Márnivá žena… Hoci i spisovateľka.

HANKA (oblečená do kroja s taniermi a obrúskom do jedálne. Prestrie, položí a vbehne do spálne i hlási): Už idem, milosťpani. (Krokom odchádza a počúva, nepočúva.)

BOŽKA: Bež! Ale zajtra mi budeš vykladať film! Aby si pozorovala a nielen stískať si ruky s Andrejom, ako to vy dievčence robievate a čertvie na čo myslíte… (Ide k stolíku, číta rukopis a zamyslí sa.) Dokazuje v banke indiferentnosť ku mne. (Pauza. Číta.)

Božka, Marčík.

MARČÍK (tíško vojde, zakryje oči dlaňami Božene).

BOŽKA: Jaj! (Vyskočí, sníma ruky.)

MARČÍK (nepustí a zmeneným hlasom): Kto som?

BOŽKA (dávno poznala, veselo): Pán poddirigent!

MARČÍK (ju bozká na vlasy a dá si sňať ruky): Dokončila?

BOŽKA (sa mu oslobodí, potom vstane od stolíka a zhŕňa rukopis): Neukážem. (Kryje za chrbát.) Dirigentovi a poddirigentovi neukážem. Len spisovateľovi Júliusovi Markoveckému.

MARČÍK: Tu som! (Berie silou rukopis, nie pre rukopis, ale aby sa s Božkou boril.) Poddirigent rozkazuje — ukážte, čo ste celý deň robili! Čučko od včera z domu, mali ste voľno… myslieť i písať.

BOŽKA: Obloky! Preboha… (Ide zaťahovať nezatiahnuté záclony na jednom.)

MARČÍK (zaťahuje na druhom obloku): Budem mať čochvíľa celý slovník výstražných signálov: Hanka, tekvice, obloky…

BOŽKA (pokračuje): „Poddirigent…“

MARČÍK, BOŽKA (stretnú sa od oblokov na izbe).

MARČÍK: Viem, že to z banky vyšlo. Neľúbim sa „pánom kolegom“. Že nemám kupeckej… Že s nimi nebesedujem, keď je Čučko preč. Robím si svoje, a práve vytrvám, čo by sa mi srdce puklo, a oni by tak radi nejakú pikantnosť o nás počuť a myslieť…

BOŽKA: Stále ten vkladový výkaz?

MARČÍK: Ani neviem, či ho dokončím za tie tri týždne. A päť ho už robím. Blbnem. Strašná robota! Kapitál, vklad, výplata, január, február, marec… Stav, zistinené úroky, kapitál a spolu i jednotlivo… Slovom: blbnem, a keď sa zamyslím nad niečím, už je chyba hotová. To pre stroj robota, a nie pre ľudský mozog!

BOŽKA: Tak zápisník prázdny i dnes?

MARČÍK: Ako vždy, čo som v banke. Iba ak slovo, veta, myšlienka hodená. Hoci som v osobitnej izbe, nedá sa literárčiť.

BOŽKA: A ja som napísala… Hm! Celý deň ma to stálo.

MARČÍK: Tak viďme, koľko je toho?

BOŽKA: Vy ste hladný, keď sa tak môžete spýtať. Teda nie: čo je to, aká téma a či črta, rozprávka, či monológ, dialóg, dejstvo?… Nechajte rukopis. (Vezme mu ho a položí na stolík, priložiac ho ťažítkom.) Poďme prv večerať. (Ide do jedálne.)

MARČÍK: V jedálni? Myšlienka. Tu! (Prosí.) Tu! Budeme čítať i večerať. Razom dve muchy.

BOŽKA: Fuj! To je porekadlo… Fuj!

MARČÍK (vezme ju pod rameno): To mám z banky. Tam učia: razom i tri, štyri muchy. Odpusť, Božka!

BOŽKA: Ani „ty“, ani „Božka“, ani „Božuľka“! Len čo som pred mužom dovolila „pani Božena“. Viac nijakých dôverností. (Vytiahne si rameno.) Svetlo hádže tiene… Z ulice predsa len rozoznať, že sme tu dvaja. (Ide prvá do jedálne.)

MARČÍK: „Hanka, tekvice, obloky, tiene…“

BOŽKA: Tiene veru veľké strašidlá… (Otvorenými dverami vojde do jedálne, pridá elektrického svetla v jedálni, že je tam jasnejšie ako v spálni a ide do kuchyne po večeru.)

MARČÍK (prechádza sa cez dvere zo spálne do jedálne a konečne nakloní sa nad rukopis a prečíta): „Sen.“ V zátvorke: „Hanka a Andrej.“ Čo vidí chúďa, to píše. Vydáva slúžku za sluhu… Bez obzoru širšieho, bez skúsenosti životných… mučí sa, ukladá slovo k slovu… A to žieňa chce drámy písať… (Položí späť.) Moderné drámy… Počkaj na život… Ešte pán Čučko nič nepostihol, výstupu nespravil, slzy, kŕča nevyvolal, bolenie hlavy nezapríčinil… Fabriky, baru, Židovne, Podhradia, prístavnej krčmy to ešte nevidelo…

BOŽKA (volá z dverí): Nech sa páči! Večera na stole. (Položí v jedálni a ide za Marčíkom do spálne.)

MARČÍK (doberačne): Tá tužka je ohryzená…

BOŽKA (skočí a uchytí tužku, ide do jedálne a rozkazuje): Večera! — Ak sa budete posmievať, načo ste ma sami navádzali, tak nechám spisovateľstvo a venujem sa cele domácnosti a mužovi.

MARČÍK (ide za ňou do jedálne, pokrája si kúsok mäsa na tanieriku, vezme tanier do ruky a prechodiac sa, je a príde do spálne).

BOŽKA (tak isto za ním).

MARČÍK: A ja pôjdem z banky… (zlomene) a môžem i od vás… Viem. Stávam sa zbytočným pomaly… Čím ste samostatnejšia, rozhľadenejšia… tým zbytočnejší učiteľ i priateľ… Nepomyslel som, že len takým prelietavým vtáčikom-obláčkom budem vo vašom vývine umeleckom…

BOŽKA: I ak by ste od nás odísť museli, tým viac som myslela a myslím na duchovné priateľstvo. Budeme si písať, navštívime sa, zídeme, a čo hlavné, budeme sa čítať!

MARČÍK: Vy ste lekárka všetkých mojich bôľov! Tak čítajte, „pani Božena“, v plnej dôvere.

BOŽKA: Nebudem. Keď ma nebudete brať vážne, nebudem. Sú ešte vážni ľudia, redaktori…

MARČÍK: Tak, pani Božena, prosím, ráčte…

BOŽKA (odloží tanier, prestane jesť): Prečo sa vy, mužskí, i takí vážni, ako ste vy, neviete so ženou srdečne, ale jemne, slušne, múdre a vážne zhovárať!? (Sadne k stolíku.)

