ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kata.

(Z diaľky zaznie vojenská trúba.)

KATA (chudorľavá, strednej výšky, sedliacky, všedne odetá. Príde z pitvora): Čože sa robí? Zase vojsko?

Ján, Ďurko, Kata.

JÁN (obvyšný, starý, chudý. Tvár vyholená, fúzy zastrihnuté. Okuliare. Široký klobúk, vlasy dlhé. Čižmy, remeselnícke belasé háby, dlhý kepeň. Nesie v uzloch i prosto čierne i biele súkno, plátno a položí na stôl i na lavicu k obloku. Dvermi idúc hovorí): Ja som už včera pomyslel, že prídeš nám kázeň vyčítať. Zaslúžime!

ĎURKO (dobrovoľnícky dôstojník, vysoký, pekný ako panenka. Mäkký, zhovievavý k materi, inak prchký, citový): Daj, Bože, slobodu slovenskému národu! (Skladá na prvú posteľ od pece klobúk s perom, odpáše šabľu a zoblečie kožuštek.)

KATA (zdesene tleskne rukami): Aký to pozdrav bezbožný, aká to šata na tebe, syn môj drahý? Či si sa zverboval, či ťa silou vzali?

ĎURKO (objíme ju): Zverboval, mať moja, dobrovoľne medzi slovenských dobrovoľníkov, hurbanistov.

KATA: Čože ty tam budeš robiť?

ĎURKO (vždy žartovne): Biť sa, mamka moja!

KATA: A keď ty do bitky staneš, nazdáš sa, že svetu nebo spadne? Prečo? Začo?

ĎURKO: Za práva naše národné.

JÁN: A pôjdeme všetci na rínok. Môžeš ísť aj ty počúvať. Zíde sa ti.

KATA: Ja nikam nepôjdem.

JÁN: Zostaneš doma. Ťažko toho vodiť, kto sám nechce chodiť.

ĎURKO: Bude treba ešte po meste prebehnúť, aby sa zišiel národ.

JÁN: Pomôžem i ja. Zachytíme z oboch strán ulice —

Predošlí, Janko.

KATA (proti chlapcovi): A ty že si kde? Statok opatrený? Há?

JANKO: Nakŕmil som a napojiť stačím.

ĎURKO: Zase dobrovoľník!

JANKO (podáva ruku, ľavou sňal klobúk): Ja by hej!

ĎURKO: A si ich videl?

JANKO: Vojakov? Sme tam boli…!

KATA: Teba tam bolo treba ako soli v oku.

ĎURKO: A čo ste, otec, Janko, neprišli včera do Martina aspoň vy dvaja? Koľko sveta bolo zo Sučian, a vás nikde… A kone máte!

JÁN: Opýtaj sa materi.

JANKO: Mama nás nepustila. Už som mal riad na koňoch.

ĎURKO: Mali ste ujsť.

KATA: Neviem si rady s nimi, a ty ich ešte utekať naúčaj!

ĎURKO: Účinok reči Hurbanovej bol veľký. Stotina mešťanov chopila sa zbrane a stala medzi dobrovoľníkov.

KATA: A ty medzi nimi.

JÁN: Ako učiteľovi sa mu veru tak svedčí.

ĎURKO: Čože ja! Po reči Hurbanovej aj Valentín, katolícky teológ, zhodiac reverendu, vstúpil za dobrovoľníka! Plakali sme od ohňa a lásky.

KATA: Toho katolíckeho teológa príklad — ?

ĎURKO (do reči): — hoden nasledovania, mamka! Nebudú môcť maďaróni povedať, že to len luteráni, aby katolíkov vyhubiť, alebo naopak, aby katolíci luteránom vieru vziať, ako to maďarónski mätežníci rozchyrovali už v jeseni i teraz.