MARČÍK (vezme oba taniere, ide do jedálne, položí a vráti sa do spálne): S krásnou, mladou ženou ťažko nám i o smrti hovoriť, a to je iste vážna téma. Prečo? Lebo ešte neumierame. Ale ja už vážne počúvam.

BOŽKA (číta): „Sen“… (Berie pero, že bude opravovať.) Už sa ma zas idete naexaminovať z mluvnice a štylistiky…

MARČÍK (pritiahne si stoličku k Božkinej, chytí sa jej stoličky ponad chrbát, akoby objímal Božku a čochvíľa tesnejšie a tesnejšie je pri nej.)

BOŽKA: Čítate?

MARČÍK: Hej.

BOŽKA: Ostatné si prečítajte sami. S tužkou v ruke. Ja si už chyby nájdem, keď budem prepisovať. Lebo už som zase ako v kliešťach…

MARČÍK: Presadnime si. Ja vďačne budem…

BOŽKA: Nikdy!

MARČÍK: I toto slovo má koniec. Bude mať i tvoj zákonný odpor proti mne.

BOŽKA: Aký „zákonný“?

MARČÍK: Plynúci z pomeru vydaja.

BOŽKA: Tej chvíle sa nedočkáte. Mne na vás len oči padli. Myseľ je vždy u muža.

MARČÍK: A srdce — vo zvone, a nie v tvojej hrudi.

BOŽKA: To je v pôste — uviazané o hranu…

MARČÍK (žobroní): Odviažme, Božka drahá…

BOŽKA: To by som musela všetok rozum stratiť… A o tri týždne vyjde vám druhý mesiac, pochybujem, že by som vás mohla u Lojza a či u centrály ďalej udržať. Prosila som ho i včera, aby žiadal predĺženie… Sľúbil, hoci neochotne.

MARČÍK: Veď mi hodil päťsto korún za prvý mesiac, a zo šuškania úradníkov viem, že centrála povolila šesťsto.

BOŽKA: Chce vám byť vychovávateľom a odmeniť dobrú snahu. Iste vám ich tento mesiac nahradí… (So žiaľom.) Prečo ste sa len viac neučili, skúšky neposkladali… Aspoň tie pedogogické, aby ste mohli byť suplentom, ako ste mi sľubovali, keď sme sa zblížili…

MARČÍK: Pre teba, drahá… Ty si mi vzala myseľ, celú dušu… Akože vnímať čítané, keď myseľ inam letí… Vstával som s vtáčkami, ty si ešte spala, azda snila o bozkoch…

BOŽKA (káravo): Profesor!

MARČÍK: … božskej múzy.

BOŽKA: Ani vami kradené nerealizovali nijaké verše… (snivo), a tak som chcela napísať elégiu na svojich šestnásť rokov…

MARČÍK: Lebo máš srdce zadrhnuté, cit podviazaný. Poézii treba sa oddať celou dušou, srdcom a bez výhrady, čo kto na to… a ty si chcela i povedať i opatrníčiť pred mužom a svetom.

BOŽKA: Akože som mohla, keď Lojzo vedľa chrápal?

MARČÍK: Vstával som, šiel do záhrady, sedel a prechodil sa, hľadel do knižky a tvoj obraz bol mi v každom „o“, „a“, v každej okrúhlej písmene…

BOŽKA: Prečo práve v tých?

MARČÍK: Neviem. Podvedome. Ako v rámiku a nedajbože myseľ inam priviazať… Už som sa karhal, bývalo mi do plaču… kým si neotvorila na spálni oblok… a sme sa nepozdravili, hoci len očami.

BOŽKA: Bože, modlila som sa, aby ste skúšky poskladali, a nevyslyšal ma pánboh… Ale azda je to len k nášmu dobrému, aby sme nespáchali väčšie hriechy… Lebo čo ako sa bránim sama sebe, zaťažujú ma… A jednak nevymažeš spomienky na naše študentské časy… korepetítorom boli.

MARČÍK: A nič viac?

BOŽKA: Nie… To boli také detské hračky, bozky. Z vďačnosti a neviem, ako prišli (Spamätá sa a nechá snivosť.) Boli ste dotieravý už i vtedy.

MARČÍK (smutne): „Dotieravý som bol“…

BOŽKA: Aspoň útočný, opravujem výraz. Teraz však koniec všetkému tomu mladému bláznovstvu.

MARČÍK: „Bláznovstvu“?

BOŽKA: Budeme priateľmi. Prečo by nemohla byť žena s cudzím mužom priateľom?

MARČÍK: Ku skúškam, kdesi v starej „Lipe“, som čítal aforizmy, a tam je i tento: „Ľahšie je mŕtveho vzkriesiť, ako so ženou slobodne obcovať a…“ povedal to blahoslavený, dnes, možno, už i svätý Bernard…

BOŽKA (vytiahne zápisník, značí): Čo povedal?

MARČÍK (falšuje): …a …a dušou nepriľnúť… zvlášť, keď je bohatá darmi a…

BOŽKA: Falšujete! Zmýšľate!… Ako to povedal? Pôjdem do univerzitnej, kuknem. (Prosí.) Povedzte, povedzte pravdu.

MARČÍK (chytí ju za zopnuté ruky a vedie na diván): …a …a so ženou slobodne obcovať a nezhrešiť. (Sadnú, Marčík jej bozkáva ruky.)

BOŽKA (vyskočí): Tušila som, že to tak nejak musí byť. Bože chráň ma! Ja premyslím, napíšem inak, o silných ľuďoch, charakteroch… Nie všednosť nám bude ideálom, ani nás nesmie omlúvať! Dobre, že ste skúšky nezložili. O tri týždne pôjdete domov… Ja Lojza nebudem viac prosiť. Bolo by mi to na záhubu… keď i svätý Bernard sa obáva. Pôjdem radšej poprosiť vašich rodičov, matersky ospravedlniť vás, aby vám odpustili, že tie štyri roky na univerzite nezmárnili ste, že ste sa učili inšie vedy, pracovali, písali, že rastie vo vás národu a umeniu veľký… tak? veľký?… spisovateľ.

MARČÍK (zbozkáva jej ruky i líca): Ó, ty môj anjel strážny! Ba ty ideš ďalej i od toho. Videl som obrázok: nad priepasťou dieťa ide po lavičke a za ním anjel, aby nespadlo. Ja som si zlomil lavičku do otcovského domu, a ty ma zachraňuješ ešte viac ako anjel to dieťa… Môj anjel biely! (Zvráti ju na diván a vášnivo bozkáva.)

BOŽKA (kričí): Mamička moja!…

MARČÍK (ju posadí): Obloky, tiene…

BOŽKA: Vo vás iba vášeň, vášeň bytuje. To nie sú priateľské city… (Vstane urazená, spravuje sa.)

MARČÍK: Budeš mi písať?

BOŽKA: Nebudem. Ešte čo! Ako? Aby sme Lojza prebudili k žiarlivosti a popudili proti mne? Akýže potom by som mala život? Odídete — koniec. Epizóda. Stretli sme sa po šiestich rokoch. Stretneme sa, možno po šestnástich a potom si zase spomenieme na epizódy zo školy a z manželstva. Vy budete spisovateľom, budete mať ženu, deti, vilu a (nadšene) celú bibliotéku románov; nie skutočných, prežitých, ale napísaných. Dve štátne ceny a na tretiu, veľkú, najlepšie výhľady…

MARČÍK (ironicky): Dosť, veru dosť…

BOŽKA: Ja tiež budem sa snažiť… Už knihy, pera nepopustím, keď ste mi ho raz do ruky vložili… Budem aspoň redaktorkou niektorého ženského časopisu… Chcem sa vzdelať, muž a naše financie mi to umožňujú…

MARČÍK: To si práve preto musíme písať! Napíšem tebe a napíšem i Čučkovi, nebude mu to podivné…

BOŽKA: Keby len priateľský list, ale bojím sa. My si poštu otvárame, aspoň čo na byt príde.

MARČÍK: To je indiskrétnosť. Nedôvera.

BOŽKA: Naopak! Tie naivné prvé týždne… „Otvor ty“… „Otvor ty“… a tak sa to drží dosiaľ.

MARČÍK: Odučíme Čučka. On i v banke sám otvára poštu vlastným nožíkom! To i dva dni čaká pošta naň, ak niekoho nepoveril. Vidím (skočí k nočnému stolíku a rozreže list; vytiahne list a zmenku), vše zablúdil i obchodný dopis na byt. Otvoríme dva, tri, potom podáš o deň — dva neskoršie a dirigent svätosväte…

BOŽKA: Nečítať aspoň…

MARČÍK: Nie, to stačí. (Otvorí druhý list, vyjme účet a zloženku.) Tam list, zmenka; tu účet, zloženka.

BOŽKA: To je môj účet. To si ja vyplatím. (Skryje do stolíka a obálku do pece.)

MARČÍK (zatiaľ položí prvý list pod prikrývačku na nočnom stolíku): Zakáže si obchodné listy otvárať, a ty dolož: „Tak nebudeme si nijaké, ani od rodiny, aby sme sa nepomýlili a nemusel si sa urážať, že (dôrazne) žena tvoja opovážila sa…“ Ešte ťa odprosí a pristane — aký je Čučko dirigent a bankár! (Radostne.) Budeme si písať? Budeme?

BOŽKA (dumá a vážne, záporne krúti hlavou).

MARČÍK (chytí ju za ruku, prosí): Materská priateľka moja…

BOŽKA: Ozaj! Otcovský priateľ, to čuješ, čítaš, ale materský priateľ…

MARČÍK: Ty buď prvý…

BOŽKA: Neviem, či to potrafím…

MARČÍK (nádejne): Moja mamička! (Bozkáva jej ruky.) Mamička zlatá…

Predošlí, Lojzo.

LOJZO (vojde s kufríkom, aktovkou, zvrchníkom a dáždnikom v rukách): „Mamička…?“

BOŽKA (nájde sa, chladne): No, mysli si, uprosil ma tento prepadnutý študent, aby som šla za neho prosiť jeho mamičku, a tá vari otca, že zmárnil štyri roky na univerzite. Darebák!

MARČÍK (ukloní sa z príchodu Lojzovi a je v rozpakoch).

LOJZO (meria ho očami): Veru… Ja nedokladám k tomu slovu — nič!

MARČÍK: Z vás by bol, pán dirigent, strašný otec…

LOJZO: Stáli ste otca tisíce… Čo sa on na ne narobil, napotil, namozolil, a vy ste čo? Luftinšpektor. Ja by vám, keby som bol vaším otcom, krk vykrútil.

BOŽKA: Tak je dobre, že deti nemáme, lebo ani jeden rodič nevie, čo z dieťaťa vychová.

LOJZO: Či je tu, pán kandidát, dieťa? Veď už má volebné právo!

BOŽKA (Marčíkovi): Choďte do svojej izby, lebo si počujete, čo trpko padá…

MARČÍK (rád, že je vyslobodený zo situácie, uhne sa a bez slova ide von).

BOŽKA (nečaká cele na odchod Marčíkov a vrhne sa na Lojza samou láskavosťou): Na príchod z ďaleka naša manželská zmluva neplatí. (Bozkáva ho.) Čo si už prišiel? Kdeže je ešte rýchlik! Ty môj, môj Čučúlik zlatý!

LOJZO (prišiel schválne, ale úmysel zavráva): Tento raz odbavili sme direktórium do jednej, čo by som do piatej na rýchlik čakal? Prišiel som osobným. Dve hodiny prv som doma.

BOŽKA (na batožinu): Bože a ty si toto všetko vliekol? To je rozum! (Skladá ho). Zlož sa. Si spotený. Choď do kúpeľne. Poď, pustím ti vodu.

LOJZO: Ja si dám sprchu. Ale len keď sa z banky vrátim.

BOŽKA: Ty ešte ideš do banky? Idem s tebou, keď som ti nemohla prísť v ústrety. Ty nevieš nikomu a ničomu žiť, len — banke, banke a banke!

LOJZO: Len krátku revíziu spravím na dvere, kasu, kľúče, stoly. Či spratané, čo na stoloch nemá zostať…

BOŽKA: Budú sa zajtra mať, chudáci! Chod s Marčíkom. (Volá.) Pán profesor, muž ide ešte do banky, choďte s ním!

LOJZO: Odmietam každý sprievod! Tvoj i jeho. To by bolo: človek na výpomoc vzatý pôjde večer starých úradníkov kontrolovať… To by mi bolo treba!

MARČÍK (bol vošiel a počul si): Milostivá len dobromyseľne, aby sa vám, pán dirigent, niečo neprihodilo.

LOJZO: Som ozbrojený.

MARČÍK: Jednak, iste len starostlivosť o blízkeho človeka — muža vyvolala nepremyslený návrh o mojej maličkosti.

LOJZO: Veď ale musí domyslieť dosah návrhu…

BOŽKA (srdečne): Tak ti spravím večeru zatiaľ. Pán profesor — zakúriť! Dám i vám čaju.