JÁN: Ľúto mi je, syn môj, že sme sa jej nevytrhli. Ale bol by som sa musel vari pobiť s ňou… Veď strhla kožuch zo mňa! Hanbím sa, syn môj, za to, že som nebol. (Žiali.) Ale som si pomyslel, že ty dobre zastupuješ našu rodinu.

ĎURKO: A boli by ste bývali v piatok na stoličnom dome! Pánov, zemanov nabité a ľudu plný rínok. Štúr mal politickú reč o právach potlačených národov. „Celý svet sa hýbe, za slobodou, demokraciou ide; vyrovnáva stáročné krivdy poddaných, do bratstva dáva zrodené a zdedené výhody, privilégiá, um, vzdelanie, aby povzniesol sa celý národ. A vy?“ Tu prevzal slovo Hurban a čítal hriechy slovenskej šľachte, že je príveskom, chvostom národa cudzieho… Uznávali, tlieskali a hrnuli sa k Hurbanovi ponúkať svoje služby, a prosiť úrady. Už všetci vedia po slovensky. Maďarčina je z politickej i cirkevnej správy vyobcovaná. Je po panstve košútovského komisára a maďarónov. Postavená je stoličná rada. Slovenského ducha zemania, učenci a gazdovia.

JÁN: Sláva im! (Objíme Ďurka.)

ĎURKO (objíme otca): Sláva! Živio!

KATA: Len sa môže tá vaša slovenská sláva ešte všelijako prehodiť —

JÁN: To ti sused, rechtor Žilka, povedal. Nuž, ak jej slovenské rodiny, matere, budú takými pestúnmi ako ty a rechtor Žilka, tak iste zle bude s ňou.

KATA: Lebo či to máte isté, že vyhráte, keď vám je už „sláva“?!

ĎURKO: Mamka, viem, čo chcem, a čo bude? — Práve na to Hurban povedal: „Národ je len tam, kde sa ukáže.“ Teda musíme v boj, dokázať sebe i svetu, že sme hodní slobody národnej.

JÁN (meria Katu očima Jankovi): Napoj a pozri na ulicu!

JANKO (uchytí klobúk a vybehne).

KATA (i by chcela i si netrúfa vracať ho).

ĎURKO: Nehnevajte sa, otec. To mama len rečami. Srdce im za nás bije. — To vám bolo spevu, bratského objímania a plaču radostného. A tisíce pästí! — Tvrdli ramená, šírili sa prsia, i tá zem istejšie stála pod nami… A keď nás bude desať-, dvadsať-, tridsaťtisíc, dunieť nám bude svet pod nohami!

JÁN: Cítim, syn môj! Mňa len mrzí, že aj pred chlapcom takto znevažuje našu národnú vec. Ale nečudno, lebo vždy, keď mala počúvať, čo čítame, čo sa zhovárame, robila inšie, myslela inam, alebo driemala.

KATA (urazená): Na mojej hlave sú deti, dom, staja, pole. Ty si sadneš s ihlou alebo knižkou do obloka… A keď som zdriemla, zdriemla som od ustatosti a nie od lenivosti. (Žiali.) Ale ty len hrabať na mňa…

ĎURKO: Nepočúvajte toho maďaróna rechtora, mamka naša, hneď budete lepšie vidieť.

KATA: Každý má hlavu. I ten. A keď ma nemôžete preškriepiť, nuž som vám — sprostá!

ĎURKO (objíme ju): Boh chráň! Mamka, len vyložiť by sme vám chceli dnešné časy.

KATA: Vidím, čo sa robí od lanskej jari.

ĎURKO: Vidíte, ale stanoviska k tomu nemáte. Len čakať, čo deň donesie, trnúť o rodinu, o majetok, a s národom nech je ako chce. To vie každá mať.

KATA: A čože z toho kto má, čo vy blúznite? Komuže z toho do hrnca pribudne, či tu budú Maďari, či cisári panovať? Jedni ako druhí.

JÁN: To je zase rechtor Žilka…

ĎURKO (Kate): „Jedni ako druhí.“ Máte pravdu. Ale keď si sám národ bude panovať — bude inak!