MARČÍK (beží): Rozkaz!

LOJZO: „Večera“, to je reč pre moju ženu, nie nočná revízia.

BOŽKA (ťapká ho po chrbte): Keď si len doma, môj Čučúlik… (Bozkáva ho.)

LOJZO: Ba dobre, že ste vy všetci nešli už na stanicu…

BOŽKA (skočí, ukáže rukopis, natešená).

LOJZO (póza): To si zas ty načiarkala?

BOŽKA (povedome): Na — pí — sa — la!

LOJZO: Keď vytlačia, prečítam. (Významne.) Nech nepíšeš, bol bych musel o dve hodiny ja na stanicu po vás. (Odíde.)

BOŽKA (vyprevádza, po pauze vráti sa a vrúti sa do spálne, kľakne pred madonu a blahorečí, že ju zachránila): Panno najčistejšia, matko najľútostivejšia, chráňte ma! Zachovajte mi dušu, srdce čisté… Ja klesám, nemám už sily boriť sa so srdcom svojím. Muž mi je dobrým priateľom, stará sa, dbá o mňa, umožňuje mi dostať sa na svetlo. Som mu vďačná, ale lásky k nemu necítim. Iba záväzok prísahy. Nedajte mi ju porušiť, vo lži žiť. Alebo jemu dajte ochladnúť, aby ma prepustil bez bolesti; uznal, že nepatríme spolu. Len klamu, zrady, nedajte mi okúsiť, veď sa zalknem… Akože do očí hľadieť mužovi a svetu? Ako ho upozorniť na nebezpečenstvo pre nás oboch? Sama zobudiť podozrenie? „Chráň si ma…“

MARČÍK (vojde): horí…

BOŽKA (vstane): Ja vás vypoviem z bytu.

MARČÍK: Aj z pamäti?

BOŽKA: Aj! Lebo vkrádate sa mi nebadane do úvahy od prvého stretnutia po šiestich rokoch… Či som nemohla radšej sama viac sa učiť, sama si robiť úlohy a sama si nosiť kapsu s knihami? Nebola by vás poznala a teraz som mohla niesť svoj osud ťažko, ale sama. Nik by nevedel, čo v mojej duši sa dusí. Mohla som to písať, písať do nevyčerpania a s večnou túžbou za šťastím ísť životom… Veď bolesť je taká oplodňujúca spisovateľská sila… Vy ma nesiete do nešťastia… S mužom blaha nemám, ale takto ešte menej ho bude…

MARČÍK: No, ja som nevedel, ako z dverí vykročiť… Len ty si ma zachránila.

BOŽKA: Spasilo nás vaše slovo „mamička“. Vážime si toho slova, ja si budem i mamu svoju viac i každú, že to slovo svetu dali… Že povstalo, vzniklo na svete i pre zlé deti. (Ukazuje na seba a Marčíka.) Mali by ste kvôli mamičke svojej skončiť štúdiá… Ja vás prosím.

MARČÍK: A budeš potom mojou?

BOŽKA: Ženou? Ak sa dotiaľ tak odpútam od muža, alebo on bez utrpenia odo mňa, že si budeme môcť povedať: Rozíďme sa, deti, spoločné ciele nás neviažu — tak…

MARČÍK: Tak?

BOŽKA: Tak — pôjdem sama svetom.

MARČÍK (prosí): So mnou, drahá duša…

BOŽKA: To teraz nemôžem povedať. Veď ja Lojza vždy rada, priateľsky rada a mám zväzky a vzájomné záväzky s ním. Kým sa tieto vnútorné nespretŕhajú, nezvádzajte ma na nebezpečné cesty…

MARČÍK: Nemôžem ináč s túžbami, so srdcom svojím. Veď dušou si mi už dávno bližšie, než si Čučkovi…

BOŽKA: Som. Ale neurážajte dobráka, nevolajte ho s dešpektom Čučkom. Veď tým i mňa ponižujete, ako by som bola ženou nejakého inferiornejšieho človeka… (Snivo.) Hoci, hádam, preto nemáme deti, že je taký nepatrný, a i to meno Lojzo…

Božka, Marčík, Andrej, Hanka.

HANKA (volá do jedálne): Ruky bozkávam!

ANDREJ (tiež): Dobrý večer, milosťpani!

BOŽKA: Vy ste?

ANDREJ: Strážnik na východe mi povedal, že pán dirigent prišli osobným.

BOŽKA: Šiel do banky.

MARČÍK: Choďte za nimi.

ANDREJ: Idem, pán, pán…

HANKA: „Profesor“.

ANDREJ: Profesor. (Ide von.)

HANKA: A čo ja mám, milosťpani…?

BOŽKA: Postavené je na čaj; dozri a večeru pánovi daj do rúry.

HANKA: Čaj zasypať?

BOŽKA: Nebuď pomätená. To až keď prídu.

HANKA: Veď ozaj… Ale nečudo, že človek sa zmätie. Mali prísť rýchlikom, a už sú tu… (Ide von.)

MARČÍK, BOŽKA (teraz viac šeptom než hlasne).

MARČÍK: Božka…

BOŽKA: Zase?

MARČÍK: Mne oje z banky a teda i z vášho domu smerom na cestu…

BOŽKA: Tak. Ani si menej neželám.

MARČÍK: Dobre. Pôjdem. Tvoj obraz v duši…

BOŽKA: Ten vyhoďte a učte sa.

MARČÍK (záporne krúti hlavou): Nie. Ba ja ťa prosím: daj mi svoju fotografiu. Položím si ju na stolík a tak sa budem učiť a učiť a nebudem myslieť, keď ťa budem mať pred očami.

BOŽKA: Mám len s mužom, svadobnú. Či starú, dievčenskú? (Zo stolíka vyníma.)

MARČÍK: Nie, tú som vyhrabal… Pardon!

BOŽKA: Z haraburdia…

MARČÍK: Daj tú s mužom… (Vezme.) Čučka však odstrihneme… Daj nožničky.

BOŽKA: Ja nie.

MARČÍK: Ten dôkaz priazne chcem. Vy spolu nepatríte i tak. Ty si — poetka. A Čučko? Čučík? Peňazomenec!

BOŽKA: Sú… (vydýchne, chápe, čo robí.) Sú… v toaletnom stolku.

MARČÍK (ide a vytiahne): Čo duchom neviazané, nepoviaže márny papier, a čo by lepenka… (Odstrihne, Lojzo odpadne.)

BOŽKA (ho zdvihne): Nábeh k ďalšej pomalej zrade?

MARČÍK: Nefilozofuj. Hoď do ohňa.

BOŽKA (pohodí na stolík pod kalendár).

MARČÍK: Cestou dáme sa fotografovať… v priateľskom postoji.

BOŽKA: Vy sa nazdávate, že ja vystúpim?

MARČÍK: Vystúpiš.

BOŽKA: To sa mýlite. Vy vôbec žiadate a robíte nemožné veci, ktoré sú ďaleko za hranicou priateľstva…

MARČÍK (víťazne): No, napríklad…

BOŽKA (vytýka vážne): Ja vážne. Chcete ma brať pod rameno z kina, z divadla a odkiaľkoľvek ideme, kedykoľvek, i keď je to nemožné, to jest, keď som neunavená a blata nieto, neprší, nebezpečie mi nehrozí. To musí byť spoločnosti prijateľné, omluviteľné, ináč… Napríklad: kúpať sa verejne spolu v Dunaji môžeme, i sa však chodíme, tu i na Devín. Ale nemôžeme sa v našej kúpeľni, ani v kožuchu po krk zapätí… Už to, že som sa vám pred mužom dovolila kúpať v našej kúpeľni, si vážte… A vy voláte na Hanku: „Nespúšťať vodu! Okúpem sa i ja. Škoda dreva, uhlia.“ To Lojzovi. A to je náhodou vždy po mne voda… Aký nevkus! To je iba pred Lojzom možné, že má nezlomnú dôveru ku mne. Iný muž by prezrel hneď situáciu, ale Lojzo — dedinčan — konečne na moje protesty (pohŕdavo): „Nechaj ho, nech sa kúpe, ušetrí.“ Ale ja som mu nemohla do očí pozrieť, kým ste boli v kúpeľni… Akoby som s vami tam bola, kým ste len nevyšli… Malo mi sluchy roztrhnúť od nervózy. Hlava ma rozbolela. Vy ma nesmiete hnať do rozpakov…

MARČÍK: Blázonko! — Čučko to nevidí, nevšíma si.

BOŽKA: Možno, ale netreba čerta na stenu maľovať, hovorí porekadlo. Ak raz oči otvorí… Alebo: keď len tak kdekoľvek, v kuchyni, v besiedke, napríklad večeriame, vôbec jeme, treba vám príbor, lyžica, kúsok chleba — miesto aby ste kríkli na Hanku: „Dajte to i to!“ vezmete z môjho chleba, lyžicu, čo som ja jedla ňou… Urobte to pred cudzím svedkom, tak sme odhalení viac, než je skutočnosť. Učíte ma pochopiť formu veci poetických, štýl, vkus, mravy všetkých vekov a národov… a sám hrešíte proti najprimitívnejším pravidlám spoločenským.

MARČÍK: Ja ťa otužujem na duchu. Čo raz prekonáš takú maličkosť, to si smelšia do druhej a mne bližšia… Láska sa predrene draho platí…

BOŽKA: Ale ja nechcem vašej lásky! A čo by ste boli ešte raz taký Apolo! Vášho priateľstva sa mi žiada. Vašej učenej, múdrej hlavy. Pochopte už raz a rozlišujte. Chcem, aby ste mi boli kamarátom a nie lásku vyznávali. Ja som bola i som chladná povaha, bez náruživostí, tak povážte a neohrožujte ma pred spoločnosťou a mužom. Iba ma zahubíte (plače) bez mojej viny…

MARČÍK: Keď je hlava moja na týchto prsiach a v nich srdce…

BOŽKA: Srdca dávajte, len nakoľko s hlavou súvisí rozumove a nie citove, či ako vám to už povedať. Buďte mi, opakujem stále, priateľom, učiteľom, vodcom. Ste tvorivý duch, k tomu vzdelaný, sčítaný, máte rozhľad vo vedách, z ktorých chcem čo-to aspoň okúsiť i ja, naplniť dušu, hlavu svoju, nájsť istú cestu sebe a pomáhať ju hľadať aj iným ženám. Veď toľko je nešťastia, neporozumenia, biedy, chorôb… a dali ste nám hlas, volebné právo, rovnoprávnosť s mužmi…

MARČÍK: Veď chcem ti byť len priateľom, keď tak žiadaš, ale neviem sa rozdeliť a zadusiť v sebe lásku k nevšednej žene. A ty, čím viac sa ti rozum otvára a poznávaš živý a opísaný svet, tým chladnejšie sa chováš ku mne…

BOŽKA: To je nie láska čistá, priateľská, to je vášeň, slepá vášeň, ktorá nám len zlo chystá… Či nie je moje chovanie sa rozvážnejšie? Mám sa vám hodiť na šiju a láskou, vášňou vzdychať: „Ľúb ma, ľúb!“ Nájdite si inú kamarátku… Ja som taká liberálna… Rozdelíme sa o vás: mne daj dušu i hlavu a jej buď milým…

MARČÍK: Urážaš ma iba; ale urážaj, keď ti taká vôľa.

BOŽKA: Odpustite, ale chcem to riešiť nejak…

MARČÍK: Ty po duši nebola si a nie si Lojzovou…

BOŽKA: Ba. On si ma začína vážiť a nakoľko stačí popri veľkej práci svojej a zodpovednosti úradnej, i venuje sa mi…

MARČÍK: Klameš sa. Vidím už skoro rok, že vždy je ten istý. Si mu milenkou, gazdinou, kuchárkou, staráš sa o bielizeň, domácnosť, jeho pohodlie, nuž si ťa cení, ale lásky v ňom niet.

BOŽKA: On je už ustálený.

MARČÍK: Má svoj vek…

BOŽKA: Odídete, ja mužovi všetko poviem. Lebo sa zadusím pod ťarchou hriechov, čo som sa ich s vami napáchala.

MARČÍK: Akých, prosím ťa?

BOŽKA: Vy ste už viac naslažďovali sa ma očami za tých pár mesiacov ako Lojzo, chudák, za tie štyri roky. On má prácu, vy žijete z rodičovskej a chytáte moje oči, moje ruky, ústa, a keby som sa nebránila, bolo by po poslednej omrvinke mravu…

MARČÍK: Som v náležitej škole. (Utrie si tvár od zahanbenia.)

BOŽKA: Pracujte oddane, do únavy, do noci, ako Lojzo, a nebudú vám schodiť na um také pletky milostné. Budete hneď profesorom, doktorom pre životnú postať a spisovateľom pre slávu svoju a nášho národa.

MARČÍK: Vzor Lojza Čučka mi staviaš…

BOŽKA: V práci, inými cestami, to sa rozumie.

MARČÍK: V práci. Lebo v láske vyžil sa dávno, prv, než si ťa vzal.