KATA: Čože si chudobný, robotný svet napanuje? Či je to pre nás? Pre nás je robota a poslušnosť vrchnosti.

JÁN (utrel oči): Darmo sme my tej kládli okuliare na nos.

KATA (žiali): Len ma už zľahčuj, znevažuj.

JÁN (ostro): Alebo počúvaj, daj sa poučiť, a keď sa nerozumieš — mlč!

KATA: Bolesť mlčať nedá.

JÁN (hodí rukou, aby už stíchla).

Predošlí, Janko.

ĎURKO (proti Jankovi): Aké zvesti v meste?

JANKO: Všade posli bežali.

ĎURKO (Jánovi): Koľkým dobrovoľníkom sa tu môžeme úfať? Osem stotín už máme! Len od Čadce po Martin.

JÁN (radostne): Osem stotín! Kdeže ich už nabrali toľkých?

ĎURKO: Starí Nitranci z prvého povstania a Bloudek doviedol so sebou z Prahy čerstvú českú junač. Zmiešaní so Slovákmi a vojensky zorganizovaní — dvetisíc junákov ako kvet! Len zbrane, zbrane dobrej do rúk! Deviatu stotinu vydajú Sučany, desiatu Turany, jedenástu a dvanástu okolné menšie obce, a ostatné stolice —? Tatry zodvihneme! A keď si ruky podáme, zastaneme živou hranicou od Maďarska.

KATA: Nechytaj nôž za ostrie. Uvidíš: nie každý do vojny, kto do kriku.

ĎURKO: I nadšenia treba! Ako vetra v poli.

JÁN: Ja tak hádam, ako vidím, že pol stotiny vyberaných chlapov tu bude, bude.

ĎURKO: To je málo, otec. Veľmi málo! Mošovce dali stotinu, Martin stotinu — Necpaly, Blatnica, Bystrička —

KATA: Nie každý hrá tak ľahko so životom ako vy dvaja.

JANKO: Veľa mládencov i ženáčov sa sľubuje.

ĎURKO: Sláva ti, Janko!

KATA: Ty čuš!

JÁN: Aká si ty mať… Čo múdreho vieš, synku, len povedz!

ĎURKO: Naša myšlienka: sloboda, národ! je také semä, že dnes zasiata do ľudských sŕdc, zajtra klasom klíči, nech je len troška pôda skyprená. (Oblieka sa.) Poďme, otec, Janko! Z dom do domu!

JÁN (tiež oblieka kepeň): Ja pôjdem oproti Kľačancom na brod.

ĎURKO: Choďte, otec. Zavolajte celý národ na cesty. Zastavte kde koho. (Pripína šabľu.)

JÁN (pozerá s láskou a pomáha Ďurkovi s ochotou): Nebol by som krajčírom, keby som ti nepovedal, že ti je kožuštek privoľný. Ja ti ho pristrihnem. (Sťahuje ho na chrbte a napráva. Velí.) „Čelom vzad!“ Stiahnem ťa. Tak, teraz si chlap!

KATA (vyhŕkne hnevom a žiaľom): Driapeš ho radšej z neho! Nuž či si ty otec? Na vlastnom synovi naprávať vojenské šaty! Či to kedy kto slýchal? (Zalomí rukami, plače.)

ĎURKO (ide Katu obtuľkávať, tešiť): Mamka. Či mi vari zle stoja? Hrdá buďte, že ste ma takého vychovali.

JANKO: Otec, ja by som vstúpil s Ďurkom za dobrovoľníka.

KATA: Čo, ty vietor chytrý? Ani na krok nepôjdeš! Ja som ti mať, ja rozkazujem.

ĎURKO: Junák do radu! (Podá Jankovi ruku.)