BOŽKA: Nie pravda. On nežil. Sám mi hovoril, že bol plachý v spoločnosti, nezoznamoval sa so ženskými, prebíjal sa v úrade, lebo bol z neznámej rodiny; všetko, čo dosiahol, má vlastným pričinením, a preto sa vraj i tak pozde ženil.

MARČÍK: Dobre, ale nemal si brať teba.

BOŽKA: Ja som šla vlastnou vôľou a náklonnosťou.

MARČÍK: Ale srdcových vzťahov, lásky v tom kroku nebolo. Imponovalo ti postavenie, z praktikantky razom milosťpani direktorová… Zlákalo ťa pohodlie, hoci podvedome. Či tak?

BOŽKA: Nerozoberám minulosť a príčiny. Dnes proste som jeho ženou, a keď i hľadám svoje cestičky, to práve chcem naplniť náš dom krajším duchom a získať časom i jeho za veci vznešené a krásne. Nechcem sa nijak odtrhnúť od neho, naopak: pochopiť ho, veď tiež má ideály: pracuje medzi ľudom, za ľud a jeho dobrobyt…

MARČÍK: Aby ho odrel, ako bankár…

BOŽKA: Lojzo ľudu krivdy nespraví. Veď je z roľníckorobotníckej rodiny a má živý zmysel pre jeho hospodárske povznesenie. Prednáša mu i píše…

MARČÍK: Za svoj ústav…

BOŽKA: Už nechajte aspoň nitky suchej na ňom… Prosím vás.

Predošlí, Lojzo, Hanka, Andrej.

LOJZO (za scénou): Hanka! Čaj hotový?

HANKA (za scénou odpovedá): Dávno, pán dirigent.

BOŽKA a MARČÍK (idú naproti): A čo k čaju, Lojzko?

LOJZO: Oštiepok som doniesol. Je v kufríku.

BOŽKA: Jéj, to budem i ja s tebou! (Ide von a donesie oštiepok, chlieb a príbor.)

HANKA (donesie čajník a šálky): Nech sa páči.

LOJZO: Aj pán profesor. Zostaňte, mám vám čosi povedať.

MARČÍK: Prosím, pán dirigent. (Sadnú k stolu v jedálni.)

BOŽKA (nalieva čaj, prvý mužovi): Nech sa ti páči.

LOJZO: Ďakujem. (Jedia oštiepok a pijú čaj.) A Andrej je kde?

BOŽKA: V kuchyni.

LOJZO: Nech idú sem, s nami k stolu.

BOŽKA (volá do dverí): Pane Javorník, Hanka, poďte sem a dones dve šálky. (Ukrojí dva kúsky oštiepka a chleba a položí na tanieriky na voľné miesto.)

ANDREJ a HANKA (vojdú. Hanka štuchá Andreja, aby šiel prvý, Andrej tisne ju, a tak s chichotom vojdú razom).

ANDREJ: Ruky bozkávam, milosťpani. Dobrý večer. Rozkážte.

LOJZO (žartovne rozkazuje): Posadajte si pekne vedľa.

BOŽKA: Tuto. A nech sa vám páči — zjedzte a vypite.

ANDREJ a HANKA (komicky jedia a pijú, odtiahnutí od stola, ako dedinskí ľudia).

LOJZO: A teraz podajte si pekne ruky.

HANKA: Načo, pán dirigent?

LOJZO: Zvedavá Eva! Ty iba poslúchaj. Tááák!

ANDREJ (vzal Hanku za ruku a všetci sa usmievajú).

LOJZO (vstane a položí svoju ruku na ich ruky.) Co Bůh spojil, člověk nerozlučuj.

HANKA (vytrhne si ruku).

BOŽKA: Hanka, vydržať. Koho si si vyvolila…

HANKA (teraz sama chytí Andrejovu ruku).

MARČÍK: Už skusuje, či by to nešlo vyšmyknúť sa…

HANKA: Nikdy. (Založí si dlaň na ústa.)

LOJZO: Slávnostne vám, pane Javorník a slečna Hanka, oznamujem, že dnes zasedavšia správna rada našej Tatranskej banky udelila vám definitívu. Úradný akt príde neskoršie.

HANKA (vyskočí): Milostivá pani moja dobrá… (Pustí sa do plaču a ide bozkávať ruky Božke, Lojzovi, Marčíkovi a zmätená i Andrejovi.) Ja sa zbláznim! Mamka moja, keby ste vy vedeli!…

ANDREJ (dojatý, ledva dýcha, vstane a chce ďakovať): Cte — vysokoctený, vážny pán dirigent… Otec ma vychoval… Vy ma uvádzate do človečenstva… Budem si vás ctiť ako otca a verne vám slúžiť až do smrti. (Chce mu ruku bozkať.)

LOJZO (nedovolí): Tuto panej (Božke) poďakujte… Tá chce ísť čím skorej za krstnú mať…

ANDREJ (bozká ruku Božke): Milostivá… pani, prímluvnica naša… (Utrie si oči, ústa, dojatý, nadšene.) Dovediem vám za kuchárku svoju sestru, a beda jej, ak vás v čom neposlúchne!…

BOŽKA: To si povieme: či vašu a či Hankinu sestru.

HANKA: Moju!

ANDREJ: Moju! Tá už slúžila.

HANKA: A moju si vyučia, ako chcú… Čože ty vieš! Každá pani chce po svojej vôli slúžku si vyučiť.

MARČÍK: Prvý spor…

LOJZO (žartom): Koniec! Teraz si dajte po pyšteku…

HANKA (uteká do dverí): Na záhrade kvitnú, keď rozkážete, dám mu aj dva…

ANDREJ (vstane, odchádza, ukláňa sa): Sluha váš úctivý…

HANKA (sa vráti z dverí, Andrejovi): Počkaj… (Božke.) Milostivá pani, smiem prosiť?

BOŽKA: Čo, Hanka?

HANKA (ukáže na klavír): Len jednu…

LOJZO: Tak im zahraj.

BOŽKA (hrá, všetci spievajú: „Zaspievalo vtáča na kosodrevine, ej, čo komu súdené, ej, veru ho neminie“).

MARČÍK (zavýska): Ujujujujujujú!

HANKA a ANDREJ (vybehnú von).

LOJZO: Pekne výskate, pán kandidát, ani na svadbe u nás na dedine; ale vás oddávať ešte nemám ani s kým, a ešte smutnejšie, že ani s čím. Spisovateľstvo vám na Slovensku chleba ešte nezabezpečí a tým menej žene vašej, a profesúra po ôsmich semestroch je tam, kde bola po prvom. Ale vážne. Správa, ktorá udelila Javorníkovi a iným sluhom i úradníkom definitívu, hoci som sa tu (významne, pomaly, pochybovačne) žene a jej spisovateľským a vašim učiteľským ambíciám kvôli primlúval za vás, odmietla vašu žiadosť o ďalšie praktizovanie v banke. Otca vášho mnohí poznajú i vedia jeho materiálnu situáciu, že by ste neboli odkázaní si zarábať, keby ste riadne študovali…

MARČÍK (nevážne): Keby to „keby“ nebolo…

LOJZO: Vážne. Opýtaný, nemohol som zatajiť, čo viem: že ste nezložili po štyroch rokoch filozoficko-pedagogickej skúšky.