JÁN (bozká Janka na čelo): Smelý dlho nerozmýšľa. Ak ťa vezmú, iď, syn môj drahý, aspoň Ďurkovi poslúžiš. Všetci by sme mali ísť, všetci. (Kate.) Príď, žena, počuť, pochopíš. Spod pece nevidíš, neporozumieš. Primkni, vezmi i dievčatá, aby pamätali. Takých kázní nepriam počujeme… (Chytí chlapca za ruky.) Spadne ti beľmo z očú.

ĎURKO: Na svetlo, mamka, veď za to nič nedáte.

JÁN: Ešte i nám ho pridúša. Ale si nedáme! (Vyšiel s Jankom.)

KATA (volá): Len mi ho už odtrhni, odtrhni, ako si mi Ďurka… (Plače.)

ĎURKO (chytí Kate ruku): Mama moja, veď ma ešte tu máte.

KATA: Už ťa nemám, dieťa moje.

ĎURKO: Prečo?

KATA (veľkým nárekom): Lebo sa mi trháš od srdca môjho materinského, (zakvíli) keď ma neslúchaš a ideš dobrovoľne…

ĎURKO (privinie ju): Ej, mati, mati. Ako že vám vyložiť štvrté prikázanie božie? Veď: „Cti otce svého i matku svú“ neznamená len to, aby dieťa nezodvihlo ruky na rodiča, ale aby si ctilo i zem, po ktorej chodí, v ktorej tlejú kosti otcov; ľúbilo tých, ktorí ľúbia túto zem nie chlebárskymi ústami, ale živou dušou, plnou vznešených obrazov minulosti a vidín budúcnosti národa nášho, čo žije na tejto zemi, ale storočia už iba pánovi hrdlačí a maďarizácii prepadá… Voľakedy umierali otcovia za slobodu viery, dnes budeme za slobodu národa. Načože nás rodíte teda na svet, keď chcete z nás vychovať pecúchov a nie mužov oddaných národu a schopných vyšších obetí?

KATA: Takto ty učíš deti v Martine?

ĎURKO: Dnes sa i tie na vojakov ihrajú.

KATA: Do vojny ísť a volať národ —! Veď ty znáš z písma svätého: kto mečom bojuje, od meča zahynie.

ĎURKO: Za svoj národ vďačne umriem.

KATA: „Umriem.“ Za národ? Za aký?

ĎURKO (do reči): To ste vy, vlastní po krvi, a potom susedia, dediny, mestečká a tak celý kraj slovenský…

KATA: Ten ti je milší ako vlastný rodič, brat, sestra? Čo ťa trápia cudzie biedy? Ty si si zaslúžil svoj stav, svoj chlieb, druhý nech sa tiež trápi.

ĎURKO: Akýmže by som bol učiteľom, aby ma biedy môjho národa netrápili. Veď za jeden-dva ľudské veky pridusila by nás maďarčina ako hrobný kameň. Vám sa nezdá, vy to zo Sučian nevidíte, neviete, že maďarizmom otrávené sú školy, kostoly, úrady, ba už i niektoré sučianske domy, či sedliacke, či remeselnícke — pánov, zemanov ani nespomínam.

KATA: A len jednak trpieť, čušať nám prichodí. Boh Hospodin dá preniesť… Na to sme na svete, aby sme robili, a vy učení, aby ste nás učili, slovo božie kázali, potešovali v trápení.

ĎURKO: Pomáhaj si človeče i —

KATA: — nie flintou, šabľou, ale motykou a hrabľami. Tie podávajte do rúk svetu.

ĎURKO: Aspoň kosy, mamka moja, a cepy!

KATA: Syn môj! Nuž či sme za to nakladali na teba, aby teraz miesto katechizmu, biblie svätej — flintu si bral do ruky, šabľu si pripásal?

ĎURKO: Mamka! Pomaly vezmú nám Maďari katechizmus a bibliu; vezmú tú otcovskú, dedičnú, z ktorej si aj vy čítavate, a natisnú svoju, maďarskú. Pre tú otcovskú bibliu, aby ste ma pochopili, sme sa prichytili do boja… Bože, mamka, musíte aspoň na ulicu… Už sa schádzajú, a ja tu márne meškám.