BOŽKA: Pri takých profesoroch, ako je Tomas, Králik a naši vôbec — je len milosť božia, ak kto prejde. To už dovoľ, Lojzko.

MARČÍK: Nezastávajte ma, milostivá. Som najhorší darebák!

BOŽKA (nervózne): Ja len, čo je pravda. Z desiatich kandidátov ak päť prejde väčšinou hlasov, ostatní prepadajú alebo odstupujú.

LOJZO: Boli už aj sub auspiciis Rei publicae.

MARČÍK (pózou): Uznávam a opakujem: som darebák, leňoch, ktorý nič nerobí.

LOJZO: Pardon, pane. Ja som v prímluve svojej poukázal na vašu spisovateľskú činnosť, že Július Markovecký ste vlastne vy, a demonštroval vašimi dvoma tlačenými knižkami i posledným cyklom veršov v „Prameňoch“… Uznali, ale vyšlo konečne: my potrebujeme riadneho absolventa obchodnej akadémie, alebo vôbec strednej školy, ktorému sa ústav, banka, peňažníctvo stane životným cieľom, a nie dočasným azylom.

MARČÍK: Pôjdem domov, chystať sa znova na skúšky.

LOJZO: I sa vám patrí ako-tak ospravedlniť sa rodičom, matke, ktorej ste už iste toľko naklamali sľubných nádejí o svojom štúdiu, a ona vám všetko uverila, a teraz to prasklo. Musíte domov, ak synovsky koľko-toľko si ju vážite a ďalej ju, neinformovanú, nie na tom stupni vzdelania stojacu zavádzať nechcete.

MARČÍK: To nie. Mám najlepšie úmysly sa jej vyspovedať.

LOJZO: Tak… Spoveď, spoveď verejná nás robí lepšími. Už keď sa priateľovi zdôverí človek, odľahčí sa mu na duši, nie by rodičovi, matke!

BOŽKA (utiera si oči pod dojmom): Ja pôjdem s ním.

LOJZO: Nie žiačik je pán kandidát, ale plnoletý muž, takrečeno absolvent univerzity.

MARČÍK: Ďakujem, milostivá…

BOŽKA: Sami nemôžete hovoriť mame o svojom spisovateľstve a čomu ste sa vlastne venovali popri štúdiume.

LOJZO: Ochranným anjelom byť nebudem ti zakazovať.

MARČÍK (zrejme rád a dojatý): Pán dirigent, azda nebude, keď budem odchádzať, takejto vzrušenej chvíle a príležitosti, ako dnes, vám poďakovať za všetko…

LOJZO: Váš pán otec riadne platil, nemáte za čo ďakovať.

MARČÍK: Ba mám. Ďakujem vám za otcovské priateľstvo, za tie hoci len aforistické poznámky, ktoré vše z vašich úst padli, keď i na kameň a piesok, na ktorých sa neujali teraz, hľa k môjmu zahanbeniu a zármutku rodičov, priateľov a najmä dobrej mojej mamičky, ako ste ráčili spomenúť. Som si vedomý, že som za tie štyri roky študoval, čítal, pracoval na inom poli, a to ma zviezlo do závozu — zdanlivo, pravda…

LOJZO: Azda ste veľa času v posledných mesiacoch, tých najvážnejších, venovali mojej žene, jej ambíciám spisovateľským a vedychtivým…

MARČÍK: Boli to chvíľky iba! A tých neľutujem nikdy; takú žiačku mať… Veď mal som v rukách najslávnejší materiál, dušu človeka, dušu ženy, v ktorej som sa usiloval prebudiť božiu iskru poézie… a nie bez zdaru. Milostivá, tu jej je do očí, berie pero do ruky nie bez povolania…

BOŽKA (ide von, dojatá): Pane Markovecký…

MARČÍK: Prosím…

LOJZO: Nechce chvály vaše čuť…

MARČÍK: Nijaké chvály nezaslúžené. Kritický úsudok iba o skrytých schopnostiach vašej pani Boženy. Nesporný spisovateľský talent! Keď i veršom začala, ako vari každý spisovateľ, skoro sa našla: v poviedke! Má oči, čujný spisovateľský sluch, vidí biedu sociálnu, potlačenosť ženy, humanitný zmysel u nej veľký, ako ho prejavila i teraz, keď vyslovila ísť k mojej matke… Áno, len na cesty by ste ju mali poslať, ísť s ňou, ukázať jej umelecký svet a svet vôbec…

LOJZO: Len si dopovedzte. Ja potom…

MARČÍK: Idem domov. Za pol roka sa prichystám na novú skúšku, i doktorát si spravím, keď už to svet tak žiada, a jestli by ste potom dovolili: zaviedol by som milostivú k našim spisovateľkám, redaktorkám, umelcom a znatným ľuďom vôbec; doma i do Prahy. Mníchov, Paríž, Itália!… Múzeá, divadlá, architektúra z vlastnej autopsie by jej viac poskytli ako kopy tlačeného slova…

LOJZO: Dosť? (Vážne.) Ja nemôžem cestovať, len v dovolenej, a to si chcem zuby dať spraviť. Lebo keď zuby vypovedia mletie, trpí žalúdok a ochorie celé fyzikum ľudské. Žena pôjde do Teplíc. Tam tiež dochodia liečiť sa spisovatelia, umelci, svoji i cudzí. Veď kdeže vy naberiete peňazí na cesty? Otcove? To je, braček drahý, hazardovanie prípadne s dedictvom. A je vás viac detí. Musíme s rozpočtom tvoriť. Prikvačí choroba mňa, alebo ženu… a mám ešte starých rodičov. Otec, šesťdesiatpäťročný, zaručil sa bratrancovi na cestu do Argentíny, i hotové požičal, ten pregazdoval v Novom svete, otcovi zostal iba dom a záhumnie a teraz v lete pri murároch maltu mieša…

MARČÍK: To by ste mu nemali dať.