KATA: Mám zamknúť a ísť na komédiu i ja za vami! Celý dom?

ĎURKO: Ej, mamka, mamka. Keby ste ma mohli pochopiť (zúfale), pochopiť a nenazvať „komédiou“ prácu a boj, čo národ národom robí. — Nepochopili ste, nepochopíte už, márny výklad. (Bozká jej ruku, odchádza.) Buďte teda zbohom!

KATA (drží ho. Žiali, prosí, zdržuje): Dieťa moje, neiď, ostaň doma, tak ti bude ako vtáčatku v hniezde. Aj Zuzku tak necháš? Zaľúbil si dievča, z poriadnej je rodiny, statočné, mať dala ju do kaštieľa na cvičenie. Tvoju svadobnú košeľu som už u Zuzky videla, krásnu štikovanú…

ĎURKO: Srdce je dnes pre lásku zavreté. Ja už neľúbim, iba národ.

KATA: Ty nás už nikoho neľúbiš, nikoho nepoľutuješ, ani mater, ani milú…

ĎURKO: Zbohom! (Ide.)

KATA: Syn môj! — Otec, otec, kdeže si? Vari by si také dieťa, taký syn bol? (Ide za ním. Na dvore.) Pán rechtor, pán sused môj úprimný, nepusťte ho, pomáhajte mi syna vrátiť. (Prestávka. Pľače, zlomená vojde a sadne si. Za scénou krik.) Živio! Sláva Hurbanovi! Nebudeme Maďarom pod nohy!

KATA (načúva bezradne. Za scénou spev. „Kto za pravdu horí…“ Po prestávke zúfale a ticho, šeptom): Veď ty zhoríš, aj so svojou pravdou nešťastnou…

Kata, Zuzka.

ZUZKA (vstupuje v hrdom turčianskom kroji a kožúšku).

KATA (proti nej): Videla si si ho? (Zaplače.)

ZUZKA (hrdo): Videla! (Beží bozkať Kate ruku.) Neplačte, tetička.

KATA (ju objíme): Zuzička moja… Veru ho môžeš oplakávať aj so mnou, biednou materou.

ZUZKA: Oplakávať? Veď sa všetko teší a úfa víťazstvu.

KATA (stratiac dôveru v Zuzkinu pomoc): Zverbuje sa, keď by si mohol spokojne žiť s tebou svoj mladý život… (Plače.)

ZUZKA: Vráti sa, víťazne sa nám vráti, mamička naša! Neplačte!

KATA (krúti záporne hlavou): Príď si so mnou požialiť, ak ti je vskutku taký milý…

ZUZKA (citne): Tetička, mamička naša, keby ho mohla chrániť, obetovala by som zaň život. (Radostne, v slzách.) Tvoja, Ďurko, alebo nikoho na svete!

KATA: Moja dievka nešťastná, nezaklínaj sa. Nehľaď ty na moje bôle a neuč sa odo mňa.

(Za scénou huk, spev): Sláva! Živio Štúr! Preč poddanstvo! Nech žije sloboda! Živio Slováci! (Spev) „Bije zvon slobody, čujte ho národy!“ (Výstrel počuť.)

ZUZKA: Tú i mňa Ďurko naučil, idem pomôcť… (Spieva, odchádza.)

KATA (ustrnutá hľadí, počúva a spamätá sa len po chvíli): Aj ty spievaš? Aj tebe prevrátil hlavu? Nešťastné dieťa… (Vychodí za Zuzkou.)

Ján, Kata.

KATA (pribehne): Kde je Janko?

JÁN (vojde): Na asentírke. Mala si byť na ulici — kde trčíš? Nepočuješ? A ja sa (srdečne, mäkko) — mati naša — bez neho zaobídem…

KATA (zúrivo): Ty kat svojich detí! Či by si nevydal na smrť šestnásťročného chlapca?

JÁN: I ja by som mal ísť, i ty. Dobrovoľníkom našim bude treba napiecť chleba, dať zemiakov, slaniny.

KATA: Ja nič nedám!

JÁN: Dám ja!

KATA: Ale ti budem nemastné variť!

JÁN: Var!

KATA (zlosťou): Nuž či ste sa, ľudia, všetci zbláznili?

JÁN: Keď nerozumieš, žena, aspoň nereptaj a nerúhaj sa Bohu i dobrým ľuďom, čo za nás životy vystavujú…

Ján, Kata, Janko.

JANKO (zarmútený vchádza).

JÁN (Jankovi): Čo, syn môj krásny? (Bozká ho na čelo, súcitne.) Nevzali ťa?

JANKO (žalostne): Ani mňa, ani Janka Miertu. Spýtali sa nás pán Hurban: koľko máme rokov, a keď sme povedali — šestnásť, pohladili nás, ale že nemáme vek. Berú iba od osemnásť do tridsať.

JÁN: A vy ste čo?

JANKO: My sme ukázali, že sme dosť mocní (rozpriahne ruky), že unesieme flintu. Janko Mierte i plakal a bežal si po mater a tí prosili zaň, aby ho vzali… (žiaľom) tak jeho vzali, a mňa nechceli. Ten má inakšiu mater…

KATA (plačom): Vidíš ho, to vaše náuky.

JÁN: No, len ti pravdu povedal, čo je i chlapec. Koľkých vzali?

JANKO: Mnoho. Z dom na dom. Aj sto! Len Sučancov. Náš Ďurko je veliteľom. A národ: ženy, dievčatá znášajú chlieb, stravu a Brveníke dali furmanku.

JÁN: Aj my dáme!

JANKO: Ja pôjdem aspoň za paholka.

JÁN: Áno, ty!

KATA: Všetko daj, už nič nedbám: otvor komoru, staju, stodolu, len deti nedávaj!

Predošlí, Ďurko, Zuzka.

ZUZKA: Tu ti, pred rodičmi, dávam sľub, že viac do kaštieľa nepôjdem. Viac maďarónom slúžiť a pomáhať nebudem. Pôjdem domov do Dražkoviec k mamke a budem vám šiť.

ĎURKO (s pištoľou za pásom): Zuzka, sestra moja! Slovenka! Mama…!

KATA: Aby mi bolo o žiaľ viac i nad ňou.

ZUZKA (ide tuľkať Katu).

Predošlí, Čabiak.

KATA: Dieťa moje, syn môj, spamätaj sa, ak sa ešte môžeš. V srdci si nos, čo chceš, v duši si mysli, čo vieš, ale nerob si nepriateľov.

ĎURKO: Kto sa ovcou robí — vlci ho zjedia. Márne reči, mama moja, čože je z tých pokladov, čo sú v zemi zakopané? Čože je z takých Slovákov, čo doma sedia, keď treba ísť do poľa?

KATA: No, len no. Prídu tebe na um moje smutné slová: neiď, nechaj svetské márnosti, neopusť rodiča, rodinu, verenicu.

JÁN: Mati, neprekračuj svoje práva. Všetko má hranicu. Keď sa chce posvätiť za slobodu našu národnú, veď to bude i preňho, i pre deti, i pre rodinu, pre celý národ.

ČABIAK (podpitý dnu): Na spodok čaju, navrch slivovice; slivovice na spodok a čaju navrch, to na jedno vyjde…

JÁN: Ty si hlava…!

ČABIAK: Hehe! Pán oficier. Dobre zaplatili? No, no. Ja viem. Zaplatili by, ale nemajú.

ĎURKO: Vy ste mudrc, sváko!

ČABIAK: A či nie?

ĎURKO: Máte hlavu medzi ušami!

ČABIAK (spraví rukami osla): Aj to je užitočné zviera.

ĎURKO: Keď nekope.