LOJZO: Nemal, i mu bránim. Ale on, že vládze ešte, on chce znova nadobúdať a na penziu odo mňa že ešte stačí… A iste ani vášmu otcovi sa „samô nerodí“, len vám dosiaľ, pane. Čím väčšie gazdovstvo, tým viac starostí a potu má a vydá rozšafný hospodár. Žena moja pôjde z príležitosti do Prahy so mnou a spisovateľky sú i tu a prídu do Bratislavy, alebo do Teplíc, tam ich môže poznať. Nemajú na ružiach… Treba šetriť, lebo hospodársky sa náš národ neoslobodí ani za tri veky, kým totižto nebude v každej rodine vkladná knižka…

BOŽKA (za scénou, ako v hre detskej): Ešte nie, ešte nie… Už? Už? Už?

LOJZO (zdĺhavo do dverí volá): Úúúúž!

BOŽKA (vojde).

LOJZO: Ja ďakujem vám za učiteľské hodiny mojej žene, keď som sa ani nespýtal: čo som dlžen? A ďakujem za priateľské besedy so mnou… Získal som vždy. Videl, i keď som nehľadel. Doma želám vám novej chuti do zameškanej práce a len práce za seba, národ i štát. (Vzrušený, podá Marčíkovi ruku, potrasie ju a bozká ho kamarátsky.)

BOŽKA: A literatúra, čo je svetové, si nespomenul, Lojzko.

LOJZO: To sa rozumie. Ale ja, keď sa rozrečním, nezostanú mi v mysli iba tieto tri slová: ja, národ, štát.

MARČÍK (ešte z dojmu reči Lojzovej bozká ruku Božke a beží von): Dovolíte, prosím…

LOJZO a BOŽKA (hľadia za nim do otvorených dverí).

MARČÍK (vráti sa s fotografiou svojou): Na pamiatku prijmite…

LOJZO (prjme): Vašu fotografiu? Budeme na vás myslieť. (Podá.) Božka, daj medzi priateľov. (Podá ruku Marčíkovi.) Dobrú noc!

MARČÍK (sa ukloní, ide von, za ním Lojzo).

Božka, Lojzo, Marčík.

BOŽKA (dojatá, plače, šepmo hovorí): Za tú surovosť mala som ho vyhnať… Vypovedať z bytu okamžite… a teraz mám zavesiť jeho fotografiu… Ale musím (vešia), aby som mužovu dôveru nesklamala… aby neupodozrieval vo väčších veciach… príčinu výpovede nehľadaj v tajnostiach môjho srdca… (Pauza.)

LOJZO (sa vracia s rozličnými novinami v rukách): Že tu vo všetkých tvoje práce? (Rozpriahne ruky proti Božke, držiac v rukách niekoľko čísel časopisov.) Prečítam, veru prečítam! Akú ja mám spisovateľku — ženu! (Ide do spálne.)

BOŽKA (sa premohla a v dobrej nálade zatvára sklené dvere na spálni, potom sa začína zobliekať): Vidíš, cudzí ľudia ti musia povedať… Nie si zvedavý, čo ja čiarkam… Ale počkaj, až napíšem veľký román… drámu…

LOJZO: Napíš, budem rád a hrdý. Ale s Marčíkom k nim…

BOŽKA: Nemám ísť?

LOJZO: Aby neboli klebety…

BOŽKA: Ak len preto…

LOJZO: Spoločenská forma.

BOŽKA: Zastaralá… Vzájomná dôvera medzi nami, ináče každý krok, každý pohľad — hotové peklo žiarlivosti.

LOJZO: Ja viem, dušinka, že si ty dobrá, oddaná i verná moja žena… ale ja povinný som si ťa chrániť a nepustiť na štíty hôr, ani parnaských, lebo z nich jeden krok na chodník, druhý do priepasti. Mužský každý je poet! Každý chce mať peknú ženu, i tí, čo si škaredé pobrali… a ešte zvlášť tí, čo nijakých nemajú… aby mohli snívať o kráse. A Marčík aspoň básniť a písať. Čítal som práve včera večer v kasíne cyklus veršov v „Prameňoch“…

BOŽKA (zarazená): Ty si čítal?

LOJZO: Veľmi intímna lyrika…

BOŽKA: Mne len niečo sám z rukopisu…

LOJZO (významne a dôrazne): A mne podali… Ozaj! Pošta neprišla?

BOŽKA (bola pozabudla, skočí, hľadá tu i tam, zalomiac ruky; úprimne): Ba, boli dva — či jeden; len jeden list, druhý bol môj… Ani neviem od koho… Otvorila som, odložila na isté miesto, lebo zmenka bola…

LOJZO: Zmenka? (Mrzí sa.) Jaj, jaj, Božka! Akože ju nemôžeš nájsť? To sa ti už viac ráz stalo…

BOŽKA: Ale iste kamarátska, ako hovorievaš…

LOJZO: To je jedno: práve na takú tým väčší pozor, lebo zaplatíš…

BOŽKA: Kdeže som ťa podela…? Dobre som skryť chcela, že teda zmenka bola v ňom…

LOJZO (hľadá a prehadzuje tiež.) Azda v jedálni? Prečo mi to nedáš hneď do mojej pracovne na stolík? Neporiadok!

BOŽKA: No, zlosti sa. Ráno sa nájde.

LOJZO: A keď sa nie? A bude protest? Či Hanka pri riadení…

BOŽKA: Nie, nebola pri tom…

LOJZO: A ktože teda bol?

BOŽKA: Nekrič. Profesor…

LOJZO (reve): Profesor! Haló!

BOŽKA (hľadí v rozpakoch, chytá sa za sluchy).

MARČÍK (za scénou): Haló!

LOJZO: Prosím vás…

BOŽKA: Nevolaj ho… (Chytá šaty na seba.)

LOJZO (našiel svoju odstrihnutú fotografiu na stolíku pod kalendárom. Zarazí sa, zamĺkne bôľom, zlomene dá do vrecka kabáta).

BOŽKA (našla pod prikrývkou nočného stolka): Tu je!

LOJZO: To je ostatný raz, že si moju poštu otvorila… Aká nervóza… (Trie si sluchy.)

BOŽKA: Tak ani ty moju…

LOJZO: Ja som ti len poriadok držal v účtoch. Potom idú upomienky…

MARČÍK (už bez kabáta, v papučiach, nazrie, neisto): Prosím…

LOJZO: Už nič…

BOŽKA: Už som list našla.

MARČÍK (vráti sa): Dobrú noc…

BOŽKA (tajne, káravo kýva mu hlavou, že to vyviedol).

MARČÍK (vidí, že sa „podarilo“ a s čertovskými úklonkami ide von).

LOJZO (zdanlivo číta list, ale rukou siaha-nesiaha do vrecka na fotografiu.)

BOŽKA (nevidí to, ale jednak chytí si hlavu do dlaní a sadne na posteľ).

(Opona pomaly padá.)