ČABIAK: Ako tvoj sváko, Čabiak. (Posmešne.) Ja kopem, a ty by si strieľal a nemáš z čoho. Flintu že máš kde? Pištoľku… Môj karabín by ti bol…

ĎURKO: Ak chcem — vezmem vám ho.

ČABIAK: Bisťu! To by som chcel vidieť!

ĎURKO: Keby ste boli triezvy a oči v hlave, sami by ste ho ponúkli. Dosť ste sa s ním za baróna naobháňali chudobných ľudí pre suchú halúzku alebo chlp trávy…

ČABIAK: Ja som prisahal osvícenému barónovi, a nie poddaným: baróna sa držím.

ĎURKO: A s ním padnete.

ČABIAK: Od malého pána i malý strach! Ja by sa podíval, kto by mne, barónskemu hájnikovi, flintu bral! (Zvŕta sa.)

ĎURKO: Nezvŕtajte sa tu, sváko. Napili ste sa, choďte svojou cestou. Neprišli ste i tak s dobrým úmyslom. Hanba vám v takýto deň sa opiť.

ČABIAK: Vyháňaš ma? Flintu mi chceš vziať? Veľký pán. Idem. Nemusím viac ani touto ulicou…

ĎURKO: (otvorí dvere): Dvere otvorené.

ČABIAK: (Jánovi, Kate): A vy ani slova?

JÁN: Rukáv ti neodtrhnem.

ČABIAK: A just Maďari vyhrajú!

ĎURKO: Čí pes — toho nôtu vyje.

ČABIAK: Ani ja svojho baróna neopustím. (Vyšiel.)

JÁN: Lebo si panský chvost!

KATA: Nieže, otec.

ĎURKO: Lúčim sa s vami, otec, mať. (Kľakne pred Jána.) Odpusťte mi, ak som vás kedy rozhneval.

KATA (plače).

JÁN (kladie mu ruku na hlavu): Boh žehnaj v tebe, syn môj, nášmu národu.

ĎURKO (vstal, bozká ruku): Otec, Janko, vy s nami budete.

JANKO: Nech otec povedia, kedy priahať.

JÁN (Jankovi): Poviem. (Ďurkovi.) S vami! Teším sa, syn môj, vášmu slávnemu návratu a slobode národa, čo nám z víťazného boja prinesiete! (Podajú si ruky, bozkajú sa na ústa.)

KATA: Syn môj milý, ak by ste sa mohli podobrotky pokonať, neprelievajte krvi.

ĎURKO: Keby to, mamka moja, Maďari tak vyznávali ako vy! — Zuzka, (podá jej ruku a drží v svojej) potešuj moju mať, ak by som vám nemohol písať. A neľutuj, že si ma zaľúbila. Ja vraciam ti slobodu. Moje srdce plné lásky k celému národu, i ty si v ňom. Učil som ťa to pochopiť… Ak si pochopila, upokoj sa, čakaj ma. Keď sa vrátim, chodníčky moje k vám nezarastú. Ak nechápeš, neplač a vydaj sa!

ZUZKA (prežrie slzy, po prestávke): Ďurko drahý, chápem ťa a hrdá som. To už sa nehnevaj, že ma teraz srdce bolí… a slzu mám v očiach. Ale dočkám ťa verne. (Ďurko jej potrasie srdečne ruku. Za scénou z diaľky znie pieseň: „Nad Tatrou sa blýska…“)

ĎURKO: To sprievod, a my všetci doma, ja tiež!

VŠETCI (sa chystajú, obliekajú, okrem Katy).

ĎURKO (otvorí dvere, pieseň plne zaznie): Hurá! Napred, bratia! (Beží.)

JÁN (s Jankom ide von).

VŠETCI (spievajú, len)

KATA (vyprevádza plačom, preto ju)

ZUZKA (podchytí za rameno a vedie na dvor. Pieseň znie.)

(Pomaly padá opona.